Pochádza z akademickej rodiny, je najstarší z troch bratov, vyštudoval slovenčinu a angličtinu a chvíľu si myslel, že by mohol byť aj učiteľom. Keď mal dvadsaťjeden rokov, začal pracovať v bratislavskom Rádiu B1, odtiaľ prešiel do Fun rádia, kde roky tvoril úspešnú moderátorskú dvojicu s Adelou Banášovou. Má za sebou viacero televíznych projektov a tretí rok vysiela popoludňajšiu šou sám. S nálepkou „kontroverzný“. Rádio je hra a priestor na mystifikáciu. V súkromí je Sajfa vtipný, ale zrelý chlap. Behá, bicykluje, pláva. Denne a naplno. Najviac si vraj oddýchne, keď je fyzicky na smrť unavený.
Bol si dnes behať?
Nebol, behal som včera, dnes som plával.
Stále trénuješ na triatlon?
Snažím sa. Beh je super vec, ale po čase a po stovkách odbehaných kilometrov to začne byť trochu monotónne. Aspoň ja to potrebujem vykompenzovať aj inou aktivitou. A hlavne vrchná časť tela pri behu zakrpatieva, tam pracujú najmä nohy. Potreboval som trochu rozkošatiť útly hrudník. A plávanie tomu dosť pomáha.
Aj do plávania si sa pustil s rovnakou vervou ako do behu? Tam si veľmi rýchlo natrénoval na maratón. Aký máš teraz cieľ?
S plávaním je to iné, s ním som začal po tridsiatke ako takmer neplavec, niežeby som nevedel plávať a neudržal sa na hladine, ale o plaveckom štýle sa vôbec nedalo hovoriť. Hoci, myslel som si, že viem plávať kraul. To bol dosť veľký omyl. Takže som začínal v podstate od nuly. Teraz po troch rokoch v rámci tréningu odplávam dva a pol až tri kilometre. Musím mať trénera, sám by som sa nedotlačil k tomu, aby som zvyšoval výkon a zlepšoval techniku. Nemôžeš sa stať plavcom, ak si s tým nezačal v detstve, ale v rámci triatlonu je pre mňa dôležité preplávať daný úsek čo najlepšie, najrýchlejšie, aby som sa čo najmenej unavil a mal z toho relatívne dobrý pocit. Plávaním sa totiž na triatlone začína, takže dôležité je nezomrieť skôr, ako vysadnem na bicykel.
Prečo si začal behať? V tom čase to vôbec nebol taký masový koníček ako dnes.
Nie, vôbec. Bolo to v roku 2007, a keď som začínal behávať na Železnej studničke, stretol som tam troch-štyroch ľudí, s ktorými sme si sprisahanecky zakývali, akože my sme tí, čo beháme. Dnes sa tam cez víkend nedá zaparkovať a vyzerá to pomaly ako na pretekoch. Prvotný impulz bol asi to, že som potreboval športovať, začal som chodiť do posilky, ale to ma vôbec nebavilo. Dvíhať činku a ukladať ju na to isté miesto mi pripadá samoúčelné a nezmyselné. Chcel som skúsiť niečo iné a nejakou náhodou som sa prihlásil na Beh Devín – Bratislava. Je to jedenásť kilometrov, zabehol som to relatívne dobre a mal som z toho veľmi radostný pocit.
Potom si sa stal akýmsi ambasádorom rekreačného behu na Slovensku, dobre si to pamätám?
Asi áno. Ja som o behu Devín – Bratislava nadšene rozprával v rádiu a nato ma oslovili ľudia z Nike, či by som sa nechcel pripraviť na maratón. Na maratón? Čo vám šibe?! Ale bolo to niekedy v apríli a v októbri som už bežal svoj prvý maratón v Košiciach. Takže, dá sa to. Samozrejme, pod vedením trénera, ale za pár mesiacov môže každý zdravý človek – ak nemá nadváhu, ploché nohy, vysoký tlak alebo neviem čo – natrénovať aj na maratón. No nepovažujem sa za výnimočného bežca, zabehol som dokopy tri maratóny, dúfam že na jeseň sa mi podarí štvrtý. Poznám ľudí, čo zabehnú tri maratóny za sezónu. Ja som amatérsky bežec a robím to preto, lebo ma to baví a vyčistí mi to hlavu. Asi by som sa nenazval ambasádorom, ale potešilo ma, keď mi veľa ľudí povedalo, že som ich na beh inšpiroval. Že si povedali, keď to tento dilino z rádia zvládol, tak to musím zvládnuť tiež.
Čo je tvoja méta v rámci triatlonu?
Sú rôzne vzdialenosti. To, čo robí Rišo Varga (slovenský triatlonový reprezentant, pozn. red.) je olympijský triatlon. V ňom sa jeden a pol kilometra pláva, štyridsať kilometrov sa ide na bicykli a na záver sa beží desať kilometrov. Ja som absolvoval tento olympijský aj šprint – to je polovica olympijského. Potom je polovičný Ironman – 1,9 kilometra plávanie, deväťdesiat kilometrov na bicykli a polmaratón. Ten som išiel trikrát – jeden v Rakúsku a dva na Orave s poetickým názvom Oravaman. Potom už je samotný Ironman, všetko krát dva vrátane maratónu na záver. Na ten si však trúfam až niekedy po štyridsiatke. Half Ironman je teraz pre mňa tak akurát.
Prečo? Nie si práve teraz v najlepšej kondícii?
S vytrvalostným športom je to ako s horolezectvom – s vyšším vekom máš lepšie predpoklady. Rýchlosť síce klesá, ale výkonnosť stúpa. Vytrvalostný beh je aj pre ľudí po sedemdesiatke – vedia sa pomaličky „prešuchtať“ celou trasou a zvládnu to. Pomaly, ale predsa. A je to pre nich zážitok.
Čo je zážitok pre teba? Už „len“ polovičný Ironman je pre drvivú väčšinu ľudí nepredstaviteľný. Okej, viem si predstaviť zaplávať dva kilometre. Ale potom ešte prejsť na bicykli deväťdesiat kilometrov a doraziť sa polmaratónom? Na konci si taký rád, že vôbec žiješ…
Zážitok je pre mňa asi to, že som pri tom odkázaný sám na seba. Nie je to tímový výkon, nemôžeš sa spoľahnúť na nikoho iného ani naňho zvaliť vinu. To je jeden parameter, ktorý ma na tom veľmi baví. A druhá vec, čo ma fascinuje a motivuje, je, že človek sa dostáva na pomyselnú hranicu svojich síl. Ale iba pomyselnú. Veľmi dôležitú úlohu hrá hlava. Má v sebe „spínače“, ktoré ti po niekoľkých kilometroch hovoria, že si unavený a mal by si prestať alebo aspoň spomaliť. Ale ty máš vtedy ešte osemdesiat percent energie. Čím dlhšie bežíš, tým hlasnejší je alarm, ale ty máš stále v zásobe oveľa viac síl, ako sa ti hlava snaží nahovoriť. Ak sa tie spínače naučíš vypnúť a hlavu celkom ignorovať, telo dokáže podať neuveriteľné výkony, aké si si možno nevedel ani predstaviť. Dobrý atlét dokáže hlave povedať „drž hubu, ja teraz idem!“ A fakt to funguje a to ma na tom veľmi baví. A je to aj nepredstaviteľne katarzné, očistné. To sa ti normálne v bežnom živote nestane, to nezažiješ.
Máš pocit, že ťa beh a vytrvalostný šport nejako zmenili a vyformovali?
Asi áno. Rodičia mi dlho vyčítali, že pri ničom nevydržím, a mali pravdu. Bol som chlapec, ktorý každú chvíľu striedal krúžky, pre niečo som sa nadchol, ale zakrátko ma to nudilo a vrhol som sa na niečo iné. Pri ničom som nikdy neostal a mal som doma nálepku „ty pri ničom nevydržíš“. Keď som našim povedal, že idem trénovať na maratón, celkom som ich pobavil. No a potom išli do Košíc so mnou. Bežia sa tam dve polmaratónové kolá a pri prvom ma nejako minuli – keď tam stáli už tri hodiny a mňa nebolo, už ma videli, ako niekde zahadzujem tenisky, vzdávam to a že sú tam zase celkom zbytočne. Tak som ich vlastne príjemne prekvapil. V tomto ma beh určite zmenil, hoci stále som netrpezlivý, chcem skúšať niečo nové a posúvať sa v tom čo najrýc
hlejšie. A ďalšia vec, čo som sa naučil, je, že nič nie je zadarmo a ak chceš niečo dosiahnuť, zlepšovať sa, musíš naozaj poriadne makať. Je to síce fráza, ale funguje.
Keď spomínaš rodičov, ty pochádzaš z akademickej rodiny. Otec je vedec, mama učí na gymnáziu, aj bratia sa vydali serióznym smerom. Ty si nemal naplánovanú takúto budúcnosť? Bol si vždy niečo ako rodinný šašo?
Trochu áno, a vždy som bol ten, ktorý „zmotal“ bratov na to, že poďme urobiť nejakú hlúposť. Najmladší Tomáš so mnou v tomto veľmi dobre spolupracoval. Myslím, že to mám po otcovi. On má veľmi sarkastický zmysel pre humor, je jemný mizantrop, nemá veľmi rád ľudskú spoločnosť, ale keď chytí slinu, dokáže byť veľmi zábavný, a to ironicko-sarkastickým spôsobom, ktorý mi veľmi vyhovuje. Podľa neho sa „sranda“ musí dať spraviť z každej situácie. Isté hranice síce netreba prekračovať, ale ak sa k nim dokážeme priblížiť, to sa mi veľmi páči a mám to po ňom.
Čo hovorili na tvoju kariérnu cestu?
Samozrejme, musel som si urobiť školu a popritom som mohol robiť v rádiu. Ale nakoniec sa to zvrtlo tak, že som popri rádiu robil školu, takže mi to trvalo osem rokov. Študoval som slovenčinu – angličtinu, síce som to v pohode zvládol za päť rokov, ale potom som nešiel na štátnice a neodovzdal som diplomovku. Mama mi strašne prízvukovala, že to musím dokončiť. Nakoniec sa mi to v poslednom možnom termíne nejako podarilo uzavrieť. Naši si asi predstavovali, že budem učiť minimálne na strednej škole, že si spravím PhD. a že rádio je len dočasný rozmar. Boli trochu skeptickí a báli sa, či toto je niečo, čo ma môže dlhodobo baviť a živiť a či budem pri tom šťastný. Mám pocit, že to celkom ide.
Ľudia ťa často vnímajú ako človeka, ktorý nič neberie vážne a zo všetkého si uťahuje. Čo berieš v živote vážne?
Veľmi veľa vecí. Tých podstatných. Svoj vzťah beriem vážne. Kariéru beriem vážne, niekedy aj humor. Ale zas nemám rád, keď niekto až príliš vážne berie seba a hrozne sa prežíva. Dráždi ma to a mám veľkú chuť sa proti takému človeku vymedziť, relativizujem, čo sa dá, a potom ma ten človek vníma ako niekoho veľmi sarkastického, komu nič nie je sväté.
Aj si sa dostal vďaka tomu s niektorými ľuďmi a divami do verejných konfliktov. Poučilo ťa to, zamrzelo alebo ti to bolo jedno?
Nikdy mi to nebolo jedno. Mňa vlastne dosť mrzí, keď sa na mňa niekto hnevá. A viem, že som to možno v nejakých reakciách prehnal. Ale neznášam, keď sa niekto príliš prežíva… preboha, veď vo svete umierajú ľudia a my tu máme Kotlebu, tak čo riešime?!
Do každého vysielania si pripravuješ anketu s nejakou nezmyselnou otázkou na bratislavskej Hlavnej stanici. Čo ťa naučila Hlavná stanica?
Asi dosť vecí o normálnych ľuďoch. Ja tam neoslovujem prioritne, vlastne vôbec nie čudných týpkov – žiadnych bezdomovcov, alkoholikov, asociálov. Pýtam sa normálnych ľudí, ktorí niekam cestujú. Sú to študenti, sú to dámy, čo pricestovali za vnúčatami, muži, čo pracujú manuálne alebo pracujú inak… a myslím, že vďaka tomu ľuďom viac rozumiem. Napríklad, keď sa dnes niekto rozčuľuje: „Nechápem, ako môže niekto voliť toho alebo toho“, ja to, naopak, chápem. Všetci sa dnes obklopujeme ľuďmi, ktorí sú nám podobní, riešia podobné veci a majú podobné názory. Uzatvárame sa vo svojich svetoch, vo vlastných bublinách a máme pocit, že v každej bubline je to rovnaké ako v tej našej. Ale keď človek vystúpi zo svojej komfortnej zóny, zistí, že v inom prostredí ľudia žijú a analyzujú úplne iné problémy a z ich analýz im vychádzajú úplne iné výsledky. Nedá sa sedieť na svojom obláčiku a tvrdiť, že všetci sú idioti.
Prvá vec, ktorú si pomenoval, keď som sa pýtala, čo berieš vážne, bol tvoj vzťah. Aký si partner?
Veľmi dobrý (smiech). Neviem to pomenovať jedným slovom, ale som šťastný vtedy, keď vidím, že ten druhý človek je šťastný a spokojný. To mám, myslím, po mame a ona to má po svojej mame. Obe sa išli potrhať pre to, aby ich rodina bola spokojná a šťastná, a vlastné šťastie trochu posunuli na bočnú koľaj. Ja sa možno nejdem celkom potrhať, ale veľmi rád sa snažím a robím partnerku šťastnou. Možno by to niekto pomenoval, že som pod papučou, ale o tom to podľa mňa nie je.
Čím si ju naposledy ohúril?
Ohúril? No neviem, či sa mi to niekedy vôbec podarilo, lebo zas ohúriť Veroniku nie je úplne ľahká úloha. Ak sa mi to niekedy podarí, odmena je vždy sladká. To ma motivuje. Vždy si pripomíname sviatky a dôležité dni vo vzťahu, aj tie komerčné. Zakaždým sa snažím vymyslieť niečo, čo ju poteší a prekvapí. Napríklad sme sa navzájom na Valentína zobrali do Paríža. Takisto ju občas poteší, keď po sebe upracem a vyložím umývačku. Ale také ohúrenie, že by zo mňa odpadávala, si nepamätám. Vlastne naposledy včera večer, ale nechcem zachádzať do detailov…
A čo rodina? Tikajú ti biologické hodiny?
A vieš, že áno? Ja by som už rád mal deti, veď mám tridsaťšesť rokov. A myslím, že budem dobrý otec. Môj mladší brat má polročné dieťa a je to strašne fajn, veľmi sa na to teším. Viem, že je s nimi aj veľa starostí a zodpovednosti. Uvedomujem si, že aj moja práca, môj beh a tréningy sú do veľkej miery egoistická záležitosť a v istom období to budem musieť odložiť na druhú koľaj, ale som na to pripravený. Verča je však o desať rokov mladšia a chápem, že teraz sa jej veľmi dobre darí v práci, venuje jej veľa času a energie, takže ju v tom podporujem. Ale do štyridsiatky musím deti nejako stihnúť, veď nemôžem prísť na stužkovú svojho prvého potomka ako dedko!
Ako vidíš svoju pracovnú budúcnosť? Myslíš si, že rádio prežije internetovú éru?
Myslím, že áno. Ale určite sa zmení. Podľa mňa nielen rádio, ale všetky médiá budú musieť ponúknuť nový plnohodnotný kontent. Podľa mňa sa bude v rádiu rozprávať oveľa viac ako teraz, nejaké „dobrý deň, počúvate a hráme si…“ už nebude stačiť. Už teraz to nestačí. Internet je valcujúci, ale rádio prežije, no veľmi sa musí snažiť priniesť niečo extra a zaujať. Mňa rádio veľmi baví, lebo ponúka ohromný priestor na mystifikáciu, hranie a vymýšľanie.
Na čom ako chlap „ulietavaš“? Si autičkár, hodinkár, teniskár… čím si robíš radosť?
Hm…. mal som obdobie, že keď ma čosi naštvalo, išiel som niečo kúpiť. Ale už ma to tak neberie, možno aj preto, lebo veľa vecí dostávam zadarmo. To je veľmi príjemné, na druhej strane, máš všetko, čo potrebuješ, a už po hmotných veciach až tak netúžiš. Samozrejme, je fajn, keď máš jedny dobré a možno i drahé hodinky, auto, ktorým sa môžeš pochváliť pred kamarátmi, ale v podstate na tom vôbec nezáleží.
Takže si už v štádiu, keď dokážeš oceniť nehmotné veci?
Hej, napríklad som rád, keď mám chvíľu len pre seba. Vtedy sa „rochním“ v pocite, že nič nemusím. Nikoho zabávať ani ohurovať. Rozmýšľam nad tý
m, čo bude ďalej, čo urobím, čo vymyslím, kam pôjdem behať. To, samozrejme, neznamená, že som nerád s ľuďmi, s priateľkou alebo s rodinou, naopak. Ale čas, keď som sám, je špecifický a je len môj. Preto veľmi rád šoférujem, nikdy sa nedám voziť, lebo pre mňa je to dokonalá očista hlavy. Buď počúvam hudbu, alebo mám úplné ticho, v ktorom môžem uvažovať o všetkom možnom. A práve toto mi dáva beh. Po desiatich kilometroch už ani neuvažujem, už len sledujem, či vládzem, či lapám dych, a vtedy si najviac oddýchnem. Keď sa telo unaví, hlava si perfektne oddýchne.