Netušil, že išlo o výbuch sopky Tambora vzdialenej vyše tisíc kilometrov. Nemohol vedieť ani to, aké následky bude mať erupcia pre ľudstvo.
Výbuch Tambory sa považuje za vôbec najväčšiu zaznamenanú erupciu sopky v dejinách. Stĺp dymu, prachu a popola sa vzniesol do výšky 43 kilometrov a jemné častice sa vo vyšších vrstvách atmosféry držali celé roky. Odhady počtu ľudí, ktorí zahynuli v priamom dôsledku katastrofy a pár týždňov po nej, sa rôznia. Mohlo ich byť až 100-tisíc.
Zničená úroda i smrtiaci týfus
Rok 1816 sa niesol v znamení chladu. Popol, ktorý vychrlila Tambora, pôsobil v atmosfére ako zrkadlo a odrážal slnečné žiarenie. Priemerná globálna teplota klesla o približne 0,7 stupňa Celzia a severná pologuľa sa stala svedkom roku bez leta. V júni na severovýchode USA snežilo a ešte v auguste sa po riekach v Pensylvánii a Virgínii plavili topiace sa kryhy. Hodinár Chauncey Jerome z Connecticutu si 7. júna do denníka zapísal: „Je taká zima, až som si musel dať pri práci rukavice.“ Dokonca ešte 4. júla na Deň nezávislosti vo Virgínii snežilo. Nízke teploty a vytrvalé dažde zničili úrodu v Severnej Amerike i v Európe. Farmárom sa podarilo dopestovať len minimum zemiakov a obilnín a ceny týchto plodín rýchlo rástli. Chudobnejší si ich nemohli dovoliť a hlad sa stával čoraz výraznejším spoločenským problémom. Rabovanie v mestách nebolo vôbec ojedinelé. V súčasnosti sa hovorí, že hladomor v roku 1816 bol vôbec najhorší, aký Európa v 19. storočí zažila. Írov popri hladomore zabíjal aj týfus. Chorobe podľahol oslabený organizmus oveľa ľahšie, navyše sa rýchlo šírila a dosiahla rozmery epidémie. V priebehu troch rokov jej podľahlo 100-tisíc ľudí. Ani Áziu zmena klímy neušetrila. Narušenie monzúnov a s nimi spojeného obdobia dažďov spôsobilo v Číne obrovské záplavy. Do Indie dorazili monzúny neskoro, následkom čoho bola mizivá úroda (a to aj v nasledujúcich dvoch rokoch) a hladomor. V Bengálsku navyše vypukla epidémia cholery a čo bolo horšie, neostala len lokálnou záležitosťou. Baktéria Vibrio cholerae vie totiž rýchlo mutovať a prispôsobiť sa novým podmienkam. Naučila sa existovať v chladnejšom podnebí i vo vode, ktorej zloženie sa vplyvom chemikálií vyvrhnutých Tamborou zmenilo. Z bengálskej epidémie sa tak aj vďaka čoraz hustejším globálnym dopravným sieťam stala pandémia. Len v Indii zabila cholera do roku 1824 stovky tisíc ľudí a dostala sa až k Moskve. Druhá pandémia o pár rokov neskôr potrápila aj Uhorsko či USA.
Zrodilo sa monštrum
Vo výbuchu Tambory však možno nájsť aj niekoľko pozitívnych maličkostí a jedna z nich sa týka literatúry. Leto roku 1816 trávili básnici George Byron a Percy Shelley spolu s niekoľkými známymi pri Ženevskom jazere. Spoločnosť im robila aj Percyho budúca manželka Mary Godwinová, ktorá neskôr napísala: „Tešili sme sa na príjemné chvíle strávené pri jazere. Namiesto toho sme celé dni trávili zavretí v dome, kam nás zahnal neutíchajúci dážď.“ Ponuré dni si skupina krátila aj rozprávaním strašidelných príbehov. Byron navrhol usporiadať súťaž, pričom úlohou účastníkov bolo napísať vlastnú desivú poviedku. Mary, budúca pani Shelleyová, tak práve pri Ženevskom jazere vytvorila doktora Viktora Frankensteina, ktorý stvoril monštrum a priviedol ho k životu. Percy ju povzbudil k rozšíreniu príbehu a v roku 1818 sa zrodil román Frankenstein, čiže moderný Prometeus.
Prapredok bicykla
Všeobecne rozšírený hlad viedol k tomu, že si ľudia zrazu nemohli dovoliť živiť všetky domáce zvieratá. Mať koňa bol zrazu obrovský luxus a majitelia sa ich zbavovali. Problém však bol v tom, že neexistoval adekvátny spôsob individuálnej dopravy. Na jeho riešení začal pracovať nemecký vynálezca Karl Drais a výsledkom bol Laufmaschine, teda behací stroj. Tvarom bol podobný bicyklu, mal dve kolesá, no chýbali mu pedále a človek sa musel od zeme odrážať nohami. Moderný bicykel však vďačí za svoj vznik aj erupcii Tambory. Okrem bicykla má svoje korene v roku bez leta aj donedávna najväčší producent ópia: Zlatý trojuholník. Ide o oblasť hraničných pásem Mjanmarska, Laosu a Thajska, ktorá si ešte začiatkom 21. storočia držala prvenstvo v množstve zožatých makových hlavíc (potom ju predbehol Afganistan). Do roku 1816 sa tu pestovala najmä ryža, absencia leta však jej zrodu prakticky zlikvidovala. Tri roky trvajúca slabá úroda potom spôsobila, že sa farmári radšej uchýlili k pestovaniu ziskovejšieho maku. K ryži sa dodnes nevrátili.
Krok od záhuby
Pre Európu bol rok bez leta poslednou „krízou živobytia“, ktorú zatiaľ zažila. Slabá úroda potrápila krajiny už aj tak dosť zbedačené napoleonskými vojnami, ktoré sa skončili len pár mesiacov predtým. V ohrození života sa taká veľká časť populácie starého kontinentu neocitla ani počas druhej svetovej vojny. Za to všetko mohol výbuch sopky vzdialenej tisíce kilometrov.
Výbuch sopky Krakatoa (27. 8. 1883)
Explóziu so silou 310 decibelov bolo počuť na vzdialenosť 4500 kilometrov. Menšie cunami zasiahli lode pri pobreží Juhoafrickej republiky a zvýšené prílivové vlny zaznamenali dokonca až v Lamanšskom prielive. V priamom dôsledku erupcie zahynulo vyše 30-tisíc ľudí. V nasledujúcom roku klesla globálna priemerná teplota o 1,2 stupňa Celzia, leto však nemalo taký dramatický priebeh, ako to bolo v prípade erupcie Tambory.
Mohlo by vás zaujať:
Šokujúca vedecká štúdia: Toto je 12 scenárov konca sveta!
Skrytý poklad v Nevade: Ohromujúce zábery gejzíru