Územie, ktoré dnes poznáme ako Škótsko, totiž bránilo jedno zo stratených európskych etník. Piktovia.
Keď armáda za prítomnosti cisára Claudia v roku 43 viackrát vo veľkých bitkách porazila domorodé kmene, odišiel panovník do Ríma. Oslavoval a vyhlásil provinciu Británia za dobytú. Išlo však len o vystatovanie sa. Trvalo ešte ďalšie desiatky rokov, kým si Rimania upevnili pozíciu v dobytej provincii a upokojili situáciu. A ani potom neboli pod kontrolou légií celé Britské ostrovy. Najväčšia vojenská mašinéria vtedajšieho sveta si nedokázala podrobiť sever krajiny. Až koncom 1. storočia dorazili légie do južného Škótska, kde žili Piktovia. Tí im však spôsobovali čoraz viac problémov. Rimania si ani po desaťročiach podmaňovania Británie poriadne nezvykli na partizánsky spôsob boja. Legionári boli zvyknutí čeliť protivníkovi čelom v tesne zovretej formácii a pri piktských prepadoch zo zálohy boli žalostne neúspešní. Piktovia, teda „pomaľovaní“, úspešne prerušovali rímske zásobovacie trasy a prepadávali menšie vojenské oddiely. Často využívali taktiku, pri ktorej jazdou zaútočili a vylákali rímsku kavalériu, aby ich prenasledovala. Keď legionári ostali bez tejto rýchlej mobilnej podpory, napadla ich z viacerých strán pechota.
Pokojní hospodári
Kto boli títo ľudia, ktorých Rím vnímal ako zaostalých barbarov? Hoci dokázali úspešne čeliť légiám, nešlo o výnimočných bojovníkov. Piktovia boli až na občasné roztržky medzi jednotlivými kmeňmi pomerne mierumilovní a živili sa najmä poľnohospodárstvom. Staroveké listiny ich opisujú ako potetovaných či pomaľovaných divochov, ktorí chodili takmer polonahí, aby vynikli ich tetovania. V drsnom škótskom podnebí však s najväčšou pravdepodobnosťou nosili vlnené odevy, na ktoré získavali materiál vďaka chovu oviec. Z archeologických nálezov však nevyplýva, že by si maľovali či tetovali telá.
Rímske poplatky
Keď Rimania dobýjali Britániu, boli zvyknutí vyhrávať, hoci im partizánsky spôsob boja spôsoboval značné problémy. Aj preto trvalo zaberanie provincie celé desaťročia. V Škótsku sa však ukázalo, že už na takéto bojovanie nemajú síl. Piktovia neváhali využívať ani taktiku spálenej zeme, takže legionári pri pochode na sever nezískavali prakticky žiadne zásoby. Keď sa ich zásobovacie trasy dostatočne natiahli, domorodci ich dokázali prerušiť a likvidovať vozy s proviantom. Légie napokon s útočením prestali a v roku 122 začali s výstavbou Hadriánovho valu. Mal slúžiť na obranu juhu Británie pred barbarmi a v spojení s poplatkami, ktoré Rím platil Piktom a iným etnikám za to, že na územie provincie nepodnikali lúpežné výpady, fungoval efektívne. Dokonca umožnil stavbu ďalšieho opevnenia: Antóniovho valu, ktorý ležal ešte severnejšie než ten Hadriánov. Rimania ho však dokázali udržať len 20 rokov a napokon sa definitívne stiahli za Hadriánov val. Ten bránili posádky až do začiatku 5. storočia.
Piktovia po páde Rímskej ríše
Piktovia sa teda ubránili Ako jeden z mála britských kmeňov, nikdy nepodľahli sile légií a udržali si nezávislosť. Napokon to neboli vojská mocného Ríma, kto spôsobil ich pozvoľné miznutie, ale kresťanský kríž. Koncom 4. storočia začali na územie Piktov prenikať kresťanskí misionári a šírili učenie o Ježišovi. Jedným z najúspešnejších bol Kolumbán Starší, ktorého neskôr vyhlásili za svätého. Medzi Piktami sa tešil úcte a podľa legendy skolil monštrum, ktoré žilo v rieke Ness. Je možné, že práve tu majú korene príbehy o Lochnesskej príšere. Niekedy v tomto období sa zrejme kultúra piktských spoločenstiev začala meniť. Ťažko to presne určiť, keďže po nich ostalo len málo písomných pamiatok. Je však pravdepodobné, že sa čoraz viac začali prispôsobovať svojim južným galským susedom, preberali ich zvyky a jazyk. Piktovia, ktorí v dnešnom Škótsku založili viacero kráľovstiev, postupne mizli. V roku 843 zomrel posledný z ich panovníkov a na trón si robilo nároky viacero mužov. Víťazným bol Cinaed Mac Alpin. Škóti dnes tvrdia, že bol ich prvým kráľom, v každom prípade však zjednotil Škótov a Piktov. Kultúra „pomaľovaných“ teda začala miznúť ešte rýchlejšie. Tí z Piktov, ktorí boli odhodlaní zachovať si zvyky predkov, sa museli boriť s ďalším problémom: lúpežnými nájazdmi Vikingov. Neostávalo im nič iné, len sa spojiť so Škótmi a spoločne čeliť novému nepriateľovi. To len urýchlilo postupný zánik ich etnika. V 10. storočí miznú posledné zmienky o Piktoch. Ich jazyk zanikol a tých málo zvykov, ktoré si ešte zachovali, sa mohlo preniesť do tradícií Škótov. Ľudí, ktorí zrejme boli pôvodnými obyvateľmi Britských ostrovov, tak dnes poznáme najmä vďaka objavom archeológov.
https://youtu.be/Cf6n7wVrSKs
NÁBOŽENSTVO PIKTOV
Nie je presne známe, akých bohov Piktovia vyznávali, s najväčšou pravdepodobnosťou však bola ich viera súčasťou keltského polyteizmu alebo sa naň prinajmenšom ponášala. Je teda možné, že podobne ako vo zvyšku Británie či v Galii boli ich kňazmi takzvaní druidovia a že vykonávali krvavé rituály s ľudskými obeťami. S postupným konvertovaním ku kresťanstvu tieto praktiky vymizli.
Mohlo by vás zaujať: