Ukážte mi muža, ktorého by nepotešil nový nôž. Je to nástroj, ktorý od úsvitu ľudstva sprevádzal lovcov, remeselníkov, bojovníkov, skrátka všetkých tých, ktorí sa zaoberali dodnes obľúbenými pánskymi kratochvíľami. Používal sa aj v kuchyni a na poli, jeho prítomnosť na opasku bola dokonca znakom slobodného človeka. Dnes ho máme spojený najmä so zálesáctvom, lovom a rôznymi každodennými činnosťami. Ponuka nožov je zrejme najpestrejšia v dejinách….teda, ak nepovažujeme každý pästný klin za samostatný typ čepele. Aký je jeho príbeh a ktorý si zvoliť v dnešných časoch?
Na začiatku
Príbeh noža sa začína už v okamihu, keď prvého muža – pracovne ho pomenujme Grrr – napadlo, že dole na zemi by ho namosúrená partnerka nemusela hľadať. Objavil tak celkom nový svet, ktorý však vyžadoval trochu viac premýšľania. Na strome si Grrr potreboval len odtrhnúť ovocie a húpať sa náčelníkovi tlupy na nervoch….pardon za lapsus linguae, na liáne sme mysleli. Na zemi objavil kameň a hneď ho napadlo, že týmto kusom horniny by sa dal celkom v pohode umlátiť prerastený šabľozubý kocúr, ktorý Grrrovi, mimochodom, práve žerie kamaráta. Po dokonaní obranného diela Grrr objavil možnosť rozporcovať zviera na rovnako veľké kúsky. Tento rovnostársky princíp sa zrejme osvedčil, pretože bol praktickejší ako pôvodné „ukusni si, čo môžeš“. Prvá proto-kudla bola svete.
Zo štiepača kameňa sa stáva kováč
Doba kamenná priniesla zmeny v dizajne, ktorý kováčov dodnes inšpiruje. Po pästnom kline komusi šikovnému napadlo, že keby ten kameň pripevnil na drevenú paličku, môže mať ostré obe strany a stále si neureže ten obľúbený prst, ktorý s toľkým zadosťučinením ukazuje náčelníkovi poza chrbát. Čepeľ bola krátka – vtedajší ľudia tiež neboli žiadni obri. Zhodou okolností vieme presne, ako taký nôž vyzeral. Nájdete ho pod anglickým prekladom pojmu „nôž ľadového muža“.
Doba medená a bronzová priniesla spočiatku iba zmeny v materiáloch. Bronzová éra však priniesla ľudstvu jeden úžasný pokrok – civilizáciu. Egypťania, Sumeri, Babylončania, Kréťania, tí všetci mali nielen dosť času vymýšľať nové kreatívne spôsoby, ako zotročovať dobyté národy, ale rozvíjali aj všetky dostupné remeslá. Objavili sa zliatiny, napríklad môj obľúbený elektrón. Výzdoba niektorých dýk by dnes bola zrejme označená za gýčovú, ale keďže sú tieto nástroje staré 3-4 tisíc rokov, ochkajú nad nimi archeológovia a dizajnéri celého sveta.
Krvavé železo
Predstavte si situáciu: Sedíte si tak pod nočnou oblohou, premýšľate, kto urobil tie svetielka na šatoch bohyne Maat a čo má pod nimi. Zrazu vidíte zväčšujúce sa svetielko, ktoré sa približuje k miestu vášho trvalého pobytu. Tresne to kúsok od vás. Keď sa preberiete, uvedomíte si, že ten meteorit je z nejakého materiálu, čo by sa dal upraviť – prechod atmosférou ho rozohrial. Tak to skúsite v dielni. A čepeľ z toho meteroritu je fakt dobrá. No, minimálne ju netreba v bitke tak často narovnávať. Idete za faraónom. Ten je nadšený ? nechá si vaše dielo upraviť ? nosí ho ako znak majestátu. Dokonca sa s ním nechá pochovať. Tým faraónom bol Tutanchamón a vy už určite viete, čo máte gúgliť. Železo je dostupnejšie ako bronz (minimálne netreba nosiť cín až z Británie), takže si železnú kudlu môže dovoliť oveľa viac ľudí. Istého kováča, ktorého mena sa nezachovalo, toho času sediaceho v Anatólii, napadlo vykonať experiment. Výsledkom bola prvá oceľ.
A o tej si povieme pri výbere vášho osobného rezača.