Karí vs suši 1 : 0
Služba vo vojsku je namáhavá, zle platená a veľmi ľahko tam môžete zatrepať krpcami. O to zaujímavejšie sú príbehy tých, ktorí ukázali smrti vztýčený prostredník.
Lachhiman Garung bol ani nie stopäťdesiat centimetrov vysokým členom pešej jednotky britsko-indickej armády, ktorá počas druhej svetovej vojny márovala Japoncov v Mjanmarsku. Počas jedného boja na zákopy, ktoré bránil práve Garung, zaútočilo dvesto Japoncov. Zjavne išli na istotu, lebo najprv hodili do zákopu tri granáty. Garung neváhal a urobil prvé, čo mu napadlo, čiže hodil im ich naspäť. Vyhodil prvý, druhý aj tretí… by vyhodil, keby mu nevybuchol v ruke a neurobil mu z nej červené karí. Okrem toho ho zranil aj na nohe, trupe a tvári, no Garung bol na tom stále lepšie než jeho dvaja spolubojovníci, ktorých granát zabil. To Garunga tak nasr… motivovalo, že chytil do ruky nôž a rozhodol sa vybaviť si to s Japoncami pekne ručne a zblízka. Jednoducho si počkal, kým skočia do zákopu, a tam ich jedného po druhom mordoval. A toto robil celé štyri hodiny. S odtrhnutou rukou. Keď k nemu nakoniec prišli posily, našli v jeho zákope poskladaných tridsaťjeden podrezaných Japoncov a Garunga, ktorý sa sťažoval iba na to, že ho tam otravujú muchy. Mimochodom, Garung sa dožil deväťdesiatdva rokov.
Muž vs tank(y)
Zvládnuť jednou rukou čatu Japoncov je silná káva, ale stále vlastne iba jazda na detskom kolotoči s cukrovou vatou v ústach oproti likvidácii tankovej brigády. Ručne, pešo, sám a aha, ešte aj slepý. Tak ako sa to podarilo britskému majorovi Robertovi Cainovi v boji o Arnhem. Britské jednotky tu veľmi nevyhrávali, práve pre dotieravé nemecké tanky. Cain sa chystal zlikvidovať dva tanky zo zálohy, preto poslal svojho kolegu do neďalekého domu ako pozorovateľa, ktorý mal dať Cainovi znamenie, kedy zaútočiť pancierovou päsťou. Posádka jedného tanku však spozorovala pozorovateľa skôr ako on tank, a tak ho odstrelil. Aj s domom. Ten sčasti zavalil aj Caina a ešte to schytal aj z tankového guľometu, no nakoniec sa mu podarilo ho zničiť. A to bol len prvý tank. Ten druhý na svoju strelu z protipancierovky iba čakal, no strela bola chybná a vybuchla skôr, ako mala. Konkrétne ešte v odpaľovacej trubici majorovi Cainovi priamo do tváre. S kúskami kovu v očiach človek veľa nevidí, Caina to však nezastavilo. Po tom, čo sa trochu spamätal, zohnal si novú protitankovú zbraň a celú noc pobehoval po bojisku a ničil tanky. Okrem očí si pritom zničil aj ušné bubienky (vybuchujúce tanky robia veľké bum), no do nich si iba nastrkal obväzy a takto pokračoval tri dni. Koľko tankov a samohybných diel Cain zničil, to sa vlastne presne nevie, pretože od istého počtu sa mu to jednoducho nechcelo počítať.
Čo si chlap sám neurobí…
Trochu menej veľkolepé, ale nemenej zábavné vojnové dobrodružstvo si užil Nór Jan Baalsrud. Člen nórskeho protinacistického odboja bol spolu kamarátmi v roku 1943 na tajnej misii – zničiť nemeckú vežu leteckej kontroly v oblasti Bardufoss. Použili na to rybársku loď a osem ton výbušnín. Ich plán sa však trochu skomplikoval, keď ich zachytil nemecký hliadkový čln a začal po nich páliť. Chalani sa rozhodli odpáliť výbušniny aj tak a ujsť na záchrannom člne. Loď vybuchla, čln im rozstrieľali na rizoto a Jan bol jediný, koho nezabili alebo nezajali. Dávku smoly na tento deň si Jan ešte nevyčerpal, lebo ledva vyplával na breh z mrazivej vody, dostal guľku do nohy. Z možností vykrvácať na smrť alebo zmrznúť na smrť, si Jan nevybral ani jednu a rozutekal sa. Dosť mu pomohlo to, že hneď na začiatku prenasledovania sa mu podarilo odstreliť dôstojníka gestapa, ktorý prenasledovanie riadil. Jeho cieľom bolo Švédsko, počas cesty sa striedavo skrýval u ľudí, ktorí mu poskytli prístrešie, čo bola tá lepšia možnosť, alebo si postavil úkryt zo snehu, čo bola tá horšia, pretože Jan dostal gangrénu. Okrem toho bol presvedčený, že má otravu krvi, preto si zranenú nohu narezával nožom a krv nechal vytiecť. Aj s gangrenóznymi prstami na nohách si poradil, jednoducho si ich odrezal. To však naozaj zázračne pomohlo a gangréna sa nešírila ďalej. Jan sa dostal až k fínskym hraniciam, odkiaľ s pomocou lokálneho kmeňa Samiov doputoval až do neutrálneho Švédska. Nórsko ho neskôr vyznamenalo Rádom svätého Olafa, čo je šieste najvyššie vojenské vyznamenanie. Čo treba spraviť, aby získal vyšších päť vyznamenaní, to si je dosť ťažké predstaviť.
Niektoré príbehy prežitia nie sú veľmi heroické, skôr trochu trápne. Napríklad príbeh vojnového veterána Coolidgea Winesetta, ktorý nemusel bojovať s extrémnymi podmienkami ani s dravými zvieratami, iba s vlastnou nešikovnosťou. Pri návšteve latríny totiž prehnité drevo nevydržalo a Coolidge padol rovno do žumpy, odkiaľ sa nevedel vyhrabať tri dni, kým jeho slabé volanie o pomoc nezačul sused. A o takom niečom asi hrdinská sága nikdy nevznikne.