Všetko sa začalo, ako inak, peniazmi. V roku 1903 sa na porade stretli redaktori novín L’Auto a rozmýšľali nad tým, ako zvýšiť predaj. Sotva mohli tušiť, že práve stoja na začiatku najväčšieho každoročného športového podujatia na svete. Tour de France je dnes slávne, populárne a prestížne podujatie. Jeho začiatky však boli, mierne povedané, prozaické.
Ako Francúzi objavili novú vášeň
Problémom bolo trvanie – málokto mal chuť päť týždňov brázdiť na bicykli celé Francúzsko. Problémom bola aj odmena – málokto si mohol dovoliť zaplatiť štartovné a potom nevyhrať. Päť týždňov v háji. Vtedy zakročil Henri Desgrange, editor L’Auto. Preteky skrátil na devätnásť dní, štartovné znížil a odmeny zvýšil. Na svoje si prišiel víťaz každej etapy a celkové prvenstvo mohlo pretekárovi priniesť zhruba toľko, čo priemerný robotník vo fabrike zarobil za šesť rokov. Výsledok? Štartové pole prvého ročníka bolo mixom profesionálov, amatérov, dobrodruhov a nezamestnaných. Podvody a fyzické útoky boli súčasťou koloritu. Keď sa však premiérový ročník skončil, bolo jasné, že Francúzsko našlo svoju novú vášeň. Svoje preteky.
O čo všetko na Tour ide?
Povedzme si pravdu: Tour de France je otázkou národnej cti, francúzska Veľká pardubická. Domáci pretekári doteraz získali tridsaťšesť celkových víťazstiev, druhí Belgičania len polovicu a tretí Španieli rovnú tretinu. Ďalšia krajina, v ktorej je cyklistika súčasťou národnej DNA, Holandsko, má len dve víťazstvá. Na druhej strane treba poznamenať, že posledný domáci víťaz, Bernard Hinault, sa z víťazstva tešil v roku 1985. Vtedy vyhral jubilejný piatykrát a zapísal sa do histórie, vyše tridsať rokov je však už na domácom fronte ticho. A Francúzi čakajú. A sledujú. A dúfajú.
Prečo je Tour taká úžasná?
Ako povedal legendárny Eddy Merckx (viac o ňom inde), „jednoducho preto, lebo Tour je len jedna“. Väčšinu iných pretekov si cyklisti vyberajú podľa miesta, štýlu a peňazí, na Tour de France však prídu všetci. Samotná účasť je česť, dôjsť do cieľa zážitok, víťazstvo životný úspech.
Je to veľká sláva. Na Tour vás vidí celý svet, pred televízory zasadne odhadom tri a pol miliardy divákov. Ešte v 80. rokoch sa odhadovalo, že Tour a veci s ňou súvisiace tvoria devätnásť percent hrubého domáceho produktu krajiny. A nielen to: Hoci preteky sa bežne začínajú v iných krajinách, prevedú vás celým Francúzskom. Z mesta na vidiek, od mora do hôr, úzke cesty, široké cesty, asfalt aj dlaždice, to všetko z obývačky. Sledovanie Tour je lekciou geografie a umeleckým zážitkom zároveň. Počas jej trvania naozaj precítite Francúzsko. Trať lemujú nie davy, ale priam masy ľudí, mnohí z nich celé dni kempujú len preto, aby na pár minút videli svojich hrdinov. Hoci je Tour dnes obrovským podnikom, stále si zachováva vlastný, bezprostredný ráz.
Navyše, my všetci máme ešte jeden dôvod, pre ktorý sa na Slovensku pred koncom každej etapy na chvíľu zastaví život. Dôležitá je jediná otázka: A ako Sagan?
Superman. Terminátor. Peter Sagan
Minulý rok bol tým rokom, keď sa do Petra Sagana definitívne zamilovala celá krajina. Nebolo možné neobdivovať ho, nedalo sa inak, len potichu zložiť klobúk a vychutnávať si jeho nadľudské snaženie. Bol Supermanom a Terminátorom v jednom, tímovým hráčom aj sólistom. Súťažil za dvoch. Poctivo chránil Contadora, pracoval aj zaňho, kým neprišiel jeho čas. Na konci každej etapy sme pred obrazovkami tŕpli, či sa to podarí. Nepodarilo sa, Peter skončil päťkrát druhý, etapové víťazstvo nezískal. Z bodovacej súťaže si však odniesol piate zelené tričko z piatich pokusov a na jeho zjazd z Col de Manse nikto tak skoro nezabudne. Sagan ukázal, že je úplne hore, medzi najlepšími.
Nadchýnal a bavil, potvrdil, že je aj človekom. Stal sa fenoménom, hoci technicky ešte stále patrí do kategórie mladých jazdcov. Z Tour de France opäť urobil o niečo napínavejšie preteky, pridal ďalší do nekonečnej studnice príbehov, ktoré tento maratón ponúka. Ukázal, prečo ich každý sleduje, zlepšil ich reputáciu. Netreba totiž zabúdať na to, že v histórii víťazov zíva obrovská diera, väčšia, ako v nej zanechali obe svetové vojny. Tam, kde dnes nie je nič, sa ešte nedávno nachádzalo sedem víťazstiev Lancea Armstronga.
Oficiálne najlepší. Takisto Peter Sagan
Ako sa len veci zmenili! Mysleli sme si, že lepšie to už nebude, nevedeli sme si to predstaviť, a predsa: Peter Sagan je dnes nielen naším, ale aj oficiálnym svetovým číslom jeden. Fakty nepustia – vedie rebríček, je úradujúcim majstrom sveta. Bodovacie súťaže vyhráva na počkanie. Môžeme už konečne povedať, že je fakt (ale úplne vážne) najlepší? Uvidíme.
Jarné klasiky odjazdil, od zisku titulu skončil osemkrát druhý a potom konečne zvíťazil! Najrýchlejšie prešiel trať medzi Gentom a Wevelgemom, na začiatku apríla vyhral jubilejný stý ročník legendárnych pretekov Okolo Flámska. Môžeme sa domnievať, čo by bolo na Paríž – Roubaix, ak by to bolo akosi inak, povedzme si však pravdu. Všetci čakáme na Tour. Sagan je vo vynikajúcej forme, za posledný rok získal tituly a dostal na svoju stranu štatistiky. Otázka nie je či, ale kedy získa na Tour ďalšie etapové prvenstvo, my optimisti si dokonca myslíme niečo úplne iné. Nie kedy, ale koľko ich získa, tak znie správna otázka. Koľkokrát bude Peter Sagan na najvyššom stupni? Slovami klasika, dozvieme sa po reklame. Zatiaľ sa môžeme len tešiť z toho, že máme najlepšieho svetového cyklistu.
Ako sa Col du Tourmalet stal súčasťou pretekov
Cyklistika pozná ťažšie, dlhšie aj strmšie stúpania, práve Col du Tourmalet je však legendou. Prejazd pyrenejským sedlom vo výške 2 115 metrov nájdete aj v kalendári Vuelty, ale Francúzom sa predsa len zapáčil o niečo viac. Tak veľmi, že výhľady z neho si pretekári v roku 2010 mohli vychutnať hneď dvakrát: v šestnástej aj v nasledujúcej sedemnástej etape. Col du Tourmalet je dnes neodmysliteľnou súčasťou Tour, príbeh o tom, ako do nej bol zaradený prvýkrát, však pripomína skôr veľkú zlomyseľnosť.
Istý Alphonse Steinés sa raz vybral na inšpekciu. Pôvodne ho lákalo úplne iné sedlo, keď sa však ocitol pod Col du Tourmalet, rozhodol sa prizrieť mu. Vyrazil autom. Keď ďalej nevládalo, pokračoval pešo, keď sa stratil, stretol pastierov. Jedného z nich prehovoril, aby ho do sedla vyviedol, aj ten však po ceste rezignoval. Mal rozum, Steinés pokračoval sám. Cestou takmer zamrzol, neskôr sa pošmykol na ľadovej ceste a spadol do horského potoka. Niekoľkokrát sa zvalil do snehu, mlel už doslova z posledného, a práve vtedy ho zachránili miestni obyvatelia. Tí ho očakávali o niekoľko hodín skôr niekde úplne inde a dávno ho hľadali. Keď Steinés svoj zážitok strávil a cestu zhodnotil triezvymi očami, poslal nasledujúci telegram: Prešiel Tourmalet st
op. Veľmi dobrá cesta stop. Absolútne zvládnuteľná stop. Trať Tour de France odvtedy viedla cez vychýrené sedlo už osemdesiattrikrát a dnes si ju bez neho nevieme ani predstaviť.
Legendárny Eddy Merckx
Jeden z bájnych hrdinov z čias, keď ešte cyklistika za niečo stála. Keď si každý bral, čo chcel, a robil, čo chcel, nikto sa na nič príliš nepýtal a len ticho obdivoval.
Hneď štyria pretekári vyhrali Le Tour päťkrát, Miguel Indurain dokonca päťkrát po sebe, len Eddyho však volali Kanibal, a to z veľmi dobrého dôvodu. Jazdil ako blázon, okrem Tour vyhral aj všetko ostatné: Aj z víťazstva na Giro d’Italia sa tešil päťkrát, na Vuelte zvíťazil raz. V porovnaní s týmto sú všetky jeho ostatné víťazstvá len drobnými.
Rovnako ako víťazstvá sa však jeho kariérou tiahli nielen podozrenia z dopingu, ale rovno pozitívne dopingové testy. Zoznam zakázaných látok, ktorých stopy sa mu v moči v priebehu kariéry omylom vyskytli, je vzácne rôznorodý. Podaril sa mu aj brilantný kúsok: Keď sa mu v roku 1973 opäť raz prihodil pozitívny test, tentoraz na norefedrín, rozhodol sa dokázať nevinu nezávislým testom. Človek by očakával, že po niekoľkých týždňoch by už mohol dosiahnuť negatívny výsledok, ktorému by uverili aspoň jeho vnúčatá, ani to sa však nepodarilo. Aj druhý, nezávislý test robený so slušným odstupom, bol pozitívny. Na vine bol, ako inak, lekár, Eddy Merckx bol natoľko slávny športovec, že niekoľko konšpiračných teórií vzniklo len preto, aby ho zbavili obvinenia.
Čo si o tom všetkom myslí cyklistická federácia, to dala pomerne jasne najavo, keď ho počas cestných majstrovstiev v roku 2007, kde mal pôvodne prísť ako čestný hosť, decentne požiadala, aby si na toto obdobie urobil iné plány. Na inom mieste. V inej krajine. Povedané dnešnou rečou, Eddy Merckx bol Lanceom Armstrongom svojej doby. V dobrom aj v zlom. Na rozdiel od Američana však jeho meno medzi päťnásobnými víťazmi stále figuruje.
Konečne v cieli: Champs-Élysées
„Šanzelizé“, ako ho poznáme na Slovensku, je odmenou. Posledná etapa, ktorá sa na tomto mieste kedysi aj začínala, na ňom od roku 1975 už len končí. Okrem rokov 2003 a 2013, keď pretekári absolvovali desať okruhov na oslavu storočnice založenia a stého ročníka, absolvujú osem okruhov v uliciach mesta. Osem príležitostí vychutnať si úspech, aj ten, že vôbec dorazili do cieľa.
Nálada je slávnostná. Väčšinou. Ale napríklad v roku 2005 nebola. Alexej Vinokurov vtedy v súťaži časovkárov bojoval o piate miesto s Levim Leipheimerom a poslednú etapu sa rozhodol brať vážne. Pršalo, dlaždice boli klzké, aj preto sa usporiadatelia rozhodli bonusy za prejazdy zrušiť. Nikto nechcel, aby si niekto prílišnou snahou ublížil. O tom, čo sa dialo ďalej, máme množstvo informácií, ale málo z nich jasných. Leipheimer napríklad tvrdí, že práve preto sa nesnažil. Piate miesto mal mať koniec koncov isté.
Alexej Vinokurov však počasie aj usporiadateľov odmietol brať na vedomie, kdesi ešte nabral zvyšky síl a do pedálov šliapal tak, že ani Brad McGee mu nedokázal vzdorovať. Vinokurov v poslednej etape zvíťazil a získal svoje piate miesto, Tour zažila jeden z najdramatickejších dojazdov. „Bolo to víťazstvo odvahy a odhodlania. Posledné kilometre som šiel naozaj naplno, hoci som neveril, že môžem zvíťaziť, až kým som nepreťal cieľovú čiaru. Je to neuveriteľné. Skvelé,“ povedal vyčerpaný víťaz v cieli.
A hoci sa nám rozdiel medzi piatym a šiestym miestom môže zdať nepodstatný, aj tento príbeh ukazuje, ako veľmi sa Tour de France cení. Alexej Vinokurov mal o dva roky neskôr pozitívny dopingový test, po ktorom oznámil koniec. V roku 2010 sa vrátil a v roku 2012 pamätným špurtom získal vo veku tridsaťosem rokov zlato v cestných pretekoch na olympiáde v Londýne.
Čo ste o Tour nevedeli a nepotrebujete vedieť:
• Dĺžka Tour sa pohybuje okolo 3 500 kilometrov. To je nič oproti roku 1926, keď trať merala neuveriteľných 5 745 kilometrov.
• Trať každý rok lemuje zhruba 12 miliónov divákov, ktorí z nej robia najväčšie športové podujatie na svete.
• Tour de France každý rok sledujú 3,5 až 4 miliardy divákov na celom svete.
• Až do 60. rokov pretekári bežne pili alkohol, aby otupili bolesť. Potom alkohol zakázali, lebo ho, a to sa podržte, považovali za stimulant.
• Najmenej pretekárov, len 10, dorazilo do cieľa v roku 1919. Koľko z nich pri tom aspoň raz neporušilo pravidlá, to už dobové zdroje nespomínajú.
• Prvého víťaza, Mauricea Garina, po víťazstve v roku 1904 diskvalifikovali. V Alpách si do cieľa etapy pomohol vlakom.
• Najviac etáp, celkovo 34, vyhral legendárny Belgičan Eddy Merckx.