V hre totiž nie je len vedecká a politická prestíž, ale aj vývoj technológií, potrebných na diaľkové lety k najbližším planétam a asteroidom. Tie sa už o pár desiatok rokov môžu stať významnými zdrojmi surovín, ktoré na našej planéte dochádzajú. A kto bude mať strategické suroviny, ten bude mať aj reálnu moc.
Ako za studenej vojny
Aj preto súčasné preteky o Mars začínajú pripomínať časy studenej vojny zo začiatku druhej polovice uplynulého storočia. Vtedy USA a niekdajší Sovietsky zväz súperili o to, čí kozmonauti ako prví pristanú na Mesiaci. Veľmoci sa vtedy nezhodli dokonca ani na kozmonautoch. Toto pomenovanie totiž uprednostňovali v bývalom východnom bloku, Američania mali radšej astronautov. Väčšina Európy vrátane európskej vesmírnej agentúry ESA a takisto Japonci sa priklonili k americkej terminológii. Ale späť k Marsu, o ktorý je v poslednom období čoraz väčší záujem.
Momentálne je jeho najdôležitejším prieskumníkom mobilný rover Curiosity. Ten v auguste oslávil tretie výročie svojho pobytu na povrchu. Doteraz priniesol o červenej planéte množstvo zaujímavých informácií vrátane potvrdenia výskytu metánu v jeho atmosfére. Jeho prieskumné nástroje a analyzátory majú jedno zásadné obmedzenie – nedokážu skúmať nič, čo neleží priamo na povrchu alebo v minimálnej hĺbke.
To by sa mohlo už onedlho zmeniť. Na svoje veľké marťanské dobrodružstvo sa totiž pod patronátom NASA chystá sonda InSight. Jej vývoj stál približne pol miliardy dolárov a na cestu sa vydá v marci budúceho roku. Na povrchu by mala pristáť koncom septembra a v aktívnom stave by na ňom mala zotrvať približne dva roky. InSight je statická sonda, takže v prípade úspešného pristátia sa po povrchu nebude pohybovať, ale zostane na jednom mieste. Výnimočnou ju robí vŕtacie zariadenie, vďaka ktorému dokáže odobrať vzorky z hĺbky tri až päť metrov. To sa doteraz žiadnej inej sonde nepodarilo. Jej hlavnou úlohou bude spresnenie teórií zaoberajúcich sa formovaním a vývojom planét podobných Zemi, monitorovanie tektonickej aktivity a sledovanie zásahov povrchu meteoritmi.
V hre sú aj Arabi a Európa
Misia americkej agentúry bude zrejme najdôležitejšia, no z hľadiska času ju pravdepodobne predbehne rusko-európska sonda ExoMars Trace Gas Orbiter, ktorá k Marsu zamieri už na jar budúceho roku. A to z pohľadu Európy stále nie je všetko. Možno už v roku 2018 by na povrch Marsu chcela vyslať vlastný rover aj agentúra ESA.
Američania nechcú v týchto pretekoch zaostať a začali pracovať na nástupcovi Curiosity. Ten by mohol odštartovať o päť rokov, teda niekedy v mesiacoch júl až august 2020. Dizajnovo by mal byť podobný ako Curiosity, no, samozrejme, s lepším vybavením.
V prieskume Marsu sa aktivizujú aj Arabi. Prvá arabská automatická sonda by sa mala na svoju misiu vydať takisto v roku 2020. Ponesie meno Hope – Nádej. Projekt zastrešujú Spojené arabské emiráty. Podľa predbežného časového harmonogramu by sa mala dostať na obežnú dráhu Marsu v prvom kvartáli roka 2021 a s vedeckou činnosťou by mala začať v polovici toho istého roku. Zostáva už len dúfať, že čoskoro budú po rôznych robotoch a automatoch skúmať povrch Marsu aj živí ľudia. Čoraz viac o tom rozprávajú vesmírni súkromníci.
Privátne aktivity a PPP projekty
Napríklad známy multimilionár a vesmírny turista Dennis Tito už v roku 2013 vyhlásil, že sa pustí do projektu pilotovaného letu k Marsu, no bez pristátia na povrchu. Je to pomerne záväzný termín, lebo vhodná konštelácia Zeme a Marsu bude opätovne až po roku 2030. Kozmická loď pre projekt, nazvaný Inspiration Mars, zatiaľ nebola zvolená, no mohol by sa ňou stať modifikovaný modul Dragon, doplnený ďalším nafukovacím modulom.
Ten súkromná spoločnosť SpaceX už dlhší čas využíva v ostrej prevádzke, okrem iného aj na zásobovanie medzinárodnej vesmírnej stanice ISS. Vedecká štúdia ukázala, že by ho bolo možné upraviť na návratovú misiu k Marsu a celý projekt by sa mohol uskutočniť už začiatkom budúcej dekády.
Dragon totiž nie je čisto nákladný – teda cargo – modul, ale od začiatku ho vyvíjali s tým, že by mal slúžiť aj ako posádkový modul až pre siedmich astronautov. To je, samozrejme, ich maximálny počet, jeho interiér sa dá upraviť tak, aby bol počet astronautov a priestor na náklad variabilný.
Red Dragon, ako modifikovaný modul pracovne volajú, by bol schopný dopraviť na červenú planétu až dvojtonový náklad. Len pre zaujímavosť, je to dvakrát toľko, ako mal doteraz najťažší náklad, ktorý sa úspešne dostal na Mars. Bol to, samozrejme, tonový rover Curiosity, tesne nad povrchom spustený z pristávacieho modulu pomocou špeciálnej kladky.
Aj ďalší marťanský modul možno nazvať PPP projektom. Ide o Orion. Ten je pre Američanov absolútne prioritnou záležitosťou. Vyvíja ho NASA v spolupráci so spoločnosťou Lockheed Martin už od roku 2006 v pilotovanej aj nepilotovanej verzii s cieľom dopraviť v blízkej budúcnosti ľudí na Mesiac a na Mars.
Modul má tvar kužeľa so základňou s priemerom približne päť metrov a s výškou 3,3 metra. Pôvodne prichádzala do úvahy šesťmiestna konfigurácia, v súčasnosti sa uvažuje o štvormiestnej, pričom sám modul môže, napríklad počas letu na Mars, zostať až niekoľko mesiacov v hibernácii, pripojený k nosnej rakete. Po aktivácii by mal byť schopný približne trojtýždňového samostatného letu pri plnom obsadení. Aj preň sa vyvíja úplne nová nosná raketa s označením SLS. V maximálnej konfigurácii bude merať až stodvadsaťdva metrov – takmer tri a pol dvanásťposchodových panelákov na sebe – a do vesmíru dokáže vyniesť až stotridsaťtonový náklad. V budúcnosti by mala byť schopná dopraviť astronautov k vzdialeným asteroidom alebo k Marsu. Len pre zaujímavosť – jej vývoj je extrémne drahá záležitosť. Od februára 2014 do novembra 2018 bude stáť približne sedem miliárd dolárov.
Nafukovacie moduly
K súkromným spoločnostiam, ktoré sa čoraz viac zaujímajú o Mars patrí aj Bigelow Aerospace, ktorá sa špecializuje na vývoj nafukovacích vesmírnych modulov. Tie ponúkajú oveľa viac priestoru pre posádku a vybavenie než klasické kovové moduly, pričom prístroje aj ľudí sú schopné rovnako účinne chrániť pred žiarením aj pred vesmírnym odpadom. Navyše sú podstatne ľahšie než tradičné, v nákladných raketách zaberajú menej miesta a ich výroba je lacnejšia. Vôbec to nie je nereálny projekt. Spoločnosť Bigelow už dva podobné nafukovacie moduly vytvorila a v rokoch 2006 a 2007 ich vyslala do vesmíru. Nesú označenie Genesis I a Genesis II. Teraz už má hotový ďalší modul s označením Bigelow Expandable Activity Module (BEAM). Ten by sa mohol ešte v tomto roku pripojiť k Medzinárodnej vesmírnej stanici. Dlhodobým cieľo
m spoločnosti je vyvinúť obrovský modul s vnútorným objemom dvetisícdvestopäťdesiat kubických metrov, ktorý by fungoval ako plnohodnotná vesmírna stanica, a neskôr upraviť nafukovaciu technológiu tak, aby sa jeho moduly mohli použiť aj pri lete na Mesiac a Mars.
A nesmieme zabudnúť ani na projekt Mars One. Zastrešuje ho nezisková organizácia, ktorá by chcela prvých astronautov dostať na Mars už v roku 2023 a zároveň pracuje na projekte vytvorenia trvalej základne, ktorá by bola prvým krokom na ceste k ekonomickému využívaniu tejto planéty. V roku 2022 by mala byť základňa pripravená na prijatie astronautov, ktorí už nebudú mať šancu vrátiť sa na Zem. Mali by sa sfunkčniť systémy na tvorbu a recykláciu vody a dýchateľného vzduchu. Prví astronauti by na základni mali pristáť v roku 2023 a úplne ju sprevádzkovať. Ďalší by ich mali nasledovať o dva roky neskôr. V súčasnosti sa však tieto smelé plány úplne nekryjú s pôvodným časovým harmonogramom.