PLAVBA. PO ĽADE. CHÁPETE?
Poznáte ten vtip, ktorý nie je vtipom? Jedným z víťazov Darwinovej ceny je Poliak, ktorý sa počas nedeľného vodkového soirée s kamarátmi stavil, že si motorovou pílou odpíli hlavu. Kamaráti, keďže boli ozajstnými kamarátmi, stávku prijali. Dotyčný vyhral. No a zhruba rovnaký zmysel má aj plavba po ľade. Bohužiaľ, v nej ide presne o to, čo si myslíte. Lode sa neplavia, ale kĺžu po zamrznutých vodných plochách, vpred ich ženú plachty poháňané vetrom. Nemožno sa čudovať, že tomuto športu sa venujú primárne v krajinách, kde je v zime tma a smutno. A ešte v Poľsku, keďže, ako ukazuje spomínaný príklad, neexistuje nič, čo by Poliaci nevyskúšali.
Najväčšia legenda? Cencúľ
Nie, vážne. Tomuto na pohľad bizarnému športu sa najviac darí v Rakúsku, Nemecku, Británii, Spojených štátoch a americkej provincii menom Kanada. Vie sa o Holanďanoch, ktorí sa už pred niekoľkými storočiami presúvali po zamrznutých kanáloch na malých loďkách. Dnes už poznáme omnoho efektívnejšie spôsoby prepravy aj na ľade, preto je súťaženie skôr otázkou prestíže. Aj tento šport však má svoje legendy. V druhej polovici 19. storočia, keď tento šport zažíval vrchol, to bola loď komodora J. A. Roosevelta a tá sa volala Cencúľ. To síce nevysvetľuje, prečo sa tento šport nikdy na žiadnej olympiáde neobjavil, ale mohlo by.
Šport, z ktorého si netreba robiť žarty
Ako každý šport, v ktorom sú zaangažovaní Nemci, aj tu vládne poriadok. Lode, niektoré z nich dokonca jachty, sú rozdelené do kategórií podľa dĺžky, nosnosti a počtu pasažierov na palube. Lode, ktoré nie sú loďami, majú skutočné posádky! Samotné lode vyzerajú vznešene. Sú vysoké a štíhle. Ich trupy sa ľadu ani nedotýkajú, na to slúžia ramená s klzákmi. Tie zabezpečujú pohyb. A nie je to ani zábava: Posádka musí dbať na rovnováhu, pri zmenách smeru vyvažovať krehkú konštrukciu. Rekord pri letmej míli je okolo stošestnásť kilometrov, pri priaznivých podmienkach však plavidlá bežne dosahujú rýchlosť aj stoštyridsaťpäť kilometrov za hodinu. Stále je vám do smiechu?
Hodnotenie
Estetika päť z piatich, odvaha rovnako. Jedna hviezdička za zmysluplnosť, ale to len preto, lebo ďalší šport je balet na lyžiach.
TANEC NA LYŽIACH? SKVELÝ NÁPAD!
Mnohí z vás si možno položia otázku, čo by sa mohlo pokaziť, keď sa spojí lyžovanie s krasokorčuľovaním. Mnohí z vás zrejme tušia aj odpoveď: úplne všetko. Balet na lyžiach napriek tomu vznikol, chvíľu sa mu aj darilo, až nakoniec, rovnako ako sa vynoril, zmizol. Ešte predtým však zanechal nezmazateľnú stopu v dušiach všetkých ľudí s akým-takým vkusom. Ostáva totiž mementom temnej doby, keď sa za vrchol lyžiarskeho outfitu považovali krikľavé otepľovačky. Balet na lyžiach bol tancom na snehu. Iste, dalo by sa namietať, že dve niekoľkokilogramové klady na nohách tanec sťažujú, opäť to však len znamenalo, že sa celkom určite nájde niekto, kto to vyskúša.
Ani neviete, že si to pamätáte
Tie roky sedemdesiate, osemdesiate a začiatok deväťdesiatych. Vtedy balet na lyžiach žiaril a zanechal po sebe niekoľko nekvalitných záznamov na Youtube. Hudba zo syntetizátorov a víťazní Nemci… už rozumiete, kam smerujeme? Balet na lyžiach však napriek tomu vznikol v Spojených štátoch. Pôvodne patril do rovnakej kategórie ako akrobatické lyžovanie a freeride, spájalo ho s nimi to, že ktosi zobral lyže a vykašľal sa na konvencie. A darilo sa mu. Na prelome 70. a 80. rokov vznikol dokonca profesionálny okruh. Fakt, existovali pretekári, ktorí sa týmto športom živili. A dotiahli to na olympiádu! Predstavili sa v Calgary 1988 a Albertville 1992. Áno, tá spomienka na zvláštnych ľudí v zvláštnych pózach, ktorú máte, pochádza práve odtiaľ. Olympijským športom sa však nakoniec nestal, medzinárodná federácia v roku 2000 zanikla po tom, čo zistila, že tanec na lyžiach vlastne nikoho nezaujíma. Povráva sa, že ho zabil snoubording, pravda však predsa len bude niekde inde.
Prečo to nevyšlo?
Balet na lyžiach bol viac umením ako športom a ako taký si vyžadoval hodnotenie. Nebolo podstatné, kto prišiel prvý do cieľa, žiaden cieľ totiž neexistoval. Znamenalo to, že hodnotenie bolo subjektívne. Hodnotenie je z princípu subjektívne, necháva veľký priestor na, povedzme to slušne, dohody. Aby sa dohodám predišlo, aj balet na lyžiach mal čoraz striktnejšie pravidlá a presnejšie kritériá. Z voľnej disciplíny sa zmenil na čistú formu a práve to šlo proti duchu slobody, z ktorého sa zrodil. Dostal sa do slepej uličky. Nestal sa olympijským športom. Zanikol. Najkratšia a zrejme najvýstižnejšia verzia však predsa len znie, že to bol bizarný šport, ktorý jednoducho nikoho nezaujímal.
Hodnotenie
Umelecký dojem desať z piatich, mínus päť za zmysluplnosť. Plus príšerná predstava Martina Jakubca v kombinéze.