1. Ben Johnson: Kaddáfího tréner
„Život je jeden z nejtěžších,“ vravia bratia Česi a v prípade Bena Johnsona to platí úplne. Bývalý olympijský víťaz v šprinte a držiteľ svetového rekordu prišiel takmer o všetky svoje tituly, ale zase trénoval Kaddáfího syna a to je takisto niečo.
Vráťme sa pár desaťročí do histórie: Osemdesiate roky minulého storočia boli zlatým vekom dopingu, ak vôbec niečo také existuje. Potom totiž musia existovať aj zlaté roky hladomoru alebo najlepšie roky rasizmu. Práve v osemdesiatych rokoch sa však náhle vynorili niektoré otázky, ktoré sa ťažko ignorovali. Prečo sa z východonemeckej guliarky zrazu stal muž? A odkiaľ sa vynorili všetky tie plavkyne, o ktorých nikto nič nepočul, všetko vyhrali a potom opäť zmizli?
Súboj kráľov
Zápolenie Bena Johnsona a Carla Lewisa o titul šprintérskeho kráľa vtedy fascinovalo celý svet. Latku posúvali čoraz vyššie a rekordy čoraz nižšie, a keď Johnson na atletických majstrovstvách sveta v Ríme z rekordu odrúbal celú desatinu sekundy, nebolo viac pochýb, kto je kráľom. „Na tieto preteky sa s odstupom rokov bude nazerať s podozrením,“ povedal vtedy porazený Lewis, ale viete, ako to je: Svet sa delí na víťazov a lúzrov.
Prišiel rok 1988 a s ním aj letná olympiáda v Soule. Šprintérsky súboj Johnson – Lewis mal byť jedným z jej vrcholov a aj bol – pre Bena Johnsona. Carla Lewisa opäť na hlavu porazil, nielen zvíťazil, ale aj opäť zlepšil vlastný svetový rekord. Veľká sláva to bola, kanadský premiér plesal, tlač tlieskala a národ mal opäť pocit, že môže byť hrdý na niečo, o čo sa vôbec nepričinil. Lenže, ako hovoria v Pozdišovciach, trvalo to síce krátko, ale aspoň to stálo za hovno.
Čo sa za mladi naučíš
Benovi Johnsonovi našli v krvi stanozolol a o tri dni ho diskvalifikovali. Z hrdinu sa stal zločinec. Why, Ben? pýtali sa novinári, kanadská vláda dokonca ustanovila vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala zistiť, čo sa vlastne stalo. No čo asi? Komisia zistila, že k lepším výkonom si pomáha doslova každý, že šport zaspal dobu, laboratóriá ho predbehli a teraz z diaľky mávajú. Tu je príklad: Až šesť z ôsmich finalistov šprintu na olympiáde v Soule malo počas kariéry pozitívne výsledky. Lenže taká bola doba. Ďalšia Johnsonova kariéra zahŕňa trénovanie syna Muammara al-Kaddáfího, ktorý veľmi túžil stať sa ozajstným futbalistom. Aj sa mu to podarilo: V Taliansku odohral jeden zápas, kým ho nevyhodili – a toto vás šokuje – pre doping. Na toto už ani v Pozdišovciach nehovoria nič.
2. Nie celkom božský Diego
Och, Diego, božský Diego. Vidieť Maradonu a zomrieť, hovorili v Neapole, aj štadión po ňom chceli pomenovať, návrh neprešiel z jediného dôvodu – Diego Maradona ešte stále nie je mŕtvy. Čo, povedané slušne, s ohľadom na jeho kariéru mimo futbalu nie je úplná samozrejmosť. „Ty len ten hokej hraj,“ povedala na učilišti Žigovi Pálffymu učiteľka a myslela to v dobrom, svet sa totiž krúti tak, že na niektoré veci človek stvorený je a na iné nie. Ak prídete na to, ktorá je tá vaša, čo je lepšie? Držať sa jej.
Čiže Diego mal od Boha šťastie, že ho niekto vyhrabal, inak by žil úplne iný život. Aj keď sa však z neho stala ikona svetového futbalu, povahu nezmenil: Keď hral v Neapole, nie úplne zle si rozumel s tamojšou mafiou. Akosi sa stalo, že keď povedal „daj mi lajnu“, nemal na mysli prihrávku po čiare.
1994 – rok Maradonovho pádu
Keď sa v roku 1994 hrali majstrovstvá sveta vo futbale v USA, Diegova sláva už bola na ústupe. Dlhodobo. Bol starý, tučný a príliš komplikovaný. Čoraz menej bol známy svojím futbalovým umením a čoraz viac tým, že len jednoducho bol Diegom, čo znamenalo tak trochu debilom. Do argentínskej nominácie sa však aj tak dostal, o tom sa vôbec nediskutovalo. Diego v reprezentácii skončí, až keď sa Diego rozhodne. Aspoň si to všetci mysleli. Na majstrovstvách prišiel posledný záblesk zašlej slávy a geniality: V zápase s Gréckom vymietol pavučinu v šibenici tak dôkladne, že ak by sme tak dôkladne povymetali parlament, nestíhali by sme sa čudovať, čo všetko by sme našli. Rozbehol sa do rohu, tam ho snímala kamera a zachytila jeho pohľad – neprirodzene rozšírené zreničky, boli to oči masového vraha a nie strelca gólu. Argentína vyhrala, chvíľu sa o tom mlčalo, potom však prišiel nemilosrdný výsledok.
Život po živote
Po zápase sa v jeho tele našiel efedrín, mnohí si povzdychli, že konečne niečo. Čosi ešte poskúšal: O tom, že na vine je energetický nápoj, o&nbs
p;tom, že to nemyslel zle. Dokonca tvrdil, že mal samostatnú dohodu s FIFA, ktorá mu efedrín povolila na zhodenie nadbytočných kíl. Jediný problém bol, že FIFA o takejto dohode nič nevedela. Diego v reprezentácii skončil a nikto sa ho na názor nespýtal, Argentína sa bez svojho talizmanu zložila a on sa takmer zložil aj sám. Viete, to je tak: Dvadsaťročná závislosť od kokaínu, ku ktorej sa priznal, zvyčajne telu neprospeje. Lenže celý život fetovať síce nie je ľahké, ale niekto to robiť musí. Diego skúsil aj niečo potrénovať, hoci, súdiac podľa výsledkov, možno aspoň dobre varí. Podarilo sa mu napríklad úplne zmrviť majstrovstvá sveta 2010, na ktorých mala Argentína veľké mužstvo.
V roku 2009 sa navyše ozvali aj talianski daňováci, ktorí sa slušne pripomenuli s tridsaťsedemmiliónovým dlhom, bohužiaľ, nie v lírach. Diego z neho zatiaľ zaplatil štyridsaťdvatisíc eur a viete prečo? Lebo mohol. Tak veru. Zdá sa, že čokoľvek božský Maradona urobí, nič mu jeho status zobrať nedokáže. Na niektoré veci je človek, skrátka, stvorený a na iné nie.
3. Lance Armstrong: kráľ podvodov
Kto iný to má uzavrieť, ak nie Lance Armstrong? Kto sa hodí viac ako cyklista, ktorého knihu o víťaznom boji s rakovinou a návrate k športu knižnice hromadne preraďovali do sekcie science-fiction? Cyklistika sa v tomto nijako neodlišuje od politiky, v oboch prípadoch je rozumné predpokladať, že víťaz klame. Ktokoľvek vyhral, pravdepodobne len prišiel na taký doping, ktorý ešte nikto odhaliť nevie. Keď ho odhalia, bude mať smolu, ale ostatní aspoň budú vedieť, že je opäť čas na zmenu. Tak to chodí, vravieval Kurt Vonnegut.
Prísť o všetky tituly
Ale vážne: Prežiť rakovinu nie je žiadna zábava a vrátiť sa k vrcholovému športu na akejkoľvek úrovni je veľkolepá vec. Problém je, že Lance Armstrong príliš uveril vlastnej legende a stal sa obeťou vlastného príbehu. Ak si totiž dnes pozriete zoznam jeho prvenstiev, budete mať pocit, že jeho kariéra sa skončila takmer pred dvadsiatimi rokmi. Posledné zaznamenaniahodné víťazstvo totiž dosiahol v Luxembursku v roku 1998.
Na Tour mu ruže nekvitli, z celého kabinetu trofejí ostali len dve etapové víťazstvá v rokoch 1993 a 1995. Takíto jazdci si nezaslúžia ani vlastné heslo na Wikipedii a to si už dnes zaslúži hocikto, napríklad aj Pozdišovce.
Každý je čistý, kým nie je špinavý
Podozrenia z dopingu sprevádzali Armstronga celú kariéru, on ich však všetky odmietal s argumentom, že nikdy pozitívne testovaný nebol. Mal pravdu – nikto predsa nebol pozitívne testovaný, až kým nebol pozitívne testovaný. Veci sa nezlomili naraz, ale lámali sa dlhodobo. Armstrong čelil federálnemu vyšetrovaniu aj vyšetrovaniu Americkou antidopingovou agentúrou. Ľudí, ktorí vedeli priveľa, jednoducho pribúdalo. V istom momente už nestačilo byť ani sedemnásobným víťazom Tour de France a reklamným magnetom, ani tvárou cyklistiky. Lancea Armstronga potopil jeho vlastný kolega Floyd Landis, ktorý, súc sám usvedčený z dopingu, nemal čo stratiť. Všetko nabonzoval, ale zatiaľ čo ľudia tradične neznášajú bonzákov, teraz sa obrátili proti triednemu premiantovi. Armstronga čakal strmý pád, ktorý svet sledoval s minimom ľútosti a so zle skrývanou škodoradosťou.
Čo ďalej?
Prišiel o všetky tituly, na ktorých záležalo, odvrátili sa od neho sponzori (a že ich bolo). Žiadna značka s ním viac nechcela byť spájaná, naopak, kto môže, ten sa s ním súdi. Dovtedy nikto na jeho víťazstvách nič podozrivé nevidel. Lance Armstrong sa skúsil ospravedlniť, ale málokto mu uveril. Panovala všeobecná zhoda, že namiesto ľútosti z neho hovoril cynik, ktorého odhalili. Lance Armstrong je na dne, ponúka sa však riešenie – stále predsa môže napísať knihu Môj vzostup a pád a vzostup a pád. Vy by ste si ju nekúpili?