Ste päť minút pred zápasom. Čo sa vám odohráva v hlave?
Som maximálne sústredený. Ak je všetko tak, ako má byť, maximálne verím vo výhru. Vtedy nemáte v hlave nič iné. Žiadne starosti z domu, rodina, žiadne partnerské vzťahy. Žijete len pre tú chvíľu. Pre boj. Telo je nastavené, adrenalín funguje, žiadne zranenie nebolí.
Aká bola vaša cesta k MMA?
Môj otec učil bojové umenia v Nových Zámkoch. Ako malý chlapec som začal trénovať a zvykol si na tréningovú rutinu. Neskôr som v Nových Zámkoch začal boxovať. Počas vysokej školy v Nitre ma v boji začala zaujímať všestrannosť. Boj v stoji som mal zvládnutý, tak som sa zameral na boj na zemi. V Nitre je skvelý jiu-jitsu klub, kde som trénoval. Ešte počas vysokej školy som si dal prvý amatérsky MMA zápas. Bolo ich potom ešte zopár a trúfol som si na profesionála.
Na prvý amatérsky zápas MMA ste išli priamo z jiu-jitsu či už ste mali MMA tréningy?
Prvý amatérsky zápas mi ponúkol tréner. Bol som dobrý v postoji, šikovný na zemi, tak či si to nechcem vyskúšať. Približne dva mesiace pred zápasom som mal prvé MMA tréningy. A vyhral som. Neboli to však také komplexné a systematické tréningy, ako mám teraz. Svoje reálne začiatky s MMA datujem až od príchodu do bratislavského gymu OFA. Tu to má správny smer. Tréningy sú logicky vystavané, presne viem, kedy čo idem robiť. Na všetko mám odborníkov. Špecialistu na box, thajbox, na zápasenie mám olympionika. V každom odvetví sa mi venuje odborník.
foto: Pavol Neruda
Do OFA ste prišli sám či vás pozvali?
Trénoval som v Nových Zámkoch, mal som zopár amatérskych zápasov a chcel som sa posunúť ďalej. V mojom okolí som nemal nikoho takého nadšeného a odhodlaného, ako som bol ja. O MMA sa hovorí ako o individuálnom športe, no tím vás formuje a posúva. V Nových Zámkoch chodili chlapi chudnúť alebo sa zrelaxovať po práci. V takomto prostredí sa nedá vyvíjať tlak, ako keď máte okolo seba nadšených bojovníkov zapálených rovnako ako ste vy sami. OFA som poznal z videí na Youtube, už vtedy to bol pojem. Tak som sem prišiel a chytil som sa.
Boli ste ešte amatér?
Už som mal profi zápasy. S hlavným trénerom Iľjom Škondričom som si písal už predtým, ako som sem prišiel. Tešil sa, že som sa rozhodol pre jeho gym a povzbudzoval ma. Zo začiatku som však chodil len trénovať. Časom som sa presťahoval do Bratislavy a som tu stále. Približne rok som dochádzal a už dva roky som v Bratislave v OFA.
Ako sa z amatéra stane profesionál?
Impulz má prísť od trénera. Musí povedať, že už na to máte. Videl som zápasy, v ktorých borci na profi úrovni neboli. Pôsobilo to celé veľmi amatérsky. Mali obrovské nedostatky. Technické, vytrvalostné, proste celé zle. Neexistuje, že v druhom kole proti sebe stoja borci a sú zadychčaní. Sú takí, čo si buchnú dva až tri zápasy a idú do profi bez pevných základov. To je zle!
foto: Pavol Neruda
Ako prišlo vaše rozhodnutie?
U mňa to bolo trochu inak. Teraz sú iné pravidlá amatérskych zápasov, ako boli kedysi. Používajú sa väčšie rukavice, my ich používame počas tréningu na „sparing“, môže sa používať prilba, holenné chrániče. Niektoré chmaty, páky alebo škrtenia sú zakázané, aby sa predišlo zbytočným zraneniam. Tiež sa skôr ukončujú zápasy. Myslím si, že je to tak správne. Amatérske zápasy sa neevidujú, nerobí sa oficiálne skóre, tak netreba zbytočne riskovať. Ide o bezpečnosť bojovníkov. Samozrejme, mnohým sa to nepáči a obhajujú sa, že by zvládli viac. Keď je borec v pozícii, z ktorej nevie odpovedať, dostáva údery, musí byť koniec. U mňa to bolo inak. Mal som plné pravidlá MMA. Zápasil som v malých rukaviciach, bez chráničov. Jediný rozdiel bol v menšom počte kôl alebo v kratších kolách.
Uživíte sa s MMA na Slovensku?
Len zápasením nie. Nie sú tu na to ešte podmienky. V OFA máme výhodu, že môžeme trénovať ľudí. Takto môžem byť celý deň v gyme. Sponzoring má ten, kto je šikovný a vie sa predať. Keď to spojíte všetko dokopy, dá sa z toho pekne vyžiť. Bohužiaľ, sú aj profi bojovníci, ktorí musia chodiť do práce, aby prežili. To by podľa mňa nemalo byť.
Je to preto, že MMA na Slovensku nie je obľúbené?
Nemyslím si, že nie je obľúbené. Keď sú turnaje, bývajú vypredané haly. Aj galavečer Oktagon v Prahe bol vypredaný, ľudia tam cestovali zo Slovenska. MMA obľúbené je, ale nie je tak masovo rozšírené ako futbal.
Môže to byť aj tým, že sa ako „fajteri“ neviete poriadne predať?
Každý jeden diel Oktagon výzvy sledovalo 120-tisíc ľudí. Pre niečo to sledovali. Preto si myslím, že nie sme nezaujímaví. Vieme sa predať, vieme komunikovať. Nepovedal by som, že v tomto je chyba. Skôr si myslím, že je potrebný záujem aj z opačnej strany. Ja sa predsa nemôžem ísť ponúkať niekomu, koho nezaujímam. Veľmi radi sa odprezentujeme, keď je o nás záujem. Boli sme v kampani na darcovstvo kostnej drene. Mladí nás už viac vnímajú.
foto: Pavol Neruda
Oktagon výzva bola prvá MMA reality šou na Slovensku, ktorej ste sa zúčastnili. Ako ju vnímate?
Bolo to zvláštne. Nikto poriadne nevedel, do čoho ide. Mysleli sme si, že budeme len trénovať, sem-tam si dáme zápas a bude fajn. Ale ten svet pred kamerami bol iný, začo som rád. Bola to dobrá skúsenosť. Na finálovom galavečere mi už vôbec nerobili problém kamery a prostredie, ktoré vytvárajú.
Ako podľa vás dopadla?
Ohlasy boli veľmi fajn. Oslovilo to veľa ľudí, prišlo k nám veľa klientov. Mnoho ľudí na nás zmenilo názor. Videli, ako žijeme, že máme aj v hlave. Boli tam chlapi, ktorí boli na vysokej škole. Ľudia pochopili, že nie sme vyholení „vagabundi“ alebo nejaké zvieratá. Videli, že sme normálni. Priblížilo to ten šport ako-taký bežným ľudom. Moji rodičia nevedeli, ako trénujem, ako to celé vyzerá a takto si to mohli pozrieť.
Vyholení „vagabundi“, zvieratá… Stretávali ste sa s takýmito názormi často?
Nestalo sa mi, že by ma to limitovalo. Keď sa dám s niekým do reči, nemá dôvod si niečo také o mne myslieť. A ani o nikom z nás. Práveže opak je pravdou. Sme úplne pokojní ľudia. Veľmi veľa energie dávame do tréningu, v gyme trávime veľa času. Vo voľnom čase sme bez energie, „vyčilovaní“. Skôr sa mi stalo, že si o nás klienti mysleli, že sme namyslení a arogantní, no keď nás spoznali, chválili nás, akí sme super. Najmä na súkromných hodinách mi veľa ľudí hovorilo, že čakali iné správanie, iný prístup. Pochopili, že MMA je umenie. Je to šport na najvyššej úrovni a stále sa tú úroveň snažíme posúvať ďalej. Každú jednu časť, box, jiu-jitsu sa snažíme robiť na najvyššej úrovni. Ak sa niekto niečomu venuje tak intenzívne a do detailov, nemôže byť primitívny človek.
foto: Pavol Neruda
Toľko bojových športov a pokúšať sa o dokonalosť. Dá sa to?
Podľa mňa dokonalosť neexistuje. Vždy je možné niekam sa posúvať. Keď má bojovník snahu sa posúvať a jeho hlavným cieľom je progres, vtedy je na správnej ceste. Ak sa akýkoľvek športovec uspokojí, je zle. Stále musíte mať hlad po vedomostiach. Svoju najsilnejšiu stránku nesmiete zanedbať, ale ešte viac ju zlepšovať, jedine vtedy ostane fakt silnou. Ostatné dorovnávate na tú najlepšiu.
Trúfli by ste si na čisto boxerký alebo jiu-jitsu zápas?
Áno! Na greplingové turnaje chodím bežne. Bojovníci MMA veľa navštevujú aj turnaje iných bojových umení. Ak niekomu ide grepling, chodí na zápasnícke turnaje. Postojári zasa na box. Áno, je taký komplex, že ak sa niekto venuje len jednej jedinej veci, tak ostatné znevažuje. Boxer neuzná, že MMA bojovníci vedia boxovať. Keď si pozriete vrcholových bojovníkov, tak tí sú minimálne rovnocenným súperom.
Ako často bývajú MMA bojovníci zranení?
Nemáme nejaký harmonogram zranení (smiech). Ale ruku na srdce. Keď profesionál drie na sto percent, tak sa telo opotrebováva. To neoklamete. Vrcholový šport nie je úplne zdravý. Bohužiaľ, čas od času to zranenie príde. Niektoré sú dočasné, niektoré sa ťahajú. Často trénujem cez zranenia. MMA je pre nás droga. Keď tu nie sme na dva tréningy do dňa, nás žerú mrle. Aj preto sa nám zranenia dlhšie hoja. Ale s tým bojuje akýkoľvek bojovník. Blahoželám tomu, kto nastupuje do zápasu úplne bez zranení. Kto trénuje dlhodobo a dáva do toho srdce, tak má stále niečo. Ja si ani nepamätám, kedy som stál v klietke a všetko bolo v top stave.
Púšťate zápasy pre zranenia?
Robím všetko preto, aby som zranenia vyliečil. Masáže, fyzioterapeuti, poctivá regenerácia, kompenzačné cvičenia. Tie potrebujem aj preto, že prirodzene máte postoj podľa toho, či ste ľavák alebo pravák. Aktívnu časť tela zaťažujete viac. Staráme sa o seba, aby nás zranenia nelimitovali. Najmä priamo v zápase. Počas tréningu, ak mám zranené zápästie, robím také cviky, aby som ho zbytočne nenamáhal. Zatiaľ sa venujem iným veciam a keď som zdravý, trénujem naplno. Keby bolo veľmi zle, zápas nezoberiem. Ale vyspelý bojovník by mal vedieť, že pre drobnosti sa zápasy nerušia. Stane sa, že štyri dni pred zápasom, keď je niekto v diéte, ochorie. Pre soplík ale nič neodvolám! Toto je ešte chyba na Slovensku, že si len málo ľudí zazmluvní zápas. V zahraničí sa podpisuje zmluva a zo zrušenia plynú sankcie. Keď neprídete na zápas, lebo máte chrípku alebo pre podobnú maličkosť, tak dostanete trest.
Chudnete dosť šialene. Aj päť či šesť kilogramov zo dňa na deň.
Je to vec, ktorá nie je úplne zdravá. Je na každého uvážení, koľko kilogramov vie spraviť. Je bežné, že chlapi zo sedemdesiatsedem kilogramovej kategórie majú deväťdesiat kilogramov. Ja to robím tak, že približne dva mesiace pred zápasom začnem dietovať. Do dvoch týždňov pred zápasom som na osemdesiatich štyroch kilogramoch. Potom sa začne brutálna diéta. Pár dní pred zápasom hladovka. Bohužiaľ, kilogramy padajú len tak. Posledných päť, možno aj šesť zlejem vodou deň pred vážením.
Nemá to negatívny vplyv na výkon v klietke?
Je dôležité vedieť doplniť kilogramy späť. Ak to neviete, máte problém. Priveľa cukru spôsobí ospalosť, počas zápasu spomalenosť, skôr odíde „fyzička“. Ak máte naberanie ako rutinu, zvyk zhadzovať, viete, ako čo robiť, tak vás to nelimituje. Je veľmi dôležité doplnenie a zavodnenie. Celé to má svoj poriadok, nefunguje to tak, že skončilo váženie, tak sa natlačím ako prasa, nalejem do seba desať litrov malinovky. Kto to vie, jeho plus, kto nie, má smolu.
Dva tréningy do dňa, medzitým klienti, nonstop strážená strava… Máte voľné aspoň víkendy?
Samozrejme. Je to o tom, ako si to kto nastaví. Milujem to tu. Preto som tu aj dvanásť hodín denne. Začnem o šiestej trénovať klientov, o desiatej mám tréning ja, obed, dve hodinky voľno, potom zasa všetko až do večera. Voľného času cez týždeň je málo, ale keď to milujete, nie je o čom.
foto: Pavol Neruda
Nepreháňate to?
Občas. Veľa veľkých bojovníkov povedalo, že profesionála spoznáš práve podľa toho, ako vie oddychovať. V tomto ešte robíme chybu. Často ideme cez únavu. Mali by sme viac počúvať svoje telo. Ale keď máte niečo rád a chceš sa tomu venovať naplno, ťažko sa hľadá kompromis medzi regeneráciou a tréningovým progresom.
Koľko zápasov za rok zvládnete?
Pre mňa je ideál štyri, maximálne päť. Každé dva až tri mesiace, ak to robíte na profi úrovni a chcete mať dobré zápasy, dobre sa pripraviť, dostatočne regenerovať. Po zápase potrebujem týždeň, možno dva trénovať vyložene podľa chuti a len koľko sa mi chce. Občas len jeden tréning denne. Amatérske zápasy sa nezapisujú, nie je tam štatistika, preto ak sa amatér potrebuje vyzápasiť, tak nech si dá aj pätnásť zápasov, keď to zvládne.
Máte namierené do UFC. Ako to reálne vidíte? Je to otázka rokov či skôr šťastia?
Je to otázka pevnej vôle a dobrého nastavenia v hlave. Veľa ľudí ukazuje, že sme všetci rovnakí, či sme z Ruska alebo USA. Ide len o to, ako veríte ľuďom, ktorí vás obklopujú. Príkladom je Tomáš Deak. Začali sme v tých istých podmienkach, stále trénuje tu a bije Rusov jedna radosť. Je z neho hviezda. Keď veríte, máte dobrý tím ľudí a stále sa vyvíjate, cítite hlad po progrese, tak to pôjde. Ja chcem spraviť zopár dobrých zápasov v sedemdesiatke doma a potom verím, že náš manažér vybaví dobrý zápas niekde vonku. Anglicko alebo Srbsko, schválne nehovorím Rusko, lebo väčšinou si vás tam chytia, podpíšete zmluvu a už ostanete tam. Ja by som chcel ísť smerom Bellator a UFC.
