Od tých čias sa ale zmenilo prakticky všetko.
Prvý pohľad do doliny Aburrá, ktorou preteká rovnomenná rieka Medellín, nazývaná aj Río Porce, patrí k takmer neuveriteľným. K pohľadom, po akých si máte chuť pretrieť oči a zahľadieť sa ešte raz, či je to všetko skutočné. Hlboko zarezané údolie leží vo výške poldruha tisíca metrov a okolité zalesnené vrcholy dosahujú takmer dvojnásobnú výšku. Lesy však rastú len na tých najnedostupnejších miestach, všetko ostatné je zastavané domami: vysokými a okázalými, staršími i úplne modernými. Čím vyššie do svahu hľadíme, tým sú príbytky menšie a skromnejšie. No i sem vedú cesty a najnovšie i trasy lanových dráh, ktoré v Medellíne slúžia ako predĺžené vetvy liniek metra, premávajúceho stredom doliny.
Korene tajomného slova
Španielčina má oproti nášmu jazyku inú výslovnosť niektorých hlások a Kolumbijčania k nej dodávajú ďalšie lokálne špecifiká. Názov mesta tak vyslovujú „Mededín“ či „Mededžín“. Ako toto zvláštne znejúce pomenovanie vôbec vzniklo? Pri hľadaní jeho koreňov sa prekvapujúco dostaneme až do 1. storočia pred Kristom. Pôvodná španielska osada, z ktorej sa Medellín vyvinul, niesla od polovice 16. storočia, kedy ju dobyvatelia založili, asi päť rozličných názvov. Posledný z nich, Villa de Candelaria de Medellín je pripomienkou neveľkej rovnomennej obce Medellín na severe Španielska. Tá bola rodiskom conquistadora Hernána Cortésa, muža neslávne známeho jeho kľúčovou rolou pri rozpade Aztéckej ríše. Španielsky Medellín však založil pred približne 2100 rokmi úplne iný veliteľ, Riman Quintus Caecilius Metellus Pius, podľa ktorého ju nazvali Metellinum. Ako mnohokrát v histórii, tak i názov Medellínu nemá nič spoločné s miestnou geografiou či pôvodnými domorodými jazykmi. Naopak, odzrkadľuje dobyvačnú podstatu nášho ľudského druhu.
Máme vás radi!
Obyvatelia Medellínu si znovuzrodenie svojho mesta vyslovene užívajú. Tešia sa z rastúceho záujmu, sú milí a nápomocní. Ako všade, kde sa turistický ruch ešte len rozbieha. „Kam smerujete, do Poblada?“ prihovorí sa nám na rovnomennej stanici metra sympatický štyridsiatnik Alejandro, ktorý – súdiac podľa kartičky na krku – učí na jednej z tunajších univerzít. Alejandro má prekvapivo dobrú angličtinu a preplnenými schodiskami a nadchodmi nás vedie na zastávku autobusu. „Kde sa kupuje lístok?“ pýtame sa, no učiteľ sa iba usmeje. „Už som to zaplatil mojou kartičkou, to je to najmenej, čo pre vás môžem urobiť!“ Stretnutie s Alejandrom nie je ničím výnimočným. Je skôr odzrkadlením postoja, aký majú sympatickí a zhovorčiví Kolumbijčania k hosťom i sami medzi sebou. Vedieť lepšie po španielsky, užívali by sme si takýto záujem dozaista ešte viac.
Rozvoj a pád mesta
Kým v ére kolonizácie Španielmi sa ich pozornosť sústredila v prvom rade na ťažbu zlata v oblasti, oveľa významnejším impulzom rozvoja mesta sa stala priemyselná revolúcia. V prvej polovici minulého storočia sa vďaka produkcii textiliek a vývozu kávy počet obyvateľov Medellínu zvýšil z necelých šesťdesiat na takmer tristošesťdesiattisíc. V neďalekej Amage navyše objavili uhlie, začalo sa s výstavbou hydroelektrární a spojenie so svetom zabezpečovala antioqská železnica i novovybudované letisko. Mesto sa postupne stávalo i dôležitým centrom kultúrneho a spoločenského života. Rozvoj napredoval a už začiatkom sedemdesiatych rokov počet obyvateľov prekročil milión (v súčasnosti sa blíži k trom miliónom). Už onedlho však na scénu nastúpili drogy a mesto vstúpilo do obdobia, na ktoré je málokto z jeho obyvateľov hrdý. Keď sa v sedemdesiatych rokoch stal kokaín obľúbenou „rekreačnou“ drogou v Spojených štátoch, bolo otázkou času, kedy sa sem z kokových oblastí Južnej Ameriky začne pašovať v objeme napĺňajúcom dopyt po ňom. Je až mrazivo fascinujúce, ako sa v danej situácii zorientoval spočiatku drobný kriminálnik a napokon dolárový miliardár Pablo Escobar, strojca a hlava medellínskeho drogového kartelu. Navonok vraj prívetivo pôsobiaci, no chladný a cynický kalkulátor sa pri svojej činnosti striktne držal pravidla: „Cukor alebo olovo!“, keď každú kritickú situáciu riešil úplatkom alebo vraždou. Jeho obchod spočiatku prekvital a do USA každoročne putovalo neuveriteľných 500 až 800 ton drogy.
Koniec kokaínového impéria
Ako to už v prípade organizovaného zločinu býva, kým mu situácia praje, panuje relatívny pokoj, ktorý však z ničoho nič môže vystriedať vojna. Najmä ak voči kriminálnym praktikám ktosi rázne zakročí. Escobarovi zlomilo krk viacero faktorov, na domácej pôde to bola najmä jeho ctižiadostivosť a vstup do politiky. Nastal zlom a jeho oponenti sa stále viac prikláňali k názoru, že pre aktivity jedinej osoby nemôže zahraničie vnímať Kolumbiu ako „darebácky“ štát. Escobar sa k situácii postavil svojím spôsobom – fyzická likvidácia osôb, ktoré mu stáli v ceste, sa stala každodennou rutinou. Počet vrážd v Medellíne v tom čase stúpol na 375 na stotisíc obyvateľov ročne. Následkom „vojny“ ale Pablo postupne strácal i podporovateľov z radov chudobných a z domáceho prostredia. S radom atentátov na štátne i súkromné budovy či bombový útok na let Avianca 203, pri ktorom zahynulo 107 ľudí na palube stroja Boeing 727 a traja na zemi, nesúhlasili ani jeho podporovatelia a z Escobara sa postupne stal narkoterorista a nepriateľ číslo jeden. Cieľom útoku na civilný let bol prezidentský kandidát César Gaviria, ktorý však na palube nebol a neskôr voľby vyhral. Escobar bol spočiatku uväznený v luxusnom zariadení La Catedral, kde si sám diktoval podmienky väzby a odkiaľ drogový biznis ovládal ďalej. Keď ho v júli 1992 mali previezť do konvenčného väzenia, počas vojenského zásahu v La Catedral ušiel a až do konca života sa ukrýval v Medellíne a okolí. Okolo Pabla sa ale sťahovala slučka, z ktorej nebolo úniku: pátrala po ňom kolumbijská polícia i špeciálne jednotky zo Spojených štátov, na jeho spolupracovníkov a majetok útočili „Los Pepes“ – taktiež kriminálna banda, ktorej názov je skratkou termínu „ľudia perzekvovaní Pablom Escobarom“. Polícia narkobaróna vystopovala na základe jeho hovorov z vysielačky 2. decembra 1993 a počas úteku bol zastrelený. Nečudo – o jeho uväznenie už nik nemal záujem. Mnohí obyvatelia Medellínu si vydýchli, no obchod s bielym práškom neprestal. Na niekoľko rokov sa dostal pod kontrolu rivalského kartelu z mesta Cali a po jeho rozložení v polovici deväťdesiatych rokov sa biznisu ujali menšie skupiny, ktoré síce oveľa nenápadnejšie, no nemenej intenzívne a veľmi sofistikovane pracujú dodnes. Zostáva však veriť, že vplyv, aký mali na celú tunajšiu spoločnosť, už nenadobudnú nikdy.
Lanovky a komúny
„Visutou lanovkou sa teraz dá dostať na mnoho miest, napríklad sem do nemocnice Nuevo Occidente,“ dozvedám sa od Juana Pabla, vyše tridsaťročného zamestnanca jedného z kolumbijských mobilných operátorov, s ktorým spolu smerujeme v malej kabínke nahor do stanice La Aurora línie „J“. Z takmer vtáčej perspektívy pozorujeme pôsobivé scenérie zmesi nízkych tehlových budov, množstva ilegálnych stavieb, ale i bizarných vysokánskych bytoviek. Honosné centrum Medellínu sa odtiaľto javí vzdialené, kým chudobné štvrte pod nami pokrývajú väčšinu okolitých pahorkov. „Ani tu sa už netreba báť, najmä cez deň,“ vraví o blízkej preľudnenej štvrti, známej ako Comuna 13 alebo San Javier. Napriek jeho uisteniam nepôsobí táto časť mesta práve prívetivým dojmom, najmä keď sa slnko skryje za oblaky a dominujúcou farbou oblohy sa stane sivá. Bizarný šarm Comune 13 nemožno uprieť, rovnako ako snahu tunajších obyvateľov o podstatné zlepšenie vizuálneho prejavu ich štvrte. Drobné domčeky čoraz častejšie hýria farbami, mnohé voľné plochy sú pomaľované graffitmi, občas tu vidieť i turistov. V drvivej väčšine zatiaľ ide o klientov sprevádzaných „walking tours“.
Park Arví
Je len málo miest na svete, kde možno vystúpiť z metra, presadnúť do kabínkovej lanovky a do polhodiny sa ocitnúť v inom svete – uprostred lesov prírodnej rezervácie. Park Arví, kam vedie línia „L“ systému Metrocable, je jedným z nich. Tunajšia bohatá flóra i zaujímavé náučné chodníky lákajú nielen Medellínčanov, ale i množstvo ľudí z iných regiónov krajiny a zahraničia „Do Arví chodí pestrá škála ľudí: milovníci kvetov a motýľov, nadšenci horskej cyklistiky i rodiny s deťmi. Do poslednej skupiny patríme i my: veď kde nablízku je taký pokoj a pohoda,“ vraví Nicolás, s ktorým sedíme v rovnakej kabínke, smerujúcej nahor najprv ponad malé domčeky predmestí, neskôr cez horské pasienky a napokon krajom hustých neporušených lesov. Nicolásove slová sú pravdivé: Park Arví opúšťame až neskoro popoludní, bohatší na vnemy a celkom určite šťastnejší.
Kultúra pre všetkých
V blízkosti zastávky metra Parque Berrio je podvečer veselo. Okolie námestia Plaza Botero i Antioqského múzea je plné malých pódií, na ktorých vystupujú umelci pozvaní mestom. „Stand-up“ komici, hudobné skupiny, študenti konzervatórií, tanečníci. Takí, čo prilákajú len niekoľko divákov, ale i tí, ku ktorým je ťažké dostať sa bližšie. Na jednom z vyhľadávaných pódií predvádzajú tri páry bezchybné variácie tanga, no prekvapia i pohybovým stvárnením svetoznámej ukrajinsko-rusko-cigánskej piesne „Oči čornye“. O čosi ďalej sa gitarami, perkusiami a najmä spevom predvádza trojica mužov v rokoch, ktorí očaria už len vizážou a temperamentom. To najkrajšie je, že všetci zúčastnení si „kultúrny večer pre každého“ neskutočne užívajú. Bez vstupného a na ulici.
Ocenené premeny
Kým v roku 1991 bol Medellín so spomínanými 375 vraždami na stotisíc obyvateľov korunovaný nezávideniahodným titulom „metropola vrážd“, v súčasnosti toto číslo kleslo na dvadsať. I tieto – oveľa ojedinelejšie – zločiny sa však týkajú v prvom rade predmestí, aké nikto z návštevníkov Medellínu nemá dôvod navštíviť. Pozitívne zmeny v meste sa zďaleka netýkajú len zločinu: pred niekoľkými rokmi získalo nomináciu na titul Najinovatívnejšie mesto sveta. Veľmi pozitívne je vnímaný i tunajší koncept rozvoja mestskej hromadnej dopravy s masívnym využitím lanoviek. Práve vďaka nim sa nielen výrazne zlepšila dostupnosť chudobnejších štvrtí, ale preukázateľne sa znížilo aj množstvo produkovaných emisií. Čo však domáci oceňujú najviac, je vnímanie ich mesta vo svete. Vynikajúco to zhrnul jeden zo študentov univerzity Tecnológico de Antioquia, s ktorým sme sa zhovárali práve v metre – jedinom v Kolumbii. „Sme radi, že sem opäť chodia ľudia. vnímanie ich mesta vo svete. Vynikajúco to zhrnul jeden zo študentov univerzity Tecnológico de Antioquia, s ktorým sme sa zhovárali práve v metre – jedinom v Kolumbii. „Sme radi, že sem opäť chodia ľudia. Neboja sa, bavia sa a užívajú si život. Najlepšie pre Medellín je to, že sa už nemusí spájať s narkobarónmi, strachom a zlom!“
Radosť zo života
S Medellínom sa lúčime v jednej z rožných budov vo štvrti Poblado – veselom podniku El Social. Jeho názov je priliehavý: socializujú sa tu všetci. Kolegovia z práce, kamaráti, zamilované páriky, turisti. Pri pohľade na tancujúce dvojice i diskutujúce skupinky možno povedať, že toto miesto žije. Radosť z práve prebiehajúcej chvíle si všetci vychutnávajú plnými dúškami, rovnako ako napočudovanie skvelé domáce pivo a obľúbený medellínsky rum. Keď sa na priľahlej križovatke objaví skupina artistov tancujúcich do rytmu a stavajúcich živú vežu, nik zo šoférov netrúbi, hoci musia na minútku či dve postáť. Rovnako neodvracajú zrak, keď sa pouliční umelci priblížia s klobúkom, aby si vypýtali pár drobných. Ako to zhodnotiť? Buď si ľudia v Medellíne navzájom pomáhajú, rešpektujú sa a usmievajú jeden na druhého, alebo je to všetko dielom šťastia a náhody. Pokojne sa presvedčte sami, nám sa však prvá z možností zdá pravdepodobnejšia.
ZÍDE SA VEDIEŤ
* Držitelia slovenských pasov môžu do Kolumbie cestovať za účelom turistiky bez víz na dobu 90 dní, pas musí mať pri vstupe do krajiny platnosť aspoň ďalších 6 mesiacov. Pri vstupnej kontrole sa vypĺňa kartička s informáciami týkajúcimi sa osoby i pobytu, preto je potrebné poznať adresu aspoň jedného z hotelov, ktoré zamýšľate využiť. Cena spiatočnej letenky z Viedne do Kolumbie, najčastejšie do Bogoty s prestupom v Paríži či Amsterdame, sa pohybuje od 500 až 600 eur vyššie.
* Menou je kolumbijské peso, pričom výhodnejšou voľbou je vyberať hotovosť z bankomatov, kurzy v zmenárňach sú veľmi nízke (približne 3300 COP za euro, kým oficiálny kurz je okolo 3650 COP za euro).
* Ceny jedla i ubytovania sú o niekoľko desiatok percent nižšie než na Slovensku, kvalita je spravidla dobrá a najmä vo väčších mestách jestvuje bohatý výber reštaurácií, hostelov i hotelov všetkých cenových kategórií. Turisticky obľúbenou štvrťou Medellínu je El Poblado.
* Vnútroštátna autobusová doprava je prevádzkovaná novými vozidlami, avšak pre hornatý reliéf je veľmi pomalá, preto sa na dlhšie vzdialenosti väčšinou lieta. Ceny vnútroštátnych leteniek sa na frekventovaných trasách začínajú už na cene 20 eur (napríklad Bogota – Medellín), môžu však pokojne dosiahnuť i desaťnásobok tejto sumy (napríklad na letiská Leticia či Pasto).
* Na cestovanie mestskou hromadnou dopravou je dobré si zakúpiť predplatenú kartičku, v Medellíne platí nielen na metro, ale i priľahlé lanovky, ktoré sú navyše po použití metra zdarma s výnimkou lanovky do Parku Arví.
* Pri dodržaní bežných zásad nehrozí návštevníkom Kolumbie výraznejšie nebezpečenstvo, je vhodné sa vyhnúť okázalému oblečeniu a vyzývavému noseniu drahých predmetov. Najmä v turistických oblastiach a mestách je značná i hustota policajných hliadok.
Poďte s nami ešte trochu cestovať:
Na pomedzí: Úžasná história na jednom mieste
V paraguajskom pašeráckom útočisku
Mesto dadaistov hľadajte vo Švajčiarsku