10. Oleander obyčajný
Kontrast medzi jedovatosťou a hojným pestovaním oleandra je priam bizarný. Okrasný ker nájdete v mnohých domácnostiach, a zatiaľ čo väčšinu roka pokojne prežíva vonku, v zime ho ľudia berú dnu, aby nezamrzol. Ako dekoráciu ho využívajú aj na školách, zrejme ako pascu pre menej inteligentných žiakov, ktorí by sa ho v rámci stávky pokúsili ochutnať. Všetky časti oleandra sú prudko jedovaté. Obsahujú takzvané srdcové glykozidy, ktoré spôsobujú zvracanie, hnačku a zrýchlený pulz. Pri nadmernej konzumácii šťavy z oleandra človek upadá do kómy a môže zomrieť. Symptómy sa u niektorých ľudí prejavujú dokonca aj po konzumácii medu, ktorý vyrobili včely z peľu kvetov tejto rastliny.
9. Bolehlav škvrnitý
Počuli ste už o Sokratovi? Zrejme áno. Antický filozof patrí medzi najznámejšie obete bolehlavu škvrnitého, hoci rastlinu neskonzumoval náhodou. Nápoj, ktorý obsahoval aj výťažok z bolehlavu škvrnitého, musel vypiť v rámci vlastnej popravy. Stačí len sedem lístkov bolehlavu, aby človeka zabili. Najsmrtiacejšou látkou, ktorú obsahuje, je koniín. Prerušuje neuromuskulárne spojenia v tele človeka a spôsobuje postupujúcu svalovú paralýzu. Ochrnutie sa začína v nohách, presne ako u Sokrata, a potom sa posúva smerom nahor. Keď zasiahne dýchacie svaly, je koniec.
8. Prilbica modrá
Smrtiaca, a predsa chránená. Podobne ako oleander je aj prilbica modrá na pohľad pôvabná, ale obsahuje akonitín. Zabíjať môžu už dva miligramy tohto alkaloidu, pričom najjedovatejší je hľuzovitý koreň prilbice. Nemá síce na svedomí také známe osobnosti ako bolehlav škvrnitý, no o život pripravuje podobne. Pitva označí za príčinu smrti paralýzu dýchacieho svalstva a následné udusenie. Na akonitín neexistuje protijed, ak sa ale včas začne s liečbou, človek môže prežiť. Problematické je slovíčko „včas“. Prilbica totiž zabíja už približne hodinu po konzumácii. Ak si ju doprajete v jej prirodzenom vysokohorskom prostredí, asi pôjde o vaše posledné jedlo.
7. Cerbera odollam
Oficiálne pomenovanie v slovenčine nemáme, existuje však prezývka tejto rastliny: samovražedný strom. Patrí do rovnakej čeľade zimozeleňovitých ako oleander a obsahuje cerberín, ktorý je schopný prerušovať vápnikové kanáliky v srdci. Spôsobuje tak nepravidelnú činnosť tohto svalu a v dostatočne vysokých dávkach je smrteľný. Nie je však problém prinútiť človeka, aby tú dostatočne veľkú dávku zjedol, a aj preto sa cerbera odollam zvykne označovať za perfektnú vražednú zbraň. Chuť cerberínu sa dá jednoducho zamaskovať korením a pri pitve sa účinok tohto toxínu často prehliada.
6. Brugmanzia krvavá
Slovenky, ktoré túto rastlinu pestujú, ju zvyknú prezývať „anjelská trúba“. Tvarom skutočne pripomína nebeský hudobný nástroj a po konzumácii brugmanzie by ste ho aj počuli hrať. Celá rastlina je jedovatá, listy a semená sú však obzvlášť smrtiace. Obsahujú veľké množstvo skopolamínu a atropínu, ktoré paralyzujú hladké svalstvo. Scenár sa opakuje: ochrnutie dýchacích svalov a smrť. Brugmanzia má však v malých dávkach aj halucinogénne účinky, avšak rozhodne nespôsobuje príjemné stavy. Užívatelia hovoria o ťažkých psychózach a krátkodobých výpadkoch pamäte,
u niekoho sa prejaví paranoja.
5. Ľuľkovec zlomocný
Ľuľkovec obsahuje podobné alkaloidy ako brugmanzia, ibaže vo väčšej koncentrácii. Stačí desať bobúľ a konzument je mŕtvy. Ako jed na hroty šípov využívali ľudia ľuľkovec už pred tisícročiami a jeho prítomnosť sa tiahne naprieč veľkou časťou dejín. Agrippina ho použila, aby sa zbavila svojho manžela, rímskeho cisára Claudia. Predpokladá sa, že rovnaký osud postretol aj prvého rímskeho cisára Augusta, ktorý tiež nemal šťastie na oddanú a milujúcu manželku. Na otrávenie anglických vojakov ho zrejme použil aj škótsky kráľ Macbeth niekedy v prvej polovici 11. storočia. K úmrtiu podobne ako pri iných rastlinách dôjde po zástave dýchania.
4. Ružencovec obyčajný
Keď začali Holanďania v 16. storočí dovážať z Indonézie bobule ružencovca, ľudia boli nadšení. S perlami tvorili tieto malé plody dokonalú kombináciu. Po takom náhrdelníku túžila každá bohatšia dáma, až kým šperkári nezačali umierať. Rýchlo sa zistilo, že bobule ružencovca sú prudko jedovaté a dnes už aj presne vieme prečo. Obsahujú abrín, ktorý ovplyvňuje činnosť ribozómov a prerušuje syntézu bielkovín. Jednoducho povedané, po pár dňoch človeku zlyhajú orgány. Abrín je tak prudko jedovatý, že stačí zjesť jednu bobuľu a konzumentovi sa to môže stať osudným. Toxická je aj dlhodobá manipulácia s plodmi, o čom sa presvedčili nielen holandskí šperkári.
3. Hippomane mancinella
Plody tohto stromu, ktorý sa označuje za jeden z najnebezpečnejších na zemi, prezývajú aj „malé jabĺčka smrti“. Za posledných sto rokov však nie je zaznamenané žiadne úmrtie spôsobené ich konzumáciou. Zrejme to spôsobuje fakt, že strom len tak nedovolí, aby sa k nemu niekto priblížil. Už po drobnom poranení kôry z rany začne vytekať biela šťava, ktorá spôsobuje silnú alergickú reakciu. Aj keby sa chcel človek pod konármi skryť pod dažďom, nepochodí, na koži mu naskáču pľuzgiere. Jedovatosť stromu dokazuje aj fakt, že dym, ktorý sa uvoľňuje pri jeho spaľovaní,
vyvoláva prudké podráždenie očí, v niektorých prípadoch aj trvalé.
2.Ricín obyčajný
Bulharský disident Georgi Makov kráčal v roku 1978 po londýnskej ulici, keď ho do nohy zasiahla diabolka s ricínom. Vystrelili ju zo špeciálne upraveného dáždnika, vinníka nikdy neodhalili a Makov o štyri dni neskôr zomrel. Ricín obyčajný je v Guinnessovej knihe rekordov zapísaný ako najjedovatejšia rastlina sveta práve pre vysoký obsah bielkovinového toxínu s názvom ricín. Keď sa dostane do tela, človeku sa spočiatku zdá, že má chrípku. O pár dní sa ale dostavia prudšie bolesti, hnačka a zvracanie. Následne dochádza k vnútornému krvácaniu a smrť nastáva v dôsledku zlyhania obličiek, sleziny a pečene.
1. Tabak virgínsky
Keby ste žuvali tabakové listy, môžete sa otráviť. Trvalo by vám to ale pomerne dlho a zrejme by vás rýchlo prešla chuť. Napriek tomu je možné tabak virgínsky označiť za najjedovatejšiu rastlinu sveta. Ročne zabije osem miliónov ľudí, toľko nemajú dohromady na svedomí ani všetky už spomenuté rastliny za celú históriu ľudstva. Na vine je, samozrejme, fajčenie. O jeho škodlivosti najlepšie svedčí práve počet obetí, u ktorých sa následkom nedokonalého spaľovania tabaku prejavujú najrôznejšie choroby. Existuje však aj takzvaná otrava nikotínom. Smrteľná dávka tohto alkaloidu je približne 60 miligramov, po vyfajčení jednej cigarety sa do tela dostanú asi dva miligramy. Človek by musel rýchlo za sebou vyfajčiť aspoň dve škatuľky cigariet, aby ho nikotín zabil, a vzhľadom na to, ako rýchlo sa táto látka v tele odbúrava, by ich množstvo muselo byť ešte vyššie. Otrava tak hrozí skôr deťom, ktoré môžu cigarety omylom zjesť. Všeobecná pravda tak platí už roky: fajčenie škodí zdraviu.
Mohlo by vás zaujať:
Najstrašnejšie smrtiace epidémie v histórii
Najnebezpečnejšie festivaly: Miesta, kde ide skutočne o život!