V anglicky hovoriacich krajinách označuje slovo „assassin“ nájomného vraha. Asasíni, alebo ak chcete hašašíni, teda „tí, ktorí fajčia hašiš“, však neboli len zabijakmi z tajnej sekty. V prvom rade boli členmi ismailitského hnutia, odnože šiítskeho islamu. Keďže však žili v pevnostiach na území sunnitmi ovládanej Seldžuckej ríše, je pochopiteľné, že sa snažili existovať v tajnosti. Najväčšími nepriateľmi ismailitov boli totiž práve sunniti. Prvú skupinu asasínov vytvoril okolo roku 1090 Hasan ibn Sabbáh. Po strastiplných cestách po Arabskom polostrove, Indii a Egypte, kde pred popravou unikol len vďaka šťastnej náhode, zakotvil doma v Perzii (dnešnom Iráne). Mal jediný cieľ: podkopať moc sunnitov. Najprv si našiel sídlo v podobe pevnosti Alamút južne od Kaspického mora. Išlo o nedobytné opevnenie vo výške viac ako dvoch kilometrov nad morom, ktoré však nanešťastie pre Hasana mali v rukách sunniti. Budúci vodca asasínov však dokázal zmanipulovať posádku Alamútu, aby konvertovala na ismailitizmus, a následne ponúkol jej veliteľovi peniaze, ak mu prenechá opevnenie. Muž, ktorý videl, že prišiel o vernosť svojich vojakov, súhlasil. Z opevnenia sa tak stalo centrum tajného hnutia, ktoré malo sunnitom strpčiť život.

Prvá vražda

Treba povedať, že asasíni, teda aspoň tí, ktorí chceli uspieť, pred akciou nikdy neužívali hašiš. Ide o mýtus. Hašiš je drogou s upokojujúcimi účinkami a znemožňuje chladné a logické myslenie potrebné na to, aby človek vykonal plánovanú vraždu. Pravdou však je, že vo voľnom čase zrejme hašišu holdovali. Sieť asasínskych hradov sa po roku 1090 začala rýchlo rozširovať, čo sunnitov znepokojovalo. Množstvo diverzných akcií zo strany ismailitov rástlo a vládca Seldžuckej ríše v roku 1092 rozhodol o ich zničení. Zo strany asasínov vtedy došlo k prvej politickej vražde. Obeťou sa stal seldžucký vezír Nizám al-Mulka. Asasíni vraždy starostlivo plánovali. Sledovali obete, učili sa ich zvyky a nezriedka aj reč a kultúru. Potom do okruhu osôb blízkych cieľu nasadili svojho človeka. Neraz trvalo roky, kým si vrah získal dôveru obete a jej radcov. Keď však nastala správna príležitosť, neváhal udrieť aj za cenu vlastného života. Hasan svojim mužom sľúbil, že ak padnú ako mučeníci, majú zaručené miesto v moslimskom raji.

Umelecká podoba Hasana-ibn-Sabbáha, zakladateľa sekty

Vrahovia a križiaci

Hasan zomrel v roku 1124, vedenie sekty však bolo pevné a nič nenaznačovalo, že by sa jej aktivity mali skončiť. Oveľa známejšou než perzská vetva asasínov sa však stávala tá sýrska. Z veľkej časti aj vďaka tomu, že jej členovia prichádzali do styku s križiakmi. Sýrski asasíni boli majstrami psychologickej vojny. V priamom konflikte so Seldžukmi by nemali šancu zvíťaziť, šírením teroru však podlamovali moc sunnitov. Neraz konali za bieleho dňa tak, aby bolo svedkami vrážd čo najväčšie množstvo ľudí. Často sa im dokonca pripisovali aj atentáty, ktoré nespáchali. Nájomných vrahov si totiž najímali aj križiaci či sunnitské rody súperiace o moc. Nepriateľstvo asasínov a križiakov na život a na smrť bolo skôr záležitosťou beletrie. Stredovekí autori, samozrejme, vykresľovali kresťanských rytierov ako etalón zbožnosti, ktorému diabol posiela do cesty svojich pekelných vražedných prisluhovačov. V skutočnosti stáli asasíni raz na strane križiakov a inokedy sa postavili proti nim. Všetko záležalo na tom, ktorá strana práve vyhrávala.

Saladinovo šťastie

Asasíni si dávali ambiciózne ciele. V Perzii prežívali a odolávali Seldžukom len vďaka tomu, že sa im pravidelne darilo vraždiť generálov a vyšších armádnych dôstojníkov. Tí síce boli nahraditeľní, ale vždy istú dobu trvalo, kým na ich miesto nastúpil iný človek. Sýrska vetva má na svedomí významnejšie atentáty. Jej členovia sa v roku 1175 pokúsili zabiť Saladina, jedného z najvýznamnejších vojvodcov arabského sveta. Smrti unikol podobne ako mnohí pred ním, chránil sa totiž krúžkovou košeľou ukrytou pod oblečením. Jeruzalemský kráľ Konrád z Montferratu už v októbri 1192 také šťastie nemal. Cestou z návštevy od biskupa mu asasíni uštedrili dve bodné rany, na následky ktorých zomrel. Dodnes nie je jasné, či si Konrádovu smrť želali potenciálni nástupcovia na trón, Saladin alebo niektorý z európskych panovníkov. Príkaz na atentát však vyšiel od Rašída ad-Dín Sinana, šejka asasínov, známeho pod prezývkou Starec z hôr.

Obraz zo 14. storočia o úspešnej vražde vezíra Nazama al-Mulka. Často sa považuje za ich najvýznamnejšiu vraždu.

Koniec sekty

V roku 1256 prišiel rýchly pád asasínov. Už predtým totiž Mongoli zničili Chorezmskú ríšu na území dnešného Uzbekistanu a asasíni, ktorí chceli zabiť vtedajšieho chána a Čingischánovho vnuka Möngkeho, si chceli odhryznúť priveľké sústo. Ich opevnenia (mohlo ich byť až 100) padali jedno za druhým pod útokmi Mongolov a samotný Alamút padol v decembri 1256. Knižnica, ktorá sa tu nachádzala, bola zničená, a tak sa o dejinách asasínov dozvedáme zväčša vďaka ich nepriateľom. Sýrska vetva sa udržala len o pár rokov dlhšie a napokon jej bolo v mieri dovolené žiť pod vládou sunnitov. Začiatkom 14. storočia tak žilo toto ismailitské hnutie už len v spomienkach. A začali sa rodiť legendy.

Titulné foto: taringa.net

Odporúčané čítanie:

Generál, princ a miliardový podvod
Hon na pirátsku legendu Čiernu bradu