Bojovník
Možno pocit nespravodlivosti kreoval v Muhammadovi potrebu angažovať sa a pomáhať. Boxovať začal po tom, čo mu niekto ukradol bicykel, a on chcel zlodeja zmlátiť. Keď získal zlatú medailu na olympiáde v Ríme v roku 1960 (ešte pod rodným menom Cassius Clay) a hrdý sa vrátil domov, ako černocha ho odmietli obslúžiť v reštaurácii. Zlatú medailu vtedy hodil do rieky, bol naštvaný na krajinu, pre ktorú ju vybojoval. Odmietol aj narukovať do vojny vo Vietname… „Osobne nemám nič proti Vietnamcom. Ani jeden z nich ma nikdy nenazval negrom!“ vyhlásil s odkazom na mnohé rasistické urážky, ktoré musel aj ako známy športovec znášať ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. „Box je plný bielych, ktorí sa radi pozerajú, ako sa mlátia dvaja čierni,“ skonštatoval raz lakonicky.
Za bojkot armády mu hrozilo väzenie, no napokon skončil len s odobratím licencie – tri roky nemohol boxovať. Keď konečne dostal povolenie, čakali ho zápasy, o ktorých ešte aj po desaťročiach spievajú fanúšikovia ódy. Svoje silné humanistické cítenie prejavoval aj naďalej. Keď v roku 1981 skončil s boxom, objavoval sa na charitatívnych akciách, organizoval zbierky, svoje meno a tvár požičal mnohým kampaniam. „Vydal som sa na cestu lásky, hľadám pravdu, mier a porozumenie. A stále je čo sa učiť,“ vyjadril sa. Mnoho sa hovorilo aj o jeho stretnutí s irackým diktátorom Saddámom Husajnom počas vojny v Perzskom zálive – Ali ho navštívil v snahe dosiahnuť prepustenie amerických vojakov, ktorí sa dostali do irackého zajatia.
Za športovú kariéru, ale aj za filantropické projekty získal viacero najvyšších amerických vyznamenaní. V rodnom Louisville v Kentucky založil Muhammad Ali Centrum, ktoré pripravuje charitatívne projekty, edukačné programy pre mladých ľudí i dobročinné zbierky. „Veľa fanúšikov chcelo postaviť múzeum, aby vzdali hold mojim úspechom. Lenže ja som chcel niečo viac než postaviť dom so svojimi memorabíliami. Chcel som, aby to bolo miesto, ktoré by inšpirovalo ľudí, aby boli najlepší, ako len môžu byť, v tom, čo si vybrali, a povzbudiť ich k rešpektu voči druhým.“
„Lietam ako motýľ, bodám ako včela.“
Hulvát
Paradoxne, tento džentlmen s fešáckou tvárou sa pri všetkom, čo sa týkalo boxu, menil na veľkohubého hulváta. Jeho podpichovanie súperov, rýpanie do nich sa stalo legendárnym. „Si iba veľký škaredý medveď! Nielenže tak vyzeráš, ale aj tak smrdíš! Nebudeš mať šancu zasiahnuť ma, lebo v ringu ma ani neuvidíš,“ odkázal napríklad majstrovi sveta Sonymu Listonovi pred vzájomným duelom. Inokedy sa vystatoval: „Premohol som krokodíla, vyhral som nad veľrybou, medveďovi som vyprášil kožuch a levovi dal na hubu. Som zlý! Včera som spútal blesk a zatkol hrom, zabil skalu a zranil kameň. Som taký strašný, že aj liekom sa zo mňa robí zle!“ Súperov urážal nielen pred zápasmi, aby ich vyviedol z koncentrácie, ale často si to dovoľoval aj priamo v ringu. V šialenom zápase s Joeom Frazierom po ňom pokrikoval, že je hlupák a vôl. „Som taký rýchly, že keď som minulú noc v spálni zhasol svetlo, bol som v posteli skôr, než bola v izbe tma,“ hovoril na margo svojho povestného pohybu.
Legendárny bol jeho tanec v ringu po víťazstve nad Listonom. „Som najväčší boxer všetkých čias,“ povedal sám o sebe. Paradoxne, športový svet túto namyslenú hlášku prijal a Aliho prezývali Najväčší – The Greatest. Až po tom, čo boxerovi diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, svoje silácke reči pokorne zmiernil: „Boh na mňa zoslal chorobu, pretože chcel, aby som spoznal, že to nie som ja, kto je najväčší, ale on…“
Tridsaťtisíc úderov
Okrem olympijského zlata bol Ali trikrát profesionálnym majstrom sveta a práve jeho súboje o tituly patria k najpamätnejším. Či už prvý zápas s Listonom, ale najmä zápas v zairskej Kinghase, ktorý médiá nazvali Hrmot v džungli. V ôsmom kole Ali knokautoval dovtedajšieho šampióna Georgea Foremana. Najväčší duel sa zase prezýval Triler v Manile a podľa odborníkov je dodnes najlepším v histórii. Bol to posledný a najkrvavejší zápas s rivalom Joeom Frazierom, ktorý ukončil jeho tréner v štrnástom kole, keď pre krvácanie takmer nevidel. Ali síce vyhral, ale priznal sa, že ani on ku koncu už nevládal: „Tak blízko smrti som ešte nebol. Joe je po mne druhý najlepší boxer na svete, Boh mu žehnaj!“
Ako amatér odboxoval stopäť zápasov, prehral len päť, v profi ringu ďalších šesťdesiatjeden zápasov s bilanciou päťdesiatšesť víťazstiev, z toho tridsaťsedem k. o., a len päť prehier. Údery však inkasujú nielen porazení, ale aj víťazi. A odborníci zrátali, že Ali ich mohol počas kariéry utŕžiť takmer tridsaťtisíc. Parkinsonova choroba bola asi tým najťažším úderom, aj s ním však dokázal Ali bojovať so šarmom a s gráciou. Mal problémy s vyjadrovaním aj s pohybom, často dostával triašky tela. Ani to mu však nezabránilo cestovať a venovať sa filantropii a dokonca ani zapáleniu olympijského ohňa na začiatku olympiády v Atlante v roku 1996, ktoré sa do histórie zapísalo ako jedno z najemotívnejších. „Bol jedným z najúžasnejších ľudských stvorení, aké som kedy stretol. Niet pochýb o tom, že patril medzi najlepších ľudí, ktorí žili v tejto dobe,“ povedal jeden z jeho najväčších rivalov George Foreman.
Foto: reprofoto YouTube