V laboratóriu bolo ticho. Na pracovnom stole stála zvláštna sklenená banka, v ktorej kolmo hore trčali dva stĺpiky. Muži v bielych plášťoch k nej obozretne pripájali drôty a kontrolovali rozvody k parnému dynamu. Na všetkých bolo badať únavu. Len jednému v očiach svietil plameň. A keď sa tento človek bez slova skláňal k onej sklenej banke, zdalo sa, akoby tým plameňom chcel zapáliť tenučké vlákno, čo sa ťahalo od jedného stĺpika k druhému. Bol to Edison, ktorý sa práve chystal vyskúšať svoju lampu.
Keď sa Thomas Alva Edison podujal raz a navždy darovať svetu elektrické svetlo, nebol nijaký nováčik. Mal za sebou niekoľko patentov, ktoré jemu vyniesli tisícky, a jeho investorom milióny dolárov – telegraf pre newyorskú burzu, kvadruplexný telegraf, uhlíkový mikrofón, fonograf. V tom čase sa svietilo plynovými lampami alebo petrolejom a mnohí konštruktéri sa zaoberali konštrukciou oblúkovej elektrickej lampy. Pri prechádzkach večernými ulicami však matné svetlo pouličných plynových lámp prehováralo k Edisonovi nejasnou víziou – elektrické svetlo môže byť dostupnejšie aj lacnejšie, len musí mať malý, ale silný zdroj.
Rozžeravené vlákno
A tak sa Edison vo svojej newyorskej dielni v Menlo Parku začal zaoberať teóriami o elektrickom svetle. Bolo ich najmenej tritisíc. V jeho ponímaní to nebolo nič výnimočné, lebo žil iba pre svoju prácu. To úplne zodpovedalo jeho krédu, že spať štyri hodiny je povinnosť, päť hodín pohodlie, šesť hodín záhaľka. A to isté vyžadoval aj od svojich zamestnancov, medzi ktorými bol aj Nikola Tesla, Henry Ford a neskorší český zakladateľ podniku ČKD Emil Kolben.
Všetky teórie pripadali Edisonovi logické. Stovky neúspešných pokusov mu však dali jasnú odpoveď, že riešením asi bude predsa len žiarovka, v ktorej elektrický prúd nebude horieť medzi dvoma elektródami ako v oblúkovej lampe, ale vnútri nej rozžeraví nejaké vlákno. Stačilo už len nájsť odolný materiál, ktorý by vydržal takú vysokú žiaru. Edison sa najprv začítal do prác ruského inžiniera Lodygina. Snehobiele stránky jeho vedeckých prác mu odkrývali pozoruhodnú teóriu elektrického svetla, ktorej základom bola žiarovka, pozostávajúca z dvoch medených drôtov spojených uhlíkovou tyčinkou v sklenenej banke. Táto žiarovka svietila prenikavo, no uhlíkové vlákno vydržalo iba chvíľu. Thomas odložil spisy a zamyslel sa. Uhlík zrejme nebude ten pravý materiál. Rozhodol sa skúsiť to znova s kovovými vláknami.
Uhlíková žiarovka
Edison hlásal, že úspech je percento nápadu a deväťdesiatdeväť percent driny. Možno to bola jeho zaťatá povaha alebo húževnatosť holandských predkov, ktorá mu umožnila zotrvať pri tisícšesťsto neúspešných pokusoch s platinou, irídiom či s ažko taviteľnými zlúčeninami. Nie, tadiaľ cesta nevedie. Asi to nakoniec bude ten uhlík. Na jar 1879 Edison v práci postúpil tak, že mohol ohlásiť prvú ostrú skúšku. V dielni sa okolo žiarovky zhromaždili technici a v napätom tichu, v akom sa pripravujú skôr výbušniny než lampy, kompletizovali skúšobné zariadenie a rozvody. Všetci s posvätným rešpektom upierali zrak na nepatrnú uhlíkovú nitku, ktorá predstavovala nespočetné dni a noci ich práce. Každý neopatrný pohyb mohol znamenať jej poškodenie.
Pri pomyslení na to mnohých oblieval pot. Napokon všetci poodstúpili a pozreli na sústredeného Edisona. Ten rukou naznačil, aby spustili parné dynamá. Za syčania pary sa lampa rozžiarila a jej svetlo nabralo na intenzite. Svietilo asi osem minút a potom žiarovka vybuchla. Edison zavrel oči. Chce to ešte veľa práce. Veľmi veľa. Na jeseň pri pokusoch vo vákuu zišlo Edisonovi na um, že by mohol rozžeraviť zuhoľnatenú bavlnenú niť. Tenučkú uhlíkovú nitku, ktorú v peci žeravili celé dopoludnie, tridsaťšesť hodín zatavovali do sklenenej banky. Keď nitka praskla, celý proces sa začal odznova. Výsledkom bola žiarovka, ktorá dokázala svietiť štyridsať hodín. Bolo 21. októbra 1879.
Edisonovu žiarovku, paradoxne, zdokonalil Lodygin. V roku 1890 s úspechom použil wolfrám, ktorý sa v žiarovkách používa dodnes.
Musí svietiť dlhšie
Edison predvádzal svoju žiarovku ako púťovú atrakciu a v roku 1881 priniesol stovky žiaroviek do Paríža, aby úspešne osvetlili Medzinárodnú elektrotechnickú výstavu. No okolo zdokonalenej oblúkovej lampy, ktorú na výstave prezentoval český inžinier František Křižík, chodil so zachmúreným obočím. Veď mal aj prečo. Křižík za ňu dostal zlatú medailu. Thomas si uvedomoval hlavný nedostatok svojho vynálezu. Štyridsať hodín svietenia je žalostne málo. Chce to lepšie vlákno. Znova ho čakali prebdené noci plné pokusov, čo neprinášali nič podstatné. Vyskúšal vyše šesťtisíc rozličných materiálov. Vrecovinu, kokosovú škrupinu, rybárske šnúry, knôt z lampy, drevo z dební, a keď už nevedel čo, vyskúšal aj ľudské fúzy. Raz sa k nemu dostal palmový vejár. Bol zviazaný bambusovým vláknom. Uhlíkové vlákno z neho žiarilo jasnejšie a dlhšie než všetky ostatné. Čiže? Má to byť bambus? Ale ktorý?
Nedalo sa nič robiť, bolo treba vydať sa do sveta. Hľadať šťastie. Lepšie povedané, ten správny bambus. Na cestu vyslal Edison svojich najoddanejších spolupracovníkov. MacGowana, Braunera, Ricaltona a Segredora. MacGrowan v kolumbijskej, ekvádorskej a peruánskej džungli opustený sprievodcami bojoval s domorodcami a jedovatými hadmi. Keď domov priniesol vzorky bambusov, Edison mu dal desaťtisíc dolárov. MacGowan zamieril do baru a odvtedy ho nikto nevidel. V Brazílli sa celé mesiace bažinami a pralesmi predieral Brauner. Ricalton sa plavil na Cejlón a k Barme. K svojmu zamestnávateľovi sa nevrátil Segredor, ktorý na Kube dostal žltú zimnicu a zomrel. Hrdinský výkon týchto mužov však vyšiel nazmar. Nepokojný Edison neobsedel na zadku a medzitým objavil umelé vlákno z celulózy. Žiarovka s novým uhlíkovým vláknom dokázala svietiť tisícdvesto hodín.
Edison svojou žiarovkou novému veku svetla povedal A. Lenže bolo treba povedať aj B. Veď žiarovky potrebujú spoľahlivé napojenie na elektrinu. Na úspešné zavŕšenie diela čakala na vynálezcu nová výzva. Vybudovanie výkonnej elektrárne a príslušných elektrických rozvodov na miesta, kde sa žiarovkami bude svietiť.
Prvá elektráreň
Tento projekt sa Thomas snažil u akcionárov presadiť v dobe, keď Zemi vládli parné stroje. Dôraz položil na argument, že výroba elektrickej energie na jednom mieste je omnoho lacnejšia než privážať vagóny uhlia ku každému parnému stroju zvlášť. Jediný parný stroj by poháňal dynamo, ktoré by elektrinou cez drôty zásobilo tisíce domácností. Werner Siemens dokonca nejaké dynamo už zostrojil. To zabralo. Nadšený Edison si vyrobil vlastné dynamo. A takmer ho aj zabilo. Pri jednej zo skúšok nechali dynamo bežať celú noc. Ráno o piatej Edison stál priamo pred hučiacim parným strojom, keď ho niektorý z inžinierov zavolal riešiť inú záležitosť. Thomas pristúpil k výkresu, ktorý jeho kolega rozprestrel a v momente, keď sa k nemu nahol, niečo v parnom stroji prasklo. Dielňou
preletel rotujúci hriadeľ, prerazil stenu a vyletel von. Nikto sa nezranil, no tí, čo od ľaku ležali na zemi alebo stáli ako prikovaní, nemohli prísť k slovu. Po generálnej oprave už dynamo fungovalo perfektne.
Jediné, čo nefungovalo, bola elektráreň. Ešte nestála. Prvú veľkú výrobňu elektriny chcel postaviť na Pearl Street, v najšpinavšej, a teda najlacnejšej štvrti New Yorku. Vyrobil dve obrovské dynamá, pre ktoré kúpil samostatné parné stroje. Najal tímy kopáčov, ktorí nakopali kilometre priekop pre elektrické káble. Kopali bez oddychu deň a noc. Vonku, v daždi i v plesni vlhkých pivníc. A tam aj spali. Spolu s nimi Edison, ktorý, ak nemal kde, zaspal aj na hromade železných rúrok. V lete 1882, keď položili všetky rozvody, Edisonova elektráreň zažila prvú skúšku. Spočiatku všetko vyzeralo dobre. Prítomní robotníci na seba pokukovali s nepatrnými úsmevmi a od sústredeného, no pokojného Edisonovho pohľadu si sľubovali pochvalu vo forme lepšej výplaty. No o chvíľu sa jeden stroj zastavil a druhý bežal na plný výkon. Iskriace dynamá začali pri vysokých otáčkach tak nebezpečne búchať, že všetci sa rozbehli za roh ďalšej ulice. Edison, ktorému v mysli prebleskol čerstvý zážitok s letiacim hriadeľom, skúšku rázne ukončil. O tri mesiace elektráreň, ktorá vyrábala jednosmerný prúd, fungovala ako malý zázrak. Prevratný systém centrálnej elektrárne rozvádzajúcej energiu bol na svete.
Labutia pieseň
A zrazu, keď žiarovka začala žiť, prišlo niečo, s čím Edison nerátal. Na Wall Street zaňuchali dobrý biznis. Klesajú akcie plynárenských a petrolejových spoločností, lebo elektrina je lacnejšia? Tak si kúpime elektrinu! Aj žiarovku, aj elektrárne. Pre Edisona, ktorý nevidel nič len svoje výzvy a prácu, to bol blesk z čistého neba. V jeho prípade možno letiaci hriadeľ parného stroja. Sklamanie bolo postupom času neopísateľné. Tri roky žiarovku vynachádzal a štrnásť sa o ňu súdil. Bol akcionárom spoločnosti Edison General Elektric, ktorú spolu s Deutche Bank založil železničný magnát Villard. Keď však do biznisu vstúpila Morganova banka, Edison sa z novín dozvedel, že jeho meno už v názve nefiguruje. Všemocný trust General Electric vyškrtol zo zoznamu kráľovstva elektrického sveta samotného kráľa, ktorý svojho času zamestnával päťtisíc ľudí.
Napriek tomu, že Edison vynašiel elektrický systém sveta vo svojich tridsiatich piatich rokoch, začal potom ako vynálezca upadať. Stihol však ešte vynájsť elektrickú lokomotívu, filmovú kameru, akumulátor či umelý kaučuk. Zomrel 18. októbra 1931. V deň jeho pohrebu v USA zhasli všetky žiarovky.