Najprísnejší rozsudok si vypočuli rôzne slávne osobnosti a ich koniec nebol vždy rýchly a bezbolestný.
10. Benito Mussolini
Koncom apríla 1945 bol Mussoliniho sen o mocnom Taliansku v troskách. Il Duce v prestrojení za člena Luftwaffe utekal z Talianska aj s milenkou Clarou Petacciovou. Neúspešne. Budoval si kult osobnosti a jeho tvár poznal každý, aj partizáni. Tí zastavili jeho auto a dovliekli Mussoliniho s milenkou do malej dediny na severe Talianska. Dňa 28. apríla ich oboch postavili pred múr a spustili paľbu zo samopalov. O deň neskôr ich telá a mŕtvoly ďalších 14 fašistov zavesili dolu hlavou na námestie v Miláne. Ľudia na nich pľuli, močili, udierali do nich. Keď Duceho napokon položili na zem, už sa vôbec nepodobal na muža, ktorý vládol Taliansku.
9. Michel Ney
Keď Napoleon Bonaparte v lete 1815 nútene odišiel do vyhnanstva na ostrov Svätá Helena, jeho „najstatočnejší zo statočných“ ostal v Paríži. Červenovlasého maršala rozzúrilo, že ho kráľ Ľudovít XVIII. obvinil zo zrady. Ney veril, že všetko, čo urobil, urobil pre Francúzsko. To napokon tvrdil aj popravnej čate, ktorá naňho mierila. Dokonca odmietol reči obhajcu, ktorý tvrdil, že Ney je Prus, lebo územie, kde sa narodil, v roku 1815 anektovalo Prusko. Maršal sa možno mohol vyhnúť trestu, ale namiesto toho vyhlásil, že on bol vždy Francúzom a ostane ním až do smrti. Dňa 7. decembra 1815 dal pred múrom popravnej čate sám pokyn na paľbu.
8. Manželia Rosenbergovci
Julius a Ethel boli prvými americkými civilistami odsúdenými za špionáž, ktorých popravili v mierových časoch. Ethel mala brata, ktorý pracoval v tajnom vládnom zariadení Los Alamos, kde sa pracovalo aj na vývoji atómových zbraní. Poskytoval informácie manželom a tí ich ďalej posúvali Sovietom. Mali však smolu, lebo Ethelinho brata zatkli a on sa rozhodol vypovedať proti sestre a švagrovi výmenou za nižší trest. Rosenbergovcov obvinili ako vodcov špionážnej bunky a odsúdili na smrť. Manželia až do posledného momentu odmietali priznať svoju vinu. Julius zomrel 19. júna 1953 na elektrickom kresle, Ethel o desať minút neskôr.
7. Norimberské popravy
Dňa 16. októbra 1946 vyviedli stráže desiatich nacistických pohlavárov do ruín telocvične tamojšej budovy súdu. Mal ich byť tucet, Bormanna však odsúdili v neprítomnosti a Göring stihol spáchať samovraždu. Aj tak tu ale boli známe mená ako von Ribbentrop či Kaltenbrunner. Pre členov armády navrhli Francúzi smrť zastrelením, Sovieti však nesúhlasili. Vojenská smrť podľa nich pre takých ľudí nebola vhodná. Jeden po druhom mali odvisnúť. Prvý bol na rade von Ribbentrop, po ňom nasledovali ostatní. Celý proces trval hodinu a pol. Pri páde si vraj niektorí nacisti nezlomili krk a trpeli celé minúty, kým im došiel vzduch, tieto tvrdenia sa však nikdy nedokázali. Ich telá neskôr spálili a popol rozsypali nad riekou Isar.
6. Juraj Jánošík
Na mučidlách sa ťažko nepriznať a na škripci sa rozrozpráva každý. Juraj Jánošík nebol výnimkou. Najprv sa zdalo, že mu udelia milosť, zbojníctvo a vraždy sa mu nedarilo dokázať. Prokurátor bol ale neoblomný. Druhé kolo na mučidlách vyhral kat. Jánošík sa priznal asi aj k tomu, čo nespáchal. Po tortúre bol na tom veľmi zle, tak ho pre istotu odsúdili čo najrýchlejšie, aby náhodou nezomrel v temnici či cestou na popravisko. To stálo v Liptovskom Mikuláši, kde už na zbojníka čakal železný hák. Jánošíkovi ho vrazili pod ľavý bok a takto ho 17. marca 1713 vytiahli pod šibenicu, kde skonal.
5. William Wallace
Bojovník za nezávislosť Škótska sa stal svetoznámym vďaka filmu Statočné srdce, v ktorom bola pomerne naturalisticky zobrazená aj jeho poprava. Keď ho Angličania 23. augusta 1305 odsúdili za zradu, nechali ho vyzliecť, zviazať a ťahať za dvomi koňmi niekoľko kilometrov až na popravisko. Tu ho nechali visieť so slučkou na krku, ale len tak, aby nezomrel. Kat mu potom odrezal genitálie a vybral niekoľko vnútorností, ktoré pred očami odsúdenca spálili. V takomto stave pravdepodobne nezvolal: „Sloboda!“ Až potom bola Wallacovi dopriata milosť a sťali ho. Po smrti telo na výstrahu rozštvrtili a kusy odviezli do štyroch rôznych miest.
4. Romanovci
V júli 1918 sa protiboľševické Biele hnutie dostalo až nebezpečne blízko k Jekaterinburgu, kde bola uväznená cárska rodina. Boľševici si nemohli dovoliť oslobodenie Romanovcov a vydali rozkaz na ich popravu. Mikuláša II., jeho manželku, ich päť detí a štyroch zamestnancov zobudili v noci 17. júla. Povedali im, že ich prevezú na iné miesto, a tak sa zhromaždili v pivnici. Namiesto prevozu však prišla smrť. Do miestnosti vošiel tucet mužov, veliteľ prečítal rozsudok a spustila sa paľba. O chvíľu všetko zahalil dym, a tak si dali strelci na pár minút pauzu a odišli. Keď sa vrátili do pivnice, zistili, že všetky deti ešte žijú, a tak ich dobodali bajonetmi. Nik neprežil, dokonca ani Anastázia, o ktorej sa dlho hovorilo, že ušla.
3. Jana z Arku
Záchrankyňa Francúzska urobila v máji 1430 chybu, keď viedla z obliehaného Compiégne výpad proti Burgunďanom. Tí ju zajali a predali Angličanom, ktorí si na ženu v mužskej zbroji brúsili zuby. V marci nasledujúceho roka sa Jana postavila pred cirkevný súd. Ten ju po rôznych peripetiách napokon za čarodejníctvo a herézu odsúdil na smrť. Dňa 30. mája 1431 Janu v meste Rouen priviazali ku kolu a upálili. Požiadala len o to, aby pred ňou držali krucifix. Keď plamene zhasli, Angličania sa postarali, aby bolo obhorené ostatky dobre vidieť. Potom ich spálili po druhýkrát a popol vysypali do Seiny. Kat sa neskôr priznal, že sa obával zatratenia. 19-ročná Jana bola preč, no jej smrť inšpirovala Francúzov, ktorí do roku 1453 oslobodili prakticky celú svoju vlasť. A Janu z Arku v roku 1920 vyhlásili za svätú.
2. Ľudovít XVI. a Mária Antoinetta
V búrlivom víre francúzskej revolúcie sa kráľ Ľudovít XVI. s manželkou radšej rozhodli pre útek z krajiny. Smerovali do Rakúska, no chytili ich a odviezli späť do Paríža. Tu panovníka donútili podpísať novú ústavu, ktorá z neho urobila len obyčajnú figúrku. V novembri 1792 vyšli najavo jeho kontrarevolučné snahy a v januári nasledujúceho roka ho Národný konvent odsúdil na smrť. Ku gilotíne kráčal hrdo a odvážne, nedal najavo ani štipku strachu. O necelých deväť mesiacov neskôr postrehol rovnaký osud aj Máriu Antoinettu. Na popravisko prišla odetá v bielom a jej posledné slová vošli do dejín. Povedala: „Prepáčte, pane, neurobila som to naschvál.“ Stúpila totiž katovi na nohu.
1. Ježiš
Jedným z nepopierateľných dôkazov toho, že Ježiš naozaj žil, je jeho poprava. Do hry totiž vstupuje čosi, čo historici nazývajú „kritérium trápnosti“. To tvrdí, že človek či skupina ľudí o sebe nešíria tvrdenia, ktoré ich uvádzajú do rozpakov. Lenže o okolnostiach Ježišovej smrti už okolo roku 30 vedelo toľko ľudí, že ich nebolo možné tajiť. Existovali síce pokusy o zakamuflovanie toho, ako vlastne Ježiš zomrel, no nevydarili sa. A tak raní kresťania stáročia znášali posmešky, pretože velebili niekoho, kto skonal tou najpotupnejšou smrťou. Ukrižovanie totiž bolo strašným trestom, mnohí starovekí autori ho považovali za vôbec najhorší. Rímski občania pred ním dokonca mali imunitu a nemuseli sa báť, že zídu zo sveta tak hanebne a bolestivo. Lenže Ježiš nemal rímske občianstvo a skončil na kríži medzi dvomi zlodejmi, pre ktorých išlo v rámci rímskej praxe o adekvátny trest. Polemizovať sa dá o všeličom, napríklad aj o dátume Ježišovej popravy, no nie o tom, že ho potupne ukrižovali. A či bola poprava úspešná, na to si už odpovedzte sami.
Mohlo by vás zaujať: