Šéfujete Stredisku lavínovej prevencie HZS, aká je vaša náplň práce?
Riadim tím ľudí, ktorý sa komplexne zaoberá lavínami. V tom sú zahrnuté lavínové predpovede, odstrely lavín, údržba siete automatických meteostaníc, metodika lavínovej záchrany, vzdelávanie horských záchranárov, štúdie a posudky lavínového ohrozenia, monitoring a mapovanie lavín, základný výskum snehu a lavín a v neposlednom rade aj zastupovanie Horskej záchrannej služby v medzinárodných odborných organizáciách.
Zažili ste aj vy na vlastnej koži silu lavíny?
Pri mapovaní jednej smrteľnej lavínovej nehody ma strhla lavína dolu žľabom. Našťastie som mal lavínový batoh, ktorý sa mi podarilo včas aktivovať a dostať sa z hlavného prúdu tesne predtým, ako sa lavína prevalila cez skalnú stenu. Ja som ostal nezasypaný na snehovom poli s tepom asi 200
Byť horským vodcom nie je jednoduchá záležitosť. Čo všetko ste museli absolvovať, aby ste sa ním stali?
Veru, nie je. Chce to mať dlhú horolezeckú, lezeckú a skialpinistickú prax. Horský vodca musí byť všestranný vo všetkých horských disciplínach a mať v horách už čosi preskákané. Pätnásť rokov som liezol a lyžoval v horách, kým som vôbec našiel odhodlanie prihlásiť sa do kurzu. V prihláške sa vypĺňajú vylezené horolezecké cesty, skialpinistické túry a cesty v športovom lezení na skalkách. Potom sa roztočí kolotoč prijímačiek, ktorý trvá od jesene do jari. Tam vás naozaj dôkladne preveria, či ten-ktorý horolezec má na to, aby bol aj horský vodca.
foto: archív M.B.
Najnáročnejší nielen z fyzického, ale aj zo psychického hľadiska je intenzívny trojročný kurz, na ktorom sa už neučí, ako správne liezť a lyžovať, ale ako vodiť. Väčšia časť kurzu sa koná v Alpách a sú tam zahrnuté všetky horské disciplíny (zimné a letné lezenie, krátke lano, lezenie na ľadoch, skialpové a freeride túry, pohyb v lavínovom teréne a záchrana, horská meteorológia atď.). Ten prerod z horolezca na horského vodcu nie je úplne jednoduchý. U nás bolo zo sedemnástich uchádzačov prijatých len šesť a kurz sme nakoniec dokončili štyria.
Zažili ste v teréne aj nejakú netradičnú príhodu, respektíve šťastie v nešťastí?
Raz v zime sme liezli na severnú stenu Javorákov. Prišli sme pod stenu s tým, že dáme bivak a skoro ráno budeme liezť. Podvečer nám to ale nedalo a išli sme si prešliapať stopu až pod stenu, aby sme ráno boli rýchlejší. Čo čert nechcel, keď sme už boli pod stenou, z vrcholu sa uvoľnili dve skaly s veľkosťou chladničky a leteli rovno na nás. Tesne nad nami narazili do vežičky a roztrieštili sa na tisíce menších projektilov. Bolo to ako skalný ohňostroj, len všetko to padalo rovno na nás. Tisíce šutrov od 5 do 15 kilogramov nás zasypali v obrovskej rýchlosti. Našťastie, mňa nič netrafilo, ale môj dobrý kamarát Jano také šťastie nemal, skala mu trafila priamo do členku a úplne mu ho rozdrvila. Členok mal ako ovsenú kašu. Medzitým sa začalo stmievať. Všade okolo nás bolo snehu asi po pás, tma, zima a Janov členok „v háji“. Nie úplne dobrá vyhliadka. Nakoniec sme Janovi na zdravú nohu obuli lyžu a zapriahol som ho ako ťažného koníka. V strmom teréne som ho zozadu brzdil a do kopca zase tlačil. Cesta dolinou, ktorá nám zabrala celú noc, bola nekonečná. K horárni na začiatku doliny sme sa dostali až nad ránom. Odtiaľ nás horár vzal do nemocnice a našťastie to dobre dopadlo – Jano je dnes výborný horský vodca a doktor na vrtuľníku.
foto: archív M.B.
Aké hory vás ako horského vodcu najviac preverili?
Po technickej a lezeckej stránke sú dosť náročné Dolomity, ako aj hory okolo Chamonix – Mont Blanc. Celkom náročné boli aj hory na Špicbergoch, kde sa človek musí spoliehať len sám na seba. A naše Tatry vedia tiež kvalitne potrápiť aj prekvapiť. Sú relatívne malé, nemáme žiadne ľadovce, horská záchrana je na výbornej úrovni, a preto sú často podceňované. Práve to ich robí zradnými.
Je pravda, že chatári nosiči a horskí vodcovia sú v Tatrách ako jedna veľká rodina?
Pravda to určite je. To, že sa hýbeme v takom špecifickom prostredí, nás všetkých spája. Spoločné záchranky a akcia nás utužujú, vzájomne si všetci dôverujeme a vieme sa na kolegov, či už záchranárov, nosičov, horských vodcov alebo horolezcov, spoľahnúť. Komunita je malá a nie je tam miesto ani čas na nejaké podrazy a intrigy.
Máte pocit spätosti s horami? V čom máte pred nimi najväčší rešpekt?
Ten pocit tu, samozrejme, je. Každé ráno vstávam a hľadím do hôr, sledujem počasie a podmienky. Taktiež väčšinu pracovného času trávim v horách. Dokonca aj miesta dovoleniek vyberáme podľa toho, kde sa dá športovo zaliezť alebo zatrekovať. Stačí krátky čas mimo hôr a dostaví sa ten pocit, keď viete, že vám niečo chýba a cítite sa nesvoj. Pred horami a prírodou mám veľký rešpekt. Treba tam chodiť s bázňou a pokorou. Či už sú to lavíny, skalné zosuvy, náhle zmeny počasia, víchrice alebo blizardy, príroda vie práve v horách človeku ukázať, kto je tu pánom.
Titulné foto: archív M.B.
Ak chcete o ľuďoch, ktorí zasvätili svoj život horám, vedieť viac, prečítajte si rozsiahlu tému v októbrovom čísle magazínu BREAK.
Mohlo by vás zaujímať:
