Marek, koľko je tých tetovačiek?
Neviem, vážne. Najskôr prišla prvá, druhá, potom ich bolo sedem, sedemnásť a už fakt neviem…
Ktorá bola úplne prvá?
Tu na ramene – tri čínske znaky. Energia, poctivosť, talent. Týkali sa futbalu, mal som šestnásť rokov a rodičia o tom nevedeli.
Chodil si doma stále zahalený, s dlhými rukávmi?
Našťastie, už som bol v Bratislave, bol som tam sám a mohol som si to dovoliť. Keď na to prišli, už nemohli povedať nič. Buď odrezať ruku, alebo to prijať. Vybrali si druhú možnosť.
Čo ťa primalo k tetovaniu?
Ani neviem, vždy sa mi to páčilo. Už vtedy, keď som mal šestnásť, a je to tak dodnes. Je to moja choroba, vášeň. Keby som mohol, bol by som potetovaný úplne celý.
Čo ti bráni?
Manželka Martina. Nechce, aby som bol kompletne potetovaný. Tak to len pomaly dopĺňam.
Po prvej „kerke“ sa to už rozbehlo?
Aj druhá tetovačka bola čínsky znak, na krku. Znamená vášeň. Teda mala by to znamenať. A potom to už naozaj išlo, jedna za druhou.
Ku ktorým máš špeciálne silný vzťah?
Určite k tetovaniam mien svojich detí – Christian a Lucas, takisto srdce s dátumom svadby, čo mi pripomína manželstvo, je zatiaľ jedno z posledných. Mám aj taliansky nápis „ochraňuj moju rodinu“, takisto mám na ruke svoje prvé kopačky, ktoré mi daroval starký, ešte keď som ani nebol na svete, práve som sa mal narodiť. Vytetovaného mám aj nášho psa. No nie všetky majú nejaký význam, napríklad oko a lastovička na ruke sa mi jednoducho páčili a dobre dopĺňajú tie ostatné.
Kde sa dávaš tetovať?
Prvé dve veci mi robili ešte na Slovensku, teraz už len v Neapole, tam mi všetky robil ten istý chalan.
To už musíte byť dobrí kamoši.
S tetovačom mám naozaj veľmi dobrý vzťah, označil by som ho za blízky. A je dobrý aj v tom, že nikdy nemusím čakať. Keď mu zavolám, hneď ideme na to. Nie je v štúdiu sám, má tam chalanov, ktorí mu pomáhajú, preto keď prídem, vždy je okolo nás ďalších šesť-sedem ľudí a rozprávame sa. Rozoberáme, čo sa deje – od futbalu až po tetovania. Sú to chalani, ktorí sú potetovaní od uší po päty, preto je o čom.
Ako sa povie tetovanie po taliansky?
Tatuaggio.
Čo na to hovoria v klube? Asi je vás tam takých viac.
Je nás veľa. Čo sa týka Neapola, sme potetovaní nielen my futbalisti, ale aj veľmi veľa ďalších ľudí.
Dnes sa tetovania hoja veľmi rýchlo, no aj tak, neprekážajú, ke
ď sú čerstvé, pri tréningu či pri zápasoch?
Vôbec, žiadny problém. Hovorí sa napríklad, že slnko im škodí, ale ja na to nejako nemyslím.
Ktoré boli extra bolestivé?
Na rebrách, to je dosť citlivá časť tela, vlastne všade, kde je tesne pod kožou kosť. Ostatné sa dali vydržať.
Ako si vyberáš motívy? Máš ich vyhliadnuté už dopredu, vymýšľaš sám, sleduješ trebárs časopisy alebo ti radí tetovač?
Väčšinou si pozerám motívy na internete alebo na Instagrame, potom ich posielam môjmu tetovačovi a on to nejako prerobí, pohrá sa s tým. Alebo mi samému niečo napadne v hlave, poviem mu a on mi vždy niečo vymyslí.
Čo máš najbližšie v pláne?
Ak by sme vyhrali taliansku ligu, dám si na stehno spraviť poriadne veľký pohár – trofej pre majstra Talianska.
Keby sa to podarilo, spravíš to ešte pred Eurom alebo až po ňom?
Ešte pred ním! Hneď na druhý deň a so šampanským v ruke.
To znamená, že máš nejaké méty, a keď sa ti ich podarí splniť, povieš si, že si zaslúžia tetovanie?
Keď sa niečo podarí, tak áno. Napríklad, keď sme vyhrali Taliansky pohár, dal som si vytetovať trofej. Alebo mám vytetovaný aj dátum, keď sme sa s reprezentáciou Slovenska prvý raz kvalifikovali na majstrovstvá sveta v Afrike. Sú to symbolické veci.
Aj manželka Martina má tetovanie?
Áno, štyri alebo päť, také maličké. Aj ju som do toho vtiahol. Má vytetované napríklad aj moje meno, ja mám zase jej.
Sú miesta, kam by si sa nikdy nedal tetovať?
Určite nie na tvár. Viem, že napríklad na hánkach je to dosť bolestivé, ale mne sa to páči. Možno raz aj tam…
Nosíš náušnice. Čo iné ozdoby tela, napríklad pírsing?
Nad tým nepremýšľam vôbec.
Neraz si sa vyjadril, že tvojím vzorom je Pavel Nedvěd. Práve on rozprával historky po prestupe do talianskeho Lazia, ako si z neho a najmä z jeho oblečenia uťahovali spoluhráči, ktorí vždy vytiahli najškaredšie kusy. Stávalo sa to aj tebe po prestupe do Brescie?
Ja som prišiel do Talianska veľmi mladý, sedemnásťročný, takže som nešiel hneď k mužom, ale do dorastu. Preto som, našťastie, takéto problémy nemal. A potom ma móda hneď chytila, preto som ich nemal ani neskôr.
Žiadne prešľapy ako biele ponožky k čiernemu obleku?
To veru nie, na to som si od začiatku dával pozor.
Taliani si na módu a na značkové veci dosť potrpia.
Určite áno, a niet sa čomu čudovať, veď majú najlepšiu módu na svete.
Hráč tvojho kalibru asi musí chodiť v top veciach, v najlepších značkách, inak by naňho zazerali.
Nemusia to byť vždy tie najdrahšie značky, ale je to tak, musím byť oblečený dobre. Našťastie, módu mám rád, rád nakupujem a dávam si na oblečení záležať.
Kupuješ si aj časopisy s pánskou módou?
To nie, ale sledujem, čo práve letí. A nové veci vždy objavíme s manželkou na nákupoch.
Chodíte na nákupy spolu? Vyberá ti veci ona?
Chodíme spolu, ale každý si vyberáme sám. Ja pre seba, ona pre seba. Vyberám jej málokedy, ona si vie sama veľmi dobre vybrať.
A keď už, vieš trafiť jej veľkosť?
Jasné, spodnú bielizeň vždy trafím!
To je to najodvážnejšie.
Ale aj najlepšie.
Máš veci, ktoré si si kúpil a nikdy neobliekol?
To nie, všetko, čo si kúpim, si chcem hneď aj vyskúšať.
Je nejaký kus oblečenia, na ktoré si zvlášť potrpíš?
To neviem povedať, nie je to nič špeciálne. Ale keď už nakupujem alebo sa obliekam, všetko musí sedieť. Môj šatník je naozaj nadpriemerný. Ani nie nadpriemerný, skôr obrovský. Sedemdesiat tričiek, štyridsať nohavíc, šesťdesiat párov topánok a mnoho ďalších vecí. Je toho naozaj veľa.
Akú farbu by si si nikdy na seba nedal?
Mám rád bielu, čiernu, sivú, to je podľa mňa klasika. Ale nevyhýbam sa nijakej farbe, dal by som si na seba akúkoľvek. Aj ružovú som už mal.
Najdrahší kus?
Možno nejaká kožená bunda, asi za dvetisícpäťsto eur.
Najlacnejší?
Boxerky.
Čo by si si nikdy neobliekol?
Nikdy? Asi niečo ženské. Vlastne, aj to som už mal. Ale to bolo na karnevale v Neapole, kde som sa prezliekol za prostitútku.
Nie je problém nakupovať v Neapole, kde ťa na ulici každý hneď spozná?
Ani nie, mám vytypované dva-tri obchody, kam chodievam pravidelne. A niekedy príde jeden kamarát aj ku mne domov a prinesie mi nejaké veci.
Takže inak zadným vchodom a obchod sa zatvorí?
Áno, aj to sa mi už stalo.
S obrovskou popularitou, ktorú zažívaš v Neapole, to musí byť niekedy drsné. Môžeš si vyjsť niekam von, na večeru, na pivo?
Až také drsné to nie je, ale musím počítať s tým, že keď ideme niekam, kde je veľa ľudí, možno budem musieť rozdávať autogramy a fotografie. Ale to by som nemohol vychádzať vôbec z domu, k mojej práci to jednoducho patrí.
V meste ťa však už aj okradli.
Hej, dvakrát. Kvôli hodinkám, už som ich nikdy nevidel. Takže do mesta ich už radšej nenosím.
Neuvažoval si pri takom obrovskom záujme o ochranke?
Ale kdeže, to netreba, až také brutálne to tam zase nie je!
Tvoj „pankáčsky“ účes je povestný. Ako často chodíš ku kaderníkovi?
Snažím sa raz za desať dní. Keď som na Slovensku, občas chodím v Bystrici k jednej panej, ku ktorej chodieva aj moja manželka, v Taliansku mám svojho kaderníka. Ale, samozrejme, upravovať si ho musím sám každý deň.
Čo hovoríš na to, že veľa malých chlapcov sa chce ostrihať „na Hamšíka“?
Je to pekné, či už od slovenských detí, alebo od neapolských. Je to milé. Fanúšikovia sú pre mňa dôležití, my sme pre deti idolmi, ony to myslia úprimne a to ma teší.
Máš vôbec čas na mimofutbalové koníčky?
Mojím hobby je móda, autá, hodinky. Ale to sú druhoradé veci, na prvom mieste je rodina, snažím sa čo najviac času stráviť s nimi, keďže ho naozaj nie je veľa.
Zmenili deti tvoj pohľad na futbal, na život?
Pokiaľ ide o futbal, v tom nie je žiadna zmena. Stále sú to tréningy, zápasy, sústredenia. Ale človek sa teraz viac teší domov, po zápasoch, či už v lige, alebo v reprezentácii, chcem byť doma čo najskôr. Viem, že tam čakajú tí najdôležitejší – manželka a deti.
Čo iné športy? Pochádzaš z Banskej Bystrice, lyžovaniu si sa asi v detstve nevyhol.
Tak to teda nemôžem, máme to zakázané aj v zmluvách. A je to škoda, lebo práve lyžvanie milujem. Odmalička som lyžoval a v zime mi to niekedy aj chýba. Takže ak už nejaký iný šport, zostáva mi tenis alebo plážový volejbal.
Máš v zmluve konkrétne uvedený zákaz lyžovania? Alebo všeobecne nebezpečné športy?
Je tam konkrétne uvedené lyžovanie. Je to šport, ktorý dáva nesmierne zabrať kolenám a mohlo by to byť nebezpečné. Takisto by sme nemali jazdiť na bicykli ani na
motorke.
Aj to niekedy porušíš?
Ani nie, ja na motorke ani neviem jazdiť, som autičkár.
Pamätáš si svoje prvé auto?
Pamätám. Peugeot 307 Coupé Cabriolet. Modré. Bolo to po prestupe do Brescie.
A aké je to súčasné?
Splnil som si sen, mám Ferrari. Už som jedno mal, ale teraz som si kúpil nový model 488.
Červené?
Jasné, že červené. Ak Ferrari, jedine červené.
Iný relax?
Keď cestujeme na zápasy, pozerám filmy, vždy si niečo nájdem na iTunes.
Ty si v jednom filme dokonca hral. V talianskej komédii Colpi di fortuna (Strela šťastia) si hral sám seba. Ako k tomu došlo?
Náš prezident Aurelio De Laurentiis je filmový producent, okrem futbalu ma obsadil aj do filmu. Ale boli to len tri krátke scénky – na ihrisku, v sprche, na štadióne. Bol to príbeh o dvoch chalanoch, ktorí vyhrali lotériu, jeden z nich bol môj fanúšik, takže prišli na tréning Neapola a ja som sa s nimi fotil. No a ten výherný lístok zostal v mojej bunde. Potom ma akože naháňali, chceli sa so mnou znovu stretnúť, ale len preto, aby ho dostali späť.
Blížia sa pre teba dva vrcholy tejto sezóny. V lige strácate tri body na Juventus a stále bojujete o titul. S reprezentáciou vás čaká premiérové vystúpenie na majstrovstvách Európy. Cítiš tlak, napätie?
Tak by som to nepovedal, ale uvedomujem si, že prichádza obdobie, keď sa všetko uzatvára a svojím spôsobom končí. Dúfajme, že to bude úspešný koniec, či už v lige, kde sa budeme snažiť vybojovať titul, alebo v reprezentácii. Veľmi chceme urobiť vo Francúzsku dobré meno slovenskému futbalu a Slovensku vôbec.
Čo by sa stalo v Neapole, keby ste získali titul?
Neviem si to predstaviť. Je možné, že Vezuv znovu vybuchne. Keď sme vyhrali taliansky pohár, tak nás čakalo vyče stotisíc ľudí, boli plné námestia, celé mesto s tým úspechom žilo. Ani si neviem predstaviť, čo by sa stalo, keby sme mali titul.
Už účasť Slovenska na majstrovstvách Európy je veľký úspech, ale máme silné mužstvo, ktoré by mohlo niečo dokázať.
Určite, veď ani v Afrike na majstrovstvách sveta nikto nečakal, že by sme mohli postúpiť, prečo by sa nemohlo stať to isté vo Francúzsku? Nesmieme tam však ísť s veľkými očami, musíme v každom momente drieť, ísť od jedného zápasu k druhému a snažiť sa to niekam dotiahnuť.
Ak príde úspech, budú vás vynášať do nebies. Keď sa nezadarí, príde kritika…
To k športu to patrí. Pre Slovensko je obrovský úspech už to, že sme sa tam dostali. Skupina je hrateľná, dá sa z nej postúpiť ďalej, ale dá sa aj vyhorieť. Je to len a len na nás a my sa budeme snažiť o čo najlepší výsledok. Dáme do toho všetko.
Keď si bol malý a začínal si s futbalom, sníval si o majstrovstvách sveta?
Každé dieťa, ktoré začína s futbalom, má svoje sny. Ja som robil všetko pre to, aby sa zo mňa stal vrcholový futbalista. Bol som jeden z tých šťastnejších, ktorí naozaj tvrdo makali, aby sa niekam dostali. Konkrétne o majstrovstvách sveta som asi nesníval, skôr som myslel na seba, na svoju kariéru a úspechy, na to, že by som mohol niečo dosiahnuť. Jasné, že sa to časom zmenilo – chlapec prestane myslieť na seba a začne myslieť na mužstvo. Tak je to teraz, výsledky mužstva sú viac ako tie individuálne.
Čo by si teda odkázal malým futbalistom?
Treba ísť za svojimi snami. Kým ich to baví, treba hrať. A hlavne sa nikdy nevzdávať.