Na palube U-156 sa nachádzalo 76 mužov pod velením kapitána Richarda Feldta. Bola jednou zo siedmich ponoriek navrhnutých a skonštruovaných tak, aby sa dokázali preplaviť cez Atlantik a udrieť na pobrežie Spojených štátov amerických. U-156 sa dokázala ponoriť do hĺbky 60 metrov a úspešne sa tak vyhýbala nepriateľským plavidlám.
Cez Atlantik v ústrety úspechu
Jej plavba cez oceán sa začala v júni 1918. Zo severu oboplávala Britské ostrovy a nabrala kurz Long Island. Južne od newyorského prístavu položila niekoľko mín a bola úspešná. Na míny narazil 19. júla 1918 krížnik USS California a v priebehu pár desiatok minút sa potopil. Ponorka tiež 8. júla zničila nórsku obchodnú loď Manx King, ktorá premávala medzi Riom de Janeiro a New Yorkom. Medzi jej najpôsobivejšie akcie však patrilo ostreľovanie Orleansu. Nie je jasné, prečo si Richard Feldt vybral za cieľ práve Orleans. Je však možné, že sa rozhodol zaútočiť po tom, ako sa jeho posádka pokúsila zničiť podmorský kábel zabezpečujúci komunikáciu medzi USA a Francúzskom, ktorý prechádzal práve cez Orleans. Krátko po pol jedenástej dopoludnia dal rozkaz na vynorenie. Keď sa U-156 ocitla nad hladinou, Richard Feldt nakázal vystreliť z oboch palubných kanónov kalibru 88 milimetrov. Zasiahli pláž, ale nikoho nezranili. Posádky neďalekých plavidiel už také šťastie nemali. Vlečná zostava v podobe remorkéra Amboy Perth a štyroch nákladných člnov pomaly plávala popri myse Cape Cod, keď ponorka vypustila prvé torpédo. To preplávalo popred remorkér, druhé však zasiahlo presne. Došlo k výbuchu a Amboy Perth ostal v plameňoch. Kormidelník John Bogovich ostal uväznený pod troskami kapitánskeho mostíka, našťastie, podarilo sa ho vyslobodiť. Utrpel vážne zranenie pravej ruky a ľavé rameno mu výdatne krvácalo. Napriek tomu prežil.
Lietadlá, ktoré (ne)zasiahli
U-156 pokračovala v útoku ďalej a postupne napadla aj zvyšné štyri nákladné člny. Ich posádky neutrpeli žiadne zranenia, opustili totiž plavidlá skôr, ako stihlo dôjsť k tragédii. Orleans vyslal žiadosť o pomoc do neďalekej leteckej základne Chatham. Tu sa však nachádzala len malá posádka, väčšina mužov išla na bejzbal. Najvyššou šaržou na základni bol podporučík Elijah Williams. Tomu sa podarilo dať dohromady dve dvojčlenné posádky lietadiel, ktoré mali zasiahnuť proti nemeckej ponorke. Lietadlá sa rýchlo dostali k cieľu a zhodili nálože, ani jedna však neexplodovala. Jeden z frustrovaných pilotov vraj vysypal na ponorku celý obsah kufríka so servisným náradím, rovnako účinne však mohol oceľový kolos ohadzovať vlastným oblečením. U-156 tak mohla nerušene pokračovať v útoku, Richard Feldt však zrejme nechcel dlhšie pokúšať šťastie. Ešte raz nechal vystreliť z palubného dela a vydal rozkaz na ponor.
Úspech a pád
Útok nemeckej ponorky na Orleans netrval ani hodinu a ostali po ňom traja ranení. V čase, keď sa U-156 ponorila, už boli tri zo štyroch nákladných člnov potopené a zdalo sa, že bude spečatený aj osud remorkéra Amboy Perth. Napokon sa ho však podarilo zachrániť. Neskôr sa premenoval na Nancy Moran a slúžil ešte celé desaťročia. Bol jedným z plavidiel, ktoré evakuovali spojenecké vojská z Dunkerque počas druhej svetovej vojny. Potopil sa v roku 1946 v Lamanšskom prielive po kolízii s tankerom. U-156 pokračovala v službe v severnom Atlantiku a v priebehu augusta a septembra potopila ďalších vyše 20 lodí. Osudnou sa ponorke i celej posádke stala snaha o návrat do Nemecka. Dňa 25. septembra 1918, necelé dva mesiace pred koncom prvej svetovej vojny, mala za úlohu pri spiatočnej ceste do domovského prístavu vyčistiť mínové pole medzi Britskými ostrovmi a Nórskom. Narazila však na mínu a šla ku dnu aj s celou posádkou. Vrak sa nikdy nenašiel.
Útoky nemeckých ponoriek v číslach:
– 5-tisíc potopených obchodných lodí
– 104 potopených vojnových lodí
– 42 poškodenýchvojnových lodí
– 15-tisíc zabitých námorníkov
– Nemecko stratilo 217 ponoriek a s nimi 5-tisíc námorníkov
Titulná foto: reprofoto YouTube/ The History Guy
Odporúčané čítanie: