MARTIN TRENKLER, tridsaťtriročný rodák z Vysokých Tatier, má za sebou množstvo veľkých cien F1, ešte viac uverejnených záberov v prestížnych, najmä zahraničných agentúrach, magazínoch a publikáciách, hlavne vďaka svojim výtvarne orientovaným fotografiám. Bol žiakom dvoch legiend fotografie F1 – Rainera Schlegelmilcha a Paula-Henriho Cahiera. V roku 2004 sa stal hlavným fotografom F1 Magazine, oficiálneho časopisu formuly 1, a laureátom ceny o najkrajšiu fotografiu roka na Medzinárodnom automobilovom festivale v Paríži. Tvrdí, že najlepšie a najbohatšie časy má F1 už za sebou, hoci verí, že sa znova naštartuje. Teraz sa ako fotograf najviac venuje relykrosu.
Pamätáš sa na svoj prvý záber formuly 1? Prvú fotku?
Záber asi nie, ale na prvú veľkú cenu, ktorú som fotil, sa zabudnúť nedá. Grand Prix Rakúska 2002. Spája sa s ňou aj to, že sme presne v ten víkend získali hokejový titul majstrov sveta. Sú to krásne spomienky. Vtedy sa ešte fotilo na film a ja som mal oproti svojim kolegom úplne smiešne foťáky, dokonca som si musel nejaké veci požičiavať. Bola to taká divočina, žiacke obdobie, kade-tade som si zabúdal veci… Ale prevládlo nadšenie, že som pri trati a fotím.
No viem, aký som bol hrdý, keď mi prvé závery uverejnil magazín F1 Racing, vtedy najväčší časopis na svete o formule 1. Takisto F1 Magazine, oficiálny mesačník celého šampionátu. Viac sa v F1, čo sa týka úrovne publikovania, vlastne ani nedalo dosiahnuť.
Ako vyzerá fotenie počas pretekov? Na dobrých miestach to asi býva drsné.
Jasné, býva. Musíš dávať pozor, aby si nezavadzal, ale musíš si aj uchopiť a ubrániť dobré miesto. Sekundové zaváhanie a už ho nemáš. Niekoho občas naštveš, keď mu nechtiac skočíš do záberu, čo sa stáva každú chvíľu, no, našťastie, žiadne hádky alebo bitky nie sú, snažíme sa spolu vychádzať. Ako keď ideš na výstavu psov, je ich tam veľa, ale ani jeden nie je agresívny. Čo je však horšie, v dnešnej dobe je takmer každá trať väčšinou celá oplotená, a tak sa o jednu dieru bijú všetci fotografi, čo je dosť naprd. Vtedy idem radšej niekde inde, ono sa to potom uvoľní.
Keď si tak blízko pri trati, nemáš strach? Môže tam vletieť nejaký monopost alebo odletieť jeho úlomok…
Môže sa stať naozaj hocičo, zažil som zblízka havárie vo vysokých rýchlostiach, ale strach nemám. Za vysokým oplotením sa vôbec nebojíš, a keď trochu trčíš cez bariéru, nemyslíš na to, sústredíš sa na robotu a tešíš sa, že tie autá vidíš zblízka.
Raz som mal možnosť fotiť F1 v Monte Carle. Keďže som nemal veľmi dobrý aparát, vybral som sa do šikany za tunelom, kde išli autá relatívne pomaly. Cez objektív to bolo super, no keď som ho dal dole, mal som dosť nepríjemný pocit, ako sa na mňa rútili.
Práve to je najlepšie, najzaujímavejšie. Monako ma fascinuje najväčšmi, lebo človek sa monopostov môže pomaly dotknúť. Doslova si to tam užívam, nikde inde sa bližšie nedostaneš. Sú aj ďalšie mestské okruhy, ale tam už sú spomínané ploty.
Používaš štuple do uší?
Musíš, ohluchol by si. Teraz ich už veľmi netreba, veď si počul, ako znejú tie nové turbo motory… Zabudnúť si na štarte štuple do uší zabolí, raz sa mi to stalo, lebo som prišiel neskoro. Na kontrole u ušného som síce nebol, ale cítim, že mám horší sluch.
Koľko váži tvoja výbava?
Neviem, asi desať kíl. Všetko si navešiam na seba, no nejde len o hmotnosť, musíš s tým chodiť, meniť objektívy. A keď prší, je to najväčšie peklo, snažíš sa meniť techniku tak, aby ti na ňu veľmi nenapršalo. Ale inak hmotnosť techniky nejako neprežívam, naopak, vtedy sa cítim najlepšie. Keď ideme z presscentra na trať, je to adrenalín, hustá atmosféra. Prežívame to pomaly ako pretekári, sme tu štyri dni a teraz to prichádza, teraz nás čakajú najintenzívnejšie dve hodiny celého víkendu. Je to ako rituál.Fotky posielam každý deň. Vždy si urobím rýchly výber, potom ich upravím a na konci víkendu mám tristo-štyristo fotiek.
Dá sa nimi uživiť?
Milionár zo mňa nikdy nebol. Skôr to bola mladícka vášeň pre ten šport, nemal som záväzky, rodinu, ktorú by som potreboval uživiť. Žil som pre svoju vášeň a bolo to okej. Ale popravde, „efjednotkou“ sa už uživiť veľmi nedá.
Preto už tak často na preteky necestuješ?
Áno. Išlo to rádovo veľmi dole a z finančnej stránky to už prestalo byť zaujímavé. Veď zanikli aj mnohé veľké médiá. Od roku 2008, keď prišla kríza, sa hystericky zosekali marketingové rozpočty a my sme prestali zarábať. Náklady zostali, možno išli ešte hore, ale honoráre dole. No a ďalšia vec je ustavičné obmedzovanie fotenia. Nové trate, samé ploty, obmedzenia, nemôžeš toto, nemôžeš tamto.
Okej, aký bol teda tvoj najväčší honorár?
Neviem, to je jedno. Asi za nejakú reklamnú kampaň.
Aspoň rádovo?
Pár tisíc eur.
Za jednu fotku?
Uhm. Ľudia si však vôbec neuvedomujú, že cena odzrkadľuje aj vysoké náklady spojené s efjednotkou. Takisto veľká námaha, neprestajné cestovanie a ďalšie možné výdavky. Len jedny preteky v Európe stoja minimálne osemsto eur a cez víkend musíš zarobiť nielen na svoj život, ale aj na foťáky, ktoré treba opravovať, kupovať a ktoré stoja rádovo veľa, veľa tisíc eur.
Sú nejaké konkrétne pravidlá, ktoré musí fotograf dodržiavať?
Robíme všetko, čo nezakážu. Pravidlá sú najmä kvôli bezpečnosti. V paddocku sa už pomaly jazdci ani neukazujú ako kedysi, do motorhomu sa nevlámem, do garáže nás nepustia a najnovšie ani do pit-lane. Odkedy sa stala nehoda s kameramanom, pustia tam len úzky výber ľudí. Ani na štartový rošt sa už zväčša nedostaneš.
Zažil si ešte éru Schumachera. Bol to podľa teba posledný z veľkých pilotov?
Ja som bol od začiatku jeho fanúšikom. Pre mňa to bol veľký pán, ktorého budem vždy rešpektovať a vážiť si ho. Bola pre mňa česť zažiť ho zblízka. Na to nikdy nezabudnem, bol to veľký mág, profík každou bunkou, išla z neho veľká charizma. Nechcem znieť staro, preto nepoviem, že Schumacher bol posledný mohykán, čas ukáže, ale aj taký Alonso je veľký jazdec s charizmou. No Schumi bol pre mňa najväčší hrdina. Je pravda, že títo mladí chlapci sú už iná generácia, ale držím palce aj im. Mne je srdcu blízky Lewis Hamilton, sledoval som ho už vtedy, keď jazdil juniorskú GP2, ktorá bola súčasťou víkendu F1. Už vtedy nás fascinoval svojím umením a dravosťou. Trošku mi pripomína Ayrtona Sennu.
Podarilo sa ti zblížiť s niektorými jazdcami?
Väčšinou na to nie je priestor. Píšuci novinári alebo moderátori s nimi prichádzajú do priameho pravidelného kontaktu, bavíme sa o top svetových novinároch, s nimi mávajú lepšie vzťahy. Foto
graf väčšinou fotí z diaľky a žiadne štylizované fotky. Ja som najradšej, keď o mne nevedia, vtedy je to najzaujímavejšie. Ale napríklad s Markom Webberom som bol kamarát od jeho návštevy Slovenska. Rovnako dobre som vychádzal s Poliakom Robertom Kubicom. Keď chceš, nie je problém so žiadnym hodiť debatu, bavil som sa s hocikým z nich, registrujú nás, až toľko tam zase tých fotografov nie je. Ale väčšinou nemáš priestor a často ani chuť sa s nimi baviť.
Čo oslavy a žúry v zákulisí? Pustia tam aj fotografov s aparátmi?
Odkedy zosekali marketingové rozpočty, už sa toho veľa nedeje. Kedysi akcie organizovali rôzni sponzori, nezabudnem na štvrtkové akcie v Red Bulle alebo na loď šéfa tímu Force India v Istanbule: Tam mi museli dovoliť fotiť, lebo som robil pre Bernieho Ecclestona (šéfa komerčných práv F1, pozn. red.), pre oficiálnu stránku F1.com. My fotografi chodíme skôr na spoločné večere – čas strávený s najbližšími priateľmi je na tomto športe hádam to najkrajšie. Žúry pomenej, zväčša len raz do roka v Monze, keď sa končí európska časť sezóny. Sme síce konkurencia, ale mám tam aj veľa priateľov. V podstate je to moja druhá rodina.
V zákulisí F1 sa odjakživa objavovali aj krásne ženy. Na štarte pretekov vždy stoja grid girls, dievčatá s číslami a menovkami jazdcov.
Na niekoľkých veľkých cenách už boli, bohužiaľ, aj grid boys. V Le Mans zase dievčatá zakázali úplne. Pre mňa je to však len veľmi malá súčasť víkendu. Sú súčasťou predstavovania jazdcov pred pretekmi a potom na štartovom rošte. Inak ich nevidno. A v Európe sú to väčšinou pre mňa škaredé Nemky, rieši to totiž takmer všade tá istá agentúra. Často neodfotím ani jednu z nich.Dievčatá sú organizované – prídu v stanovený čas, stoja na svojich miestach a v stanovený čas odídu.
Nejaké vzťahy?
Veď vravím, že ku grid girls sa nedostaneš. Ba vlastne raz tam bola nejaká radodajka, ale to sa mňa netýkalo. Vzťahy sú tam skôr medzi novinármi, PR manažérkami tímov, už boli aj nejaké svadby a rozvody.
Podobná americká séria Indy Car vychádza absolútne v ústrety fanúšikom, ktorí sa môžu napríklad prechádzať medzi jazdcami v paddocku…
To sa v F1 nikdy nestane. Jediné, čo povolili, je štvrtkové otvorenie pit-lane, aj to za drahé víkendové vstupenky. Ľudia tam hromadne čakajú na autogramy jazdcov. Viac nedovolia. Ani lístky do exkluzívneho Paddock Clubu za štyri-, päťtisíc eur za kus vás do paddocku prakticky nedostanú.
Takže aj podľa teba zmeny v posledných rokoch formulu pokazili? Stráca atraktivitu?
Je to naozaj veľmi sterilné. Mám dojem, že by tam najradšej nemali žiadnych fotografov. Pre nás, ale aj pre divákov na tribúnach je to drahé. Pretože okruhy žijú len a len z predaja lístkov. Všetko ostatné rieši pre seba Bernie Ecclestone. Ak chceš zobrať rodinu len tu na maďarský Hungaroring, potrebuješ majland. Aj tak stále verím, že sa „efjednotka“ nanovo naštartuje.
Keď nie do Maďarska, kam je najlepšie vybrať sa na veľkú cenu?
Povedal by som, že talianska Monza. Je to starý legendárny okruh, katedrála rýchlosti, kde sa dá stále predbiehať a vždy sú tam skvelé preteky. K tomu blázniví tifosi, fantastická atmosféra, nádherný kráľovský park. Monza a Monte Carlo, to sú dve Veľké ceny, ktoré by som chcel absolvovať každý rok do konca svojho života.
Aj keď F1 už fotíš pomenej, pri motošporte si zostal.
Teraz som našiel veľkú lásku v relykrose, to je fakt zaujímavý šport. Kompaktný, lebo sa jazdí na malom okruhu, strašne akčný, lebo štýlom „nárazník o nárazník“ pretekajú vedľa seba takmer šesťstokoňové monštrá. Je tam šotolina aj asfalt. Preteky sú síce krátke, ale za deň sa ide veľa jázd, stále sa máš na čo dívať a naozaj zblízka. Zákulisie je dosť otvorené pre verejnosť. Keď som prišiel po prvýkrát na relykros, zistil som, že v motošporte fungujú aj veľmi milí ľudia. Odporúčam.