Teraz si sa vrátil z Berlína. Čo si tam robil?
Marko Djurdjevic mi ponúkol prácu vo firme Sixmorevodka. Tak som sa chopil príležitosti. Zbalili sme kufre a aj s manželkou a so synom sme sa presunuli do Berlína. Ale už sme opäť doma.
Kto je Marko Djurdjevic, čo je Sixmorevodka?
No… (smiech). Rozumiem. Stále platí, že ak si myslíš, že pracuješ pre známu firmu, povedz o nej svojej babke. Ak ju pozná, je to naozaj slávna firma (smiech). Marko je môj detský idol, kresličská legenda, žijúca ikona komiksu. Sixmorevodka je jeho firma. Navrhuje postavy do počítačových hier. Teraz robíme na League of Legends. Tú hru hrá na svete šesťdesiat miliónov ľudí.
Bol to splnený sen?
Paradoxne som sa tam dostal v čase, keď už som sa tam ani dostať nesnažil.
Ten názov firmy je dosť od veci. Čo znamená?
To je taký trend, že firmy v tomto biznise si dávajú čudné mená. Uťahujú si z klientov. Jedna z top značiek je Massive Black. Je to slovná hračka. V logu majú veľkého čierneho kohúta, takže je to veľký čierny kohút, ale v angličtine to foneticky znie aj ako „veľký čierny úd“. Dotiahli to tak ďaleko, že pracovali pre americkú vládu. Len pre zaujímavosť, skús si ich vygúgliť. (smiech).
Vrátil si sa však na Slovensko…
Svoju prácu môžem robiť kdekoľvek na svete, nie som viazaný na miesto. Fičí to cez internet. Robím pre nich z Bratislavy. Berlínu sme dali zbohom po roku. Je to mesto pre mladších. Chýbala mi príroda, priatelia, rodina. Uvedomil som si, čo je pre nás dôležité. Náš malý sa nevedel hrať s nemeckými deťmi. Radšej sme chodili do tureckej štvrte. Tí ľudia nám boli bližší uvoľnenosťou a mentalitou. Takisto sme pochopili, že my sme Slováci, no z nášho syna by už vyrástol Nemec. Na mňa je tam až príliš veľa pravidel.
Akých?
Také hlúposti. Napríklad o siedmej idú všetci Nemci preč z detských ihrísk. Ostávajú tam len cudzinci. Prečo? Nikto nevie. Jednoducho to tam je tak. Žiť podľa pravidel znamená robiť všetko tak, ako to robia ostatní. Keďže je tam tak veľa ľudí, máš pocit, že môžeš robiť všetko. Paráda, idem do parku. Lenže keď máš čas ísť do parku ty, tak práve vtedy majú čas ísť do parku všetci.
Toto počujem prvýkrát. Veľa ľudí západ velebí.
Pozri, ja to nekritizujem, no tu aj pani v potravinách, keď má zlý deň, je nasr…dená a dá to najavo. Nie je robot. Tam ľudia prežívajú prácu
bez emócií.
Bol si na nich príliš temperamentný?
Firma je poskladaná z ľudí z celého sveta, no pracuje tam len jeden Nemec. Ono je to tak. Keď začne rozprávať vtipy Francúz, Američania sa urážajú. Neunesú toľko cynizmu. Američania sa nesťažujú na prácu. Aj Nemci sú v tom krotkejší. Ja som prišiel a robil som si z toho celého žarty hlava-nehlava. Najprv pozerali, čo tým myslím. Potom zistili, že je to môj spôsob, ako sa s tým celým vyrovnávam. Lebo je to komerčná práca. Nie všetko ti sedí, ale všetko musíš robiť.
Poďme k tvojej práci. Navrhujete teda postavičky do hier?
Postavičky… (smiech) Robíme ilustrácie do hier. Navrhujeme postavy. Herný priemysel potrebuje vizuálne spracovanie a to my robíme. League of Legends, na ktorej pracujeme, je vlastne elektronický šport. Hrajú ju milióny ľudí po celom svete, dokonca sú aj majstrovstvá sveta. Teraz boli v Berlíne. Sedíš v aréne a pozeráš naobrazovku, ako deti hrajú hru.
Ako si sa k tomu dostal?
Vždy som chcel kresliť. Okolie mi hovorilo, nech sa venujem niečomu užitočnejšiemu, že sa tým neuživím. Pýtali sa ma, či chcem na ulici maľovať portréty. Bavili ma technické veci, no kreslenia som sa nechcel vzdať, tak som začal študovať priemyselný dizajn. Zistil som, že tým sa u nás dá živiť dosť ťažko (smiech). Vo svete už herný priemysel začal narastať. Tu ešte nikto netušil, že v tom raz bude toľko peňazí.
Je to až taký biznis?
Herný priemysel je jeden z najrýchlejšie rastúcich. Tromfol aj filmový. Takže asi tak.
Zo školy si napokon odišiel. Nemal si strach, že bez titulu sa neuplatníš?
Už vtedy som bol art directorom vo firme, čo tu robila nahre Elveon. Síce sa nikdy nedokončila a všetko sa rozpadlo, ale v tej sieti som už zostal. Strach som mal skôr z opačného vývoja, že keď zostanem v škole, nebudem mať prácu a nebudem sa vedieť uživiť. Chcel som cestovať a založiť si rodinu. Tak som sa naplno vrhol na„príšery“.
Svojho času si bol aktívny na stránke Deviantart pod menom Perzo a tvoju prácu sledovali online desaťtisíce fanúšikov.
Už sa nejako veľmi na nete neprezentujem. Už ma to nevzrušuje. Ak si potrebujem pohladkať ego, niečo šupnem na net, ale nežijem z lajkov (smiech). Práca, ktorú robím, je taká, že na jednom obrázku pracujeme aj piati, takže to ani nemám ako prezentovať.
Neštve ťa to?
Keby som bol mladší, štvalo by ma to. Keď si senior, je to najlepšia vec, čo sa ti môže stať. Keď ťa niečo nebaví, dáš to tomu druhému, ktorého to baví. Občas sa pretekáme, čia skica sa bude najviac páčiť klientovi.
Je to umenie či remeslo?
Ak niečo robíš viac ako desať rokov, je to remeslo. Je to práca pre klienta, preto to neberiem osobne. Dostanem zadanie, o ktorom si myslím, že je to absolútna hlúposť. To je pre mňa výzva. Urobiť to tak, aby sa mi to páčilo. Vtedy je to zábava. Napríklad som dostal za úlohu urobiť nejaké maličké farebné chlpaté zvieratká. Nakoniec, keď si štyri roky kreslil iba temné príšery, si za to vďačný (smiech). Na druhej strane, všetko, čo sa naučíš pri remesle, môžeš využiť na svoje veci, keď tvoríš.
Ty tie hry hráš?
Nie. Pre mňa je to super práca. Dobrý klient, pre ktorého môžem robiť ilustrácie. To, čo má niekto ako únik z reality, je pre mňa práca, je to moja realita. Relaxujem pri literatúre faktu. Aby to s hrami nemalo nič spoločné.
Keď ideš do galérie, neštve ťa, že tam zrejme nikdy nebudú zavesené tvoje obrazy?
Niekto to tak môže vnímať, no ja to tak neberiem. Milujem kreslenie, no nikdy som nemal ambíciu maľovaním odovzdávať svetu nejaké posolstvo. Vždy som chcel nakresliť perfektnú príšeru! Občas ma štve, že veci v digitálnom priestore neprežijú. V podstate je to ako s bojovým umením. Celý život ho zdokonaľuješ, no všetko majstrovstvo odíde s tebou v jednej sekunde, keď skončíš.
Ako na teba pozerajú „umelci“?
Berú to, že je to nízke umenie. Aj som sám seba chvíľu klamal, že chcem robiť niečo iné, vznešenejšie. Bol som nanejakej brutálnej výstave, uznanlivo som tam kýval hlavou, že hej, toto je to, čo by som raz chcel. Umenie, krása, honor! No vzápätí som otvoril komiks, odkiaľ na mňa skákali príšery, a ja som vedel, že toto je môj svet. Tam patrím, to milujem!
Na druhej strane, niektoré z tvojich vecí si dali ľ udia vytetovať a tým si vstúpil do ich životov viac ako výstava niekde v galérii. Ako to vnímaš?
Ja osobne nemám žiadne tetovanie. Som zameraný na detail, a keď si predstavím, že by nejaký tetovač urobil čo i len jednu čiaru krivú, už by som videl v tom obrázku vždy len tento nepodarok. Môj brat je bubeník v metalovej kapele, a keď boli na turné, stretol ľudí, ktorí mali vytetované moje veci a ani nevedeli, kto je ich autorom. Nemal by som to hovoriť, ale som poctený, aj keď si niekto môj obrázok zoberie bez dovolenia a dá si ho vytetovať. Jeden chalan v Banskej Štiavnici má na celom chrbte vytetovanú obálku knihy Juraja Červenáka, ktorú som navrhol (smiech).
Do povedomia si sa dostal aj ako dvorný ilustrátor kníh bestselleristu Juraja Červenáka.
Môžem povedať, že spolupráca s ním odštartovala moju profesionálnu kariéru. Bolo to prvýkrát, čo mi za kresbu niekto zaplatil. A robil som aj iné obálky, hracie karty a hry populárne v celom svete. Overlord, Heroes of Might and Magic, Warcraft TCG.
Archivuješ si to všetko?
Svoje veci už nezbieram. Prestal som, keď sa mi zlomila polica, na ktorú som si ich ukladal (smiech). Je však pár kníh, ktoré si cením. Zaradili ma do výberov svetového digitálního umenia Expose. V hlave si odškrtávam veci, o ktorých som sníval ako malý a ktoré som dosiahol. Robiť obálky komiksov pre americké vydavateľstvá. To sa mi podarilo, aj keď to teraz trochu zanedbávam. Ozval sa mi autor ninja korytnačiek, mám kontakt na Marvel, no už sa z toho nejdem zblázniť. Legendárni týpkovia, ktorých som uznával, sú dnes mojimi priateľmi.
Máš malého syna, ako vníma tvoju prácu? Kreslíte spolu?
Keď som bol malý, mal som rád Gigera, to je ten, čo kreslil votrelca. Rodičia nám s bratom kupovali jeho knihy. Ja som si oblepil steny izby a začal som tam kresliť nechutnosti. Temné živé stromy so strašidelnými výtrusnicami a podobne (smiech). Syn to zjednodušuje a pritom hovorí pravdu: „Tato kreslí príšery, tie sa bijú a to je všetko.“ To je presne to, čo robím. Spolu s ním znova nachádzam to detské. Tú úprimnú radosť, ktorú ako dospelý neviem dosiahnuť, ale teším sa, keď ju vidím v ňom. Keď spolu niečo kreslíme a on to vníma ako zázrak. Je perfekcionista. Nahnevá sa, keď mu to nejde. Keď vidí, že mne to ide, je nahnevaný ešte viac. Ale on si našiel fintu. Bavia ho mapy. Robí teda machule a hovorí, že to sú mapy. Vymyslená mapa sa nedá nikdy nakresliť zle (smiech).
Na záver máš nejaký odkaz pre svet?
Keď som unavený alebo ma niečo nebaví, predstavím si, že mám pätnásť rokov a robím veci, o ktorých som vtedy len sníval, a ide to. Všetko vlastne robím pre svoje pätnásťročné ja
(smiech).
M I CH A L „PERZO“ IVAN
Narodil sa v roku 1982 v Bratislave. Študoval priemyselný dizajn naVysokej škole výtvarných umení a na Technickej univerzite. Dlho bol dvorným ilustrátorom fantasy kníh Juraja Červenáka. Navrhoval hracie karty. Ako jediný zo Slovenska a Česka kreslil obálky pre americké komiksové vydavateľstvá. Dizajnuje postavy pre populárnu hru League of Legends. Jeho práce sú v prestížnych svetových výberoch digitálneho umenia. Je ženatý, má jedného syna.