Naletisku v Sydney ešte nič nenasvedčuje tomu, že sme v inom svete. Klimatizovaná hala nás chráni pred teplom, ktoré sála hneď za jej múrmi. Prichádzame ku kontrole batožiny, kde platia prísne pravidlá, no úsmev na tvárach kontrolórov nám spríjemňuje únavu po dlhej, tridsaťjeden hodín trvajúcej ceste. Keď naše batohy scanujú, čítame si, na čo všetko treba dávať pozor: Do Austrálie nesmiete priniesť potraviny ani výrobky z dreva, ktoré by mohli byť domovom neželaných parazitov. Ak máte nebodaj špinavé a zablatené topánky, musíte si ich umyť. A keď chcete napríklad prísť so svojím domácim miláčikom, ten sa najprv podrobí veterinárnej prehliadke a strávi celé tri mesiace v karanténe, kým si bude môcť značkovať svoje nové teritórium.
Miesto pobytu neznáme:
Kontrola prebehne v poriadku a dostávame do pasu pečiatku s dátumom začiatku a konca pobytu v krajine. Zároveň sa imigračný úradník pýta na miesto pobytu, kde nás zastihnú v prípade potreby. Do dotazníka píšeme Sydney, Manly Beach. Tu nastáva prvé nedorozumenie, keď sa nás úradník niekoľkokrát pýta: Budete bývať v Sydney alebo na Manly Beach? Amy ho stále s neoblomným výrazom presviedčame, že v Sydney na Manly Beach. Keď s tým nie je spokojný, vysvetľuje nám, že Sydney je obrovské mesto a má veľa „suburbs“, teda mestských častí, a Sydney je oficiálny názov vlastne iba pre centrum. Nakoniec v dotazníku prečiarkneme Sydney a je tam len Manly Beach.
Bosí aj do supermarketu:
Je február a v Austrálii sa pomaly končí leto. Bývame na Manly Beach, ktorá, ako je napísané na každom reklamnom pútači, je iba sedem míľ od Sydney a tisíc míľ od starostí. Prvé, čo nás prekvapí, je to, že takmer tretina ľudí tu chodí bosá. Niežeby boli takí chudobní a nemali na topánky, ale jednoducho je im tak dobre. O niekoľko dní sme dali dole topánky aj my a udivilo nás, že ani po poldňovom chodení nemáme špinavé nohy. Takýto štýl sa nám zapáčil a kdekoľvek to bolo možné, chodili sme bosí. V Sydney je jednoducho čisto a ľuďom tu ani len nenapadne napríklad odpľuť si či vypľuť na zem žuvačku. Neskôr sme zistili, že starostlivosť o čistotu okolia a životné prostredie je tu samozrejmá a domáci to neberú ako niečo, čo by museli robiť.
Keď chcete odbočiť, nezapínajte stierače:
Po dvoch týždňoch sme sa zo Sydney vydali po východnom pobreží na sever. Povolená rýchlosť na diaľniciach je stodesať kilometrov za hodinu, a tak sa náš karavan prispôsobil predpísanému tempu. Zo začiatku nám robilo problém opačné riadenie a najmä nájazd na kruhové objazdy, ktoré sú pre našinca neprirodzené. Máte pocit, ako keby ste šli do protismeru. Po čase sme si zvykli a už sme prestali namiesto smeroviek zapínať stierače alebo hľadať radiacu páku na dverách. Zvyknutí zo Slovenska, že čerpacie stanice sú otvorené dlho do noci a pomerne blízko, išli sme s benzínom na doraz. Až keď už bolo najhoršie, začali sme hľadať pumpu. Nielenže sú niektoré najbližšie až 300 kilometrov, ale v menších mestách sú väčšinou otvorené len do šiestej. Našťastie sme natrafili na domácu pumpu, kde nám ochotne predali benzín, aj keď už mali zatvorené. Veľmi dobrý majú systém cestnej navigácie, riešenie zložitých križovatiek kruhovými objazdmi a služby pre turistov. Na každom kroku nájdete informačné centrá, kde vás vybavia podrobnými mapami okolia a cennými radami. Miesta, kde môžete prespať, či už v stane, alebo len pod holým nebom, sú vybavené sociálnymi zariadeniami, na mnohých je k dispozícii aj ohnisko, či dokonca gril.
Len 4 x 4:
Keď sme plánovali trojdňový výlet na Fraser Island, ešte sme nevedeli, čo nás čaká a čo predtým musíme absolvovať. Prvou podmienkou, aby sme sa na ostrov vôbec dostali, bolo, že sme si požičali auto s pohonom na všetkých štyroch kolies a s kompletným kempingovým vybavením. Nasledovalo povolenie na pobyt v národnom parku a lístok na trajekt, ktorý nás aj s džípom previezol na ostrov. Predtým sme dostali inštrukcie, ako sa máme na ostrove správať, kde môžeme rozložiť stan, ako máme jazdiť autom tak, aby sme nezapadli alebo ho neutopili. Koniec inštruktáže bol o pôvodných divých psoch dingoch, ktoré na ostrove žijú. Fraser Island je najväčší piesočný ostrov na svete amiestni tvrdia, že je tam viac piesku ako na Sahare. Jazdili sme na pláži dlhej asi sedemdesiat kilometrov, ktorú z jednej strany lemoval oceán a z druhej dažďový prales. Občas na pláži pristálo malé motorové lietadlo. Zlatým pravidlom teda bolo sledovať nielen spätné zrkadielka, ale pozerať sa aj hore, či práve nad vami niečo nepristáva. Samozrejme, lietadlá majú prednosť. Vzhľadom na príliv, ktorý na niektorých miestach dosahoval až po prvú piesočnú dunu, sme museli parkovať za ňou, aby sme náhodou ráno nenašli auto utopené v oceáne.
Zoči-voči dingovi:
Ráno na ostrove bolo úžasné. Výhľad ako pre bohov. Oceán sa trblietal a teplota sa šplhala k tridsiatim stupňom Celzia. Kúpať sa však napriek tomu nedalo. Pre všadeprítomné žraloky. Výhodou ostrova je veľké množstvo sladkovodných jazier, je ich vyše dvesto, kde sa dalo plávať. Zo živočíchov ich obývali neškodné ryby a korytnačky. A keď si k tomu pridáte snehobiely piesok, duny a prales, je to malý raj. Po raňajkách sme sa vydali pešo cez prales k prvému vyznačenému jazeru Birrabeen podľa mapy, čo sme dostali spolu s povolením vstupu na ostrov. Asi po desiatich minútach sme všetci traja zostali od strachu nehybne stáť. Z pralesa vybehol dingo a asi dva metre pred nami zastal a hľadel nám priamo do očí! Radili nám síce, že v takejto situácii nemáme nič robiť, najmä žiadne prudké pohyby, a dingo odíde sám. A vlastne, že vidieť ho by bolo šťastie, lebo je veľmi plachý. My sme teda mali obrovské šťastie, veď bol priamo pred nami. Pohľadmi na seba sme sa utešovali, že nám sa predsa nič stať nemôže, ale na každom bolo vidieť, že nevieme, čo sa bude diať ďalej. Po chvíli jeden z nás rozhodil rukami, dingo sa mykol, na chvíľu ako keby zaváhal a tak ako prišiel, aj zmizol. Napriek strachu to bol úžasný zážitok.
Noc v pralese:
Druhú noc sme sa rozhodli stráviť priamo uprostred dažďového pralesa. Už keď sme doň vchádzali, vítali nás rôznymi zvukmi papagáje a kokobary. Rozložili sme stan a začali pripravovať jedlo na večeru. Keďže v tom čase sa už v Austrálii začínala jeseň a skôr sa stmievalo, museli sme všetko stihnúť za svetla. V pralese totiž žiadna elektrina nie je, a keď padla tma, začal sa ten pravý koncert. Zvuky zvierat, ktoré tam žili, sa strojnásobili intenzitou aj rôznorodosťou, a keď sme si ľahli do stanu, len sme mohli hádať, aké zviera nám práve funí pri hlave. Ráno sme sa pozerali na všelijaké stopy okolo stanu, ktoré tam zanechali zvieratá. Uprostred ostrova bola centrálna stanica, kde sme sa mohli v sladkej vode umyť. Bol to skvelý pocit, keď v tom teple na vás padala príjemne chladná voda, len keď nad vami visel pavúk veľkosti detskej dlane, očistný kúpeľ ste veľmi rýchlo ukončili. Paradoxne práve tie najjedovatejšie pavúky sú väčšinou veľmi malé, aj keď v tej chvíli nemáte chuť rozmýšľať, ktorý je podľa austrálskej stupnice poison, harmles alebo deadly.
Kapitán Cook a tajomný ostrov:
Po dobrodružstve na ostrove Fraser pokračujeme do mesta s jednoduchým názvom 1770. Je to rok, keď sa na tomto mieste, kde sa začína Veľká útesová bariéra dlhá viac ako dvetisíc kilometrov, vylodil kapitán Cook. Na históriu však nezostával čas a nás lákal maličký ostrov Lady Musgrave. Po nalodení na motorový katamaran a necelých dvoch hodinách na šírom mori sme zakotvili asi tristo metrov od ostrova. Dôvod, prečo loď nešla až k ostrovu, bol jednoduchý. V plytčinách mali „hniezda“ obrovské vodné korytnačky, a keďže ostrov je súčasťou národného parku, zvieratá sú na prvom mieste. Po nedočkavom naskákaní do vody sa cítite ako v akváriu. Rôzne ryby a koraly, ktoré nás obklopovali, hýrili farbami a viditeľnosť bola vyše štyridsať metrov. Po dvojhodinovom skúmaní koralov a podvodných živočíchov sme sa vybrali na ostrov. Jediní obyvatelia sú tam vtáky. Majú s ostrovom vytvorený veľmi zvláštny kolobeh života. Namiesto pôdy je ostrov posiaty úlomkami mŕtvych koralov. Keďže stromy, ktoré na ostrove rastú, musia z niečoho čerpať živiny, príroda vyriešila aj tento problém. Vtáky kladú v korunách stromov do hniezd vajíčka. Mladé výhonky stromov niektoré z nich prebodnú, no aj napriek tomu sa mláďa vyliahne. Keď mláďa z prepichnutého vajíčka v hniezde dorastá, rastú cez neho aj mladé výhonky. Mláďa nakoniec vypadáva z hniezda a na zemi umiera poprepletané výhonkami, ktoré neumožňujú prežiť. Takto sa stáva hnojivom, bez ktorého by na ostrove nemohli existovať ani stromy, ani vtáky. Znie to možno kruto, ale táto tajomná symbióza funguje úžasne.
Bumerang sa vracia:
Austráliu treba zažiť. Je to krajina, kde nájdete všetko, a dokonca aj to, čo nie je nikde na svete. Ak máte očakávania, realita bude oveľa intenzívnejšia ako vaše predstavy. Po bývalej trestaneckej kolónii už niet ani stopy, iba ak v múzeách alebo pri pohľade na koloniálne stavby. Žijú tu bez predsudkov ľudia z celého sveta. Potomkov pôvodných obyvateľov, aborigénov, môžete stretnúť aj v centre Sydney, kde si privyrábajú predajom suvenírov alebo hrou na tradičnom didgeride. Raj pre surfistov, niekoľko sto druhov eukalyptovníkov, domov neobyčajných zvierat, výborná medzinárodná kuchyňa, no najmä atmosféra, ľudia a životný štýl sú dôvodmi, prečo sa chce každý do Austrálie vrátiť.
