Je prvým Európanom v histórii, ktorý ich vidí na vlastné oči. Livingstone nemal ľahkú mladosť. Narodil sa v škótskom meste Blantyre a od desiatich rokov začal pracovať v miestnej továrni na bavlnu. Drel od šiestej rána do ôsmej večera, šesť dní v týždni. Otec ho naučil čítať a po večeroch sa mladý David prehrabával školským učivom. Vo veku 23 rokov už mal našetrený dostatok peňazí, aby si mohol dovoliť štúdium na univerzite v Glasgowe. Chcel sa stať lekárom a zároveň po vzore Karla Gützlaffa, ktorý pôsobil na Ďalekom východe, aj misionárom. Svoju úlohu v tom však zohrala aj prísna kresťanská výchova, ktorej sa Davidovi dostalo. Medicínu napokon dokončil.
Prvé kroky v Afrike
Ako člen Londýnskej misijnej spoločnosti túžil Livingstone pôsobiť v Číne, jeho plány ale prekazila prvá ópiová vojna. V roku 1840 stretol Roberta Moffata, ktorý vo Veľkej Británii trávil dovolenku. Tento zakladateľ misijnej stanice Kuruman v južnej Afrike Davida nadchol myšlienkou šírenia kresťanstva do severnejších častí čierneho kontinentu. Do Kurumanu dorazil Livingstone v roku 1841. Celých 11 rokov venoval presviedčaniu domorodcov, aby sa stali kresťanmi. Rýchlo sa učil aj miestne jazyky a netrvalo dlho, kým začal rôzne kmene vzdelávať v oblasti medicíny a poľnohospodárstva. Začiatkom jeho dobrodružného života bolo stretnutie s levom. Dravec robil domorodcom problémy a ohrozoval dobytok, preto požiadali Livingstona, aby im pomohol. Misionár však výstrelom zviera len ľahko zranil a lev sa vrhol do protiútoku. V skoku strhol strelca na zem a nebyť pohotového asistenta, Livingstone by už nebol medzi živými. Predátor mu ale stihol vážne „pošramotiť“ ľavú ruku a Škót ju už nikdy nebol schopný používať tak ako pred útokom.
Rodinný život
V roku 1845 sa v Kurumane oženil s Moffatovou dcérou Mary, ktorá mu pomáhala s rehabilitáciou. Zmysel pre romantiku Davidovi chýbal a svadobnou cestou mladomanželov bola 12-dňová púť na volskom povoze do misijnej stanice Mabotsa. Ani svadba nedonútila Livingstona usadiť sa. Lákal ho „dym tisícov dedín, do ktorých žiaden misionár dosiaľ nezavítal“. Zachytil klebety o veľkom vnútrozemskom jazere, stovky kilometrov severne od Kurumanu. Prekážkou bola Kalahari. Cez vyprahnutú púšť dovtedy žiaden beloch neprešiel. Škótskemu misionárovi, jeho manželke a bohatému lovcovi Williamovi Oswellovi sa to však v roku 1849 podarilo. Mary dokonca počas cesty porodila. Keď napokon skupina dorazila k jazeru Ngami, bola na pokraji síl a mnohí jej členovia zahynuli. Zároveň sa však Livingstone a jeho suita stali prvými Európanmi, ktorí rozsiahlu vodnú plochu zbadali na vlastné oči. Po prieskume horného toku Zambezi v roku 1851 napísal David do Londýnskej misijnej spoločnosti list. Stálo v ňom, že potrebuje trojročnú prestávku od manželských povinností a chce sa uistiť, že o Mary a jeho deti bude za ten čas dobre postarané. Rodinu potom odprevadil až do Kapského mesta, kde jej dal zbohom. Žena s deťmi odplávala do Británie a Livingstone spustil prípravy na veľkú expedíciu.
Vytrhané predné zuby
Výprava po toku Zambezi trvala štyri roky. Písal sa 16. november 1855, keď Livingstone uvidel Mosi-oa-Tunya, ktoré premenoval na Viktóriine vodopády. „Scenéria taká nádherná, že na ňu museli hľadieť aj letiaci anjeli,“ uviedol vo svojich zápiskoch. Po prúde rieky pokračoval ďalej. Stretol sa s ľuďmi z kmeňa Batoka, ktorí deťom v puberte vytrhávali predné zuby. Argumentovali tvrdením, že sa mali podobať na voly a nie na zebry. V máji 1856 napokon dorazil k Indickému oceánu a stal sa tak prvým Európanom, ktorý prešiel cez Afriku od západného pobrežia na východné. Loďou sa vrátil do Británie, kde ho privítali ako hrdinu.
Návrat na čierny kontinent
V domovine strávil dva roky a do Afriky sa vrátil ako britský konzul so slušnou finančnou podporou štátu. Bojoval proti otroctvu, ktoré vo Veľkej Británii neexistovalo od roku 1833. Hlavná úloha jeho novej expedície však spočívala v prieskume obchodných príležitostí na rieke Zambezi. Od začiatku výpravu sprevádzali problémy. Lode nedokázali nájsť po rieke schodnú cestu, situáciu zhoršovali plytčiny, choroby a nájazdy otrokárov. Osobnou tragédiou pre Livingstona bola smrť jeho ženy, ktorá zomrela krátko po stretnutí s manželom v roku 1862 na maláriu. Škót sa začal čoraz viac uzatvárať do seba a trpel depresiami.
Hľadanie prameňa Nílu
Do Británie sa vrátil ešte raz v roku 1864, nedočkal sa však ani zďaleka takého vrelého privítania ako predtým. Viazlo tiež financovanie novej expedície, napokon sa mu však podarilo zohnať dostatok peňazí, aby sa ešte raz pozrel do Afriky. Putoval po územiach, ktoré dnes patria Mozambiku, Tanzánii, Malawi, Zambii a Kongu. Prameň rieky Níl, ktorý ho nútil cestovať stále ďalej, však nenašiel. Zmenšujúca sa zásoba finančných prostriedkov ho navyše nútila sa čoraz viac spoliehať na arabských obchodníkov, ktorí v Afrike vymieňali tovar dávno pred príchodom Európanov. Zväčša pritom išlo o otrokárov, ktorými síce pohŕdal, ale nevedel sa zaobísť bez ich pomoci. Napokon v roku 1871 uviazol v otrokárskej dedine Nyangwe na brehu rieky Lualaba v dnešnej demokratickej republike Kongo. Nedokázal si totiž zaobstarať plavidlá, prostredníctvom ktorých by mohol vodný tok preskúmať. Práve tu bol 15. júla svedkom masakru miestneho obyvateľstva. Otrokári zo Zanzibaru tu za deň pobili asi 400 ľudí, medzi ktorými boli prevažne ženy. Z traumatizujúceho krviprelievania sa Livingstone nikdy celkom nespamätal.
Pátranie po objaviteľovi
Henry Stanley, novinár amerického New York Herald, dostal zdanlivo nemožnú úlohu – nájsť v Afrike Davida Livingstona. Muža, ktorý v posledných rokoch stratil kontakt s civilizáciou, už mnohí považovali za mŕtveho. Stanley však v dedine Ujiji neďaleko jazera Tanganika napokon uspel. 10. novembra 1871 zaznela z úst novinára pamätná veta: „Doktor Livingstone, predpokladám…“ Škót mal v čase stretnutia podlomené zdravie. V posledných rokoch prekonal zápal pľúc, choleru i dyzentériu, problémy mu spôsobovala aj neodborne doliečená ľavá ruka a pľuzgiere na nohách. Napriek tomu sa však so Stanleym odmietol vrátiť do Británie. Jeho myseľ sa stále upínala na prameň Nílu. „Pil som kalné stojaté vody zamorené hmyzom plné moču a výkalov nosorožcov a byvolov. Modlím sa, aby mi dal Všemohúci čas na dokončenie môjho diela,“ zapísal si Livingstone. Zomrel 1. mája 1873 v dnešnej Zambii. Telo slávneho muža našli jeho dvaja africkí asistenti. Srdce podľa poslednej vôle pochovali pod baobab, mŕtvolu zabalzamovali a vydali sa spolu s ďalšími ľuďmi na tisíce kilometrov dlhú cestu k východnému pobrežiu Afriky. Tam telo naložili na loď a sprevádzali ho až do Británie. Livingstone do vlasti dorazil 11 mesiacov po svojej smrti. Svetoznámy objaviteľ a bojovník proti otroctvu je pochovaný vo Westminsterskom opátstve.
DAVID LIVINGSTONE
Narodenie 19. marec 1813, Blantyre, Škótsko
Úmrtie 1. máj 1873, Zambia
Manželka: Mary Livingstonová, rod. Moffatová
Deti: Robert, Agnes, Thomas, Elizabet, William Oswell a Anna Mary
Bol prvý Európan, ktorý sa dostal cez Kalahari (1849), uvidel Viktóriine vodopády (1855), prešiel južnú Afriku od Atlantického po Indický oceán (1856).
Knihy Davida Livingstona
Misionárove cesty a výskumy v južnej Afrike (1857)
Analýza jazyka Bečuáncov (1858)
Populárny popis misionárových ciest a výskumov v južnej Afrike (1861)
Posledné denníky Davida Livingstona (1874)
Foto: arch.
Mohlo by vás zaujať:
Tričko pre cestovateľov: Ak vám nerozumejú, ukážte im praktické ikony!
Kanadský raj pre cyklistov a dobrodruhov