Vojak a dobrodruh, ale i špión a lingvista
Richard Francis Burton sa narodil v Anglicku v marci 1821 a mladosť prežil na cestách. Jeho otec bol dôstojníkom v britskej armáde a syn mu zrejme robil radosť. Preukazoval vysokú inteligenciu a jazyky sa učil s obrovskou ľahkosťou. Richard sa ich do smrti stihol naučiť asi 40 a ako päťročný hovoril plynule po grécky a latinsky. Zdalo sa, že je predurčený na dráhu učenca, dokonca ho prijali aj na Oxford. Lenže Richard mal záľubu nielen v jazykoch, ale aj vo večierkoch. Pre neprístojnosti ho vyhodili a v roku 1842 napokon našiel prácu vo vojsku Východoindickej spoločnosti. V jej radoch bránil britské koloniálne záujmy v Indii a Pakistane.
Šejk Abduláh
Vďaka jazykovým schopnostiam sa rýchlo stal dôstojníkom aj špiónom. Preslávil sa schopnosťou splynúť s miestnym obyvateľstvom a vďaka dokonalému prízvuku neprezradiť svoj pravý pôvod. O jeho schopnostiach značí aj fakt, že v Indii strávil ako špeh desať rokov. Richard Francis Burton bol presvedčený o svojich schopnostiach a rozhodne mu nechýbalo sebavedomie. Ako primeraná výzva mu prišla cesta do Mekky. Sväté mesto moslimov bolo v tom čase pre kresťanov neprístupné a Richard sa dohodol s Kráľovskou geografickou spoločnosťou, že ak prežije a poskytne jej členom informácie o Mekke, celé veľkolepé dobrodružstvo mu preplatia. Zvolil si preoblečenie za šejka menom Abduláh. Naučil sa nielen jazyk, ale aj miestne zvyky. Stačilo nesprávne zvolené slovo či neznalosť modlitby a jeho kosti by vybielilo púštne slnko. Musel sa uistiť, že sa pripraví najlepšie, ako sa len dá, a tak podstúpil aj obriezku. Odhodlanosť sa mu vyplatila, ako 32-ročný vstúpil nielen do Mekky, ale dostal sa až do Káby, ústrednej svätyne moslimov. Vraví sa, že s jedlom rastie chuť, a v Burtonovom prípade boli týmito jedlami zakázané mestá. V roku 1854 sa stal zrejme prvým moderným Európanom, ktorý vkročil do etiópskeho Hararu. Neslávne známe v centrum obchodu s otrokmi nebolo k cudzincom dvakrát priateľské, a predsa z neho Richard bez problémov vyviazol.
Hľadanie prameňa Nílu
A chcel zaknihovať aj ďalšie prvenstvo. S kamarátom a dobrodruhom Johnom Spekom sa vydali hľadať prameň Nílu. Tam, kde neuspeli vojská Alexandra Veľkého ani rímske légie, chceli uspieť dvaja Angličania. Cestou niekoľkokrát vážne ochoreli, vďaka čomu bol Richard prvým Európanom, ktorý videl jazero Tanganika. John bol totiž v tom čase dočasne oslepený chorobou. Potom sa však ich úlohy vymenili a zhoršil sa zasa Burtonov stav. Rozhodol sa teda najprv zotaviť a až potom pokračovať. Speke sa teda vydal ďalej bez neho a ako prvý Európan sa postavil na breh Viktóriinho jazera. Jeho sólová výprava sa však stala zdrojom rozporov, ktoré Burton a Speke neváhali riešiť ani na verejnosti. Konflikt ukončila až Spekova smrť v roku 1864. Burton, hoci oslabený, preskúmal aspoň okolie jazera a systematizoval svoje poznámky o tamojšej geografii a etnikách v knihe Jazerné regióny strednej Afriky, ktorá sa stala kľúčovou publikáciou pre ďalších prieskumníkov.
Manželstvo a koniec dobrodružstiev
V roku 1861 sa Burton oženil, do chomúta ho dostala žena menom Isabel. Jej rodina najprv vzťahu bránila, pretože Richard nebol katolík, ale napokon sa páru podarilo vziať. Jeden z Richardových životopiscov o Isabel napísal: „Pochádzala z dobrej katolíckej rodiny, ale nebola to žiadna slečinka. Naučila sa šermovať a keď ich s Richardom v divočine niečo napadlo, vedela sa brániť.“ Napriek Isabelinej povahe však manželstvo znamenalo koniec obdobia tých najriskantnejších dobrodružstiev v Burtonovom živote. Rozhodne sa ale nevzdal spoznávania sveta. Stal sa konzulom a zamestnanie ho zaviedlo do Turecka, Brazílie i na ostrov Bioko v Guinejskom zálive. Napokon definitívne zakotvil v talianskom Terste a kráľovná Viktória ho za zásluhy povýšila do rytierskeho stavu. V Terste sa už jeho život uberal pokojnejším smerom. Richard trávil čas utužovaním vzťahov s miestnymi, ale aj prekladaním kníh, ktoré si priniesol z ciest. Koniec koncov, mal na to jazykové schopnosti, a tak sa do anglických knižníc dostala nielen Tisíc a jedna noc, ale aj Kámasútra. Určite bola vítaným spestrením pre upätú viktoriánsku spoločnosť plnú moralizovania, čítať sa však musela potajomky. Až do roku 1962 ju bolo zakázané vydávať nielen vo Veľkej Británii, ale aj v USA. Richard Francis Burton napokon v Terste aj zomrel ako 69-ročný. Pochovaný je však spolu s manželkou v Londýne a ich náhrobok je rovnako extravagantný ako Richardov život. Má tvar beduínskeho stanu.
SMRŤ JOHNA SPEKA: Deň predtým, než sa mala v meste Bath konať očakávaná debata medzi Burtonom a Spekom, zomrel John pri poľovačke. Výstrel z pušky vošiel do tela pod pazuchou a zasiahol pľúca. Privolaný lekár už mohol len konštatovať smrť. Išlo však o samovraždu? Burton v nadchádzajúcich mesiacoch vyhlasoval, že Speke sa s ním bál debatovať a radšej sa zabil. Historici ale tieto tvrdenia odmietajú a vravia, že išlo o nešťastnú náhodu.
Mohlo by vás zaujať:
Špičkový slovenský vedec odhaľuje záhady starovekého Egypta
Sen o kolónii a koniec škótskej nezávislosti
Najnebezpečnejšia špiónka v službách Spojencov