Človek je proti pokroku úplne bezmocný, povedal raz český humorista Švandrlík a mal pravdu. Neexistuje sféra, ktorú by technologicky pokrok svojimi chápadlami nezachytil. Ľudstvo dnes stagnuje už iba pri dvoch posledných problémoch: globálne otepľovanie a bankové prevody cez víkendy. Všetko ostatné ide míľovými krokmi vpred.
Zmenám, ktoré nevyhnutne súvisia s technologickým pokrokom, sa napokon neubránil ani šport. Ten bol proti nim dlho veľmi odolný. Šport je totiž fenomén, pre ktorý sú tradície stavebným kameňom. Nie je žiadna náhoda, že nové športy nevznikajú každú druhú nedeľu a že najpopulárnejšie športové odvetvia poznáme prakticky v nezmenenej podobe už vyše sto rokov. Zvyky a obyčaje sú pri športoch svätá pôda. Len by ste skúsili znížiť výšku tenisovej siete o dva centimetre, posunúť pokutový kop na desať metrov či predĺžiť hokejové tresty o pol minúty. Aj ten najmenší úmysel zasiahnuť do pravidiel vyvoláva vášnivé diskusie príslušnej komunity. To iba na ilustráciu, aby bolo jasné, o aké krehké ekosystémy ide.
Rozhodcovi mrkvu
Technologická vlna, ktorá prišla po roku 2000, zasiahla vybrané športové ciele veľmi citlivo. Najsilnejším argumentom bola kritika ľudského faktora. S tým, ako v dejiskách pribúdali kamery snímajúce každý detail v každom uhle, sa odhaľovalo čoraz viac omylných rozhodnutí. Fanúšik nadobudol dojem, že športovci športujú v dobe najhorších rozhodcov histórie. Do hry sa postupne zapojila videotechnika. Vysvetlenie znelo logicky. Nie je predsa možné zastaviť stopky na stotinu sekundy presne, ľudským okom v jedinom okamihu posúdiť objem lopty v priestore či registrovať rozdielový dotyk na vzdialenosť niekoľko desiatok metrov.
Zaostalý futbal
Niektoré športy procesom technologizácie prešli bezbolestne, iné stvárali ako malé decko u lekára. Napríklad futbal stvára prakticky dodnes a tvrdí, že tomuto trendu nikdy nepodľahne. Futbaloví arbitri už síce pobehujú po ihrisku s vysielačkou a penou na holenie za opaskom, no ešte stále existuje iba minimálna možnosť zvrátiť ich nepodarený verdikt priamo počas hry (možnosť, ktorú majú tréneri a hráči už takmer v každom športe). Jediná moderná kontrolná technika, ktorú bol futbal ochotný aspoň vyskúšať, je systém takzvanej „múdrej lopty“. Ten skúma prekročenie bránkovej čiary v hraničných situáciách, ku ktorým prichádza možno v jednom z dvadsiatich zápasov, a funguje iba vo vybraných súťažiach, ktoré si môžu dovoliť senzory, respektíve kamerové sústavy, takže je to vlastne iba marketingová ozdoba. Aspoň na chvíľu však umlčal rozhnevaného fanúšika, ktorý pri góloch z ofsajdu nadáva na slepých rozhodcov – černokňažníkov.
Priekopnícky hokej
Na opačnom póle spektra je hokej. Ten si videotechniku osvojil tak dávno, že ani Google netuší, v ktorom roku po prvýkrát rozhodol o regulárnosti hokejového gólu opakovaný záber. Vieme len toľko, že spojovateľ, ktorý vtedy sprostredkoval prvý prelomový telefonát medzi rozhodcom a videorozhodcom, bol sám Alexander Graham Bell. Zo skúmania videa pri góloch a neprehľadných situácií v bránkovisku sa už stala tradičná scéna, ktorá do hokeja patrí rovnako neodmysliteľne ako bitky, bodyčeky, hokejové hymny či odpovede hráčov začínajúce legendárnym „Tak určitee…“ NHL, najsledovanejšia hokejová liga, má dnes na účely videokontroly samostatné oddelenie, takzvanú situation room. Vo voľnom preklade, izba na riešenie situácií. Nachádza sa v Toronte a je plná monitorov, na ktorých beží každý zápas súťaže v reálom čase. Na šichtách v tomto call centre sa striedajú presne traja technici a iba oni môžu dvíhať telefóny a meniť udalosti zápasov. Od tejto sezóny im volávajú častejšie – každé mužstvo totiž dostalo jednu možnosť protestu za zápas, s ktorou môže kouč protestovať proti ofsajdom. Darmo, hokej ide s dobou.
Najpamätnejší verdikt videorozhodcu
V roku 2003 sa vo finále MS v ľadovom hokeji hralo predĺženie. Rýchla smrť – kto dá gól, ten je svetový šampión. Keď najslávnejší černošský Kanaďan Anson Carter obkrúžil s pukom na hokejke poloprázdnu bránu, zdalo sa, že je rozhodnuté. Švédsky brankár Tellqvist sa však stihol presunúť a strelu zastavil. Puk sa pod jeho betónom na niekoľko sekúnd stratil z dohľadu. Carter, presvedčený o zlatom góle, zdvihol ruky. Polovica kanadského družstva stihla medzitým vykorčuľovať na ihrisko, pozhadzovať výstroj a vytvoriť veľké klbko radosti. Bola však predčasná. Rozhodca išiel telefonovať.
Prvé štyri zábery nepreukázali vôbec nič, guma bola dokonale ukrytá pod brankárovým betónom. Puk môže byť v bráne ukrytý akokoľvek hlboko, no kým o tom neexistuje očividný dôkaz, gól platiť nemôže – také sú pravidlá.
Až piaty záber po niekoľkonásobnom priblížení odhalil malú medzeru, v ktorej sa dal v jeden konkrétny okamih spozorovať puk, nachádzajúci sa hádam jediný centimeter za bránkovou čiarou. Hneď potom znovu zmizol, aby ho korčuľa švédskeho brankára šikovne a nenápadne vykopla späť pred bránu. Stačilo to však na to, aby český arbiter gól uznal. Kanada tak získala titul, ktorý by bez videotechniky možno nikdy nemala.
Presolený basketbal
Iným príkladom je šport, ktorý nám už desaťročia pripomína, že belosi nevedia skákať. Dej basketbalového zápasu sa veľmi dlho považoval za veľmi zreteľný, ba až triviálny. Utekáš ku košu, hodíš a či trafíš, alebo nie, o tvojej (ne)presnosti niet pochýb. Žiadna bránková čiara, postavenie mimo hry ani zakázané uvoľnenie. Kroky a tých pár prešľapov si rozhodcovia viac-menej ustrážili. Video nám netreba, zhodovali sa. No potom dal v roku 2002 Samaki Walker kôš z polovice ihriska. Opakované zábery odhalili až po zápase, že lopta opustila ruky Samakiho po bzučiaku. Dôležitý kôš platiť nemal. Okamžite sa na reakciu inštitucionalizovala kontrola klaksónových striel. No a asi preto, aby na techniku nepadal prach, postupom času sa začali kontrolovať ďalšie momenty: postavenie nôh pri hodoch, fauly, auty či nezrovnalosti časomiery. Posledné dve minúty basketbalu dnes trvajú desaťkrát toľko, pretože tréner môže dať v závere preveriť naozaj čokoľvek – aj vlastnú manželku, či v hľadisku neflirtuje s dílerom hotdogov. A to už je ozaj na škodu.
Oko dravca
Tenis neostal svojej povesti elegantného športu nič dlžný a domestifikoval si veľmi elegantný systém na kontrolu dopadu loptičky. Pravidlá kontrolného systému Hawk-Eye sú jednoduché, že by ich pochopil aj hokejista. Každý tenista má v každom sete tri možnosti na takzvaný challenge – po svojom alebo súperovom údere musí včas na protest d
vihnúť ruku a bezodkladne prestať hrať. Ak bolo jeho tušenie nesprávne, výzvu stráca. No ak sa zistí, že mu chceli odporne ukrivdiť, výzva mu ostáva, takže teoretický počet digitálnych kontrol v zápase je nekonečný. Jastrab, ako sa technológia familiárne nazýva, je v tenisovom kolotoči už jubilejný desiaty rok a stal sa z neho najpopulárnejší videokontrolný systém široko-ďaleko. Jeho inštalácia stojí prijateľných šesťdesiattisíc dolárov v prepočte na jeden kurt, takže sme si ho z našich daní mohli dovoliť aj v bratislavskom NTC, kde sa však občas zasekáva, preto musia technici púšťať zábery trajektórií z archívu. Ale nikomu ani muk, lebo prídeme o licenciu. Mnohí velikáni jastrabie oko spočiatku kritizovali (napríklad Roger Federer, ktorý bol v jeho využívaní extrémne zúfalý), no dnes by si už bez jeho benefitov nedokázali predstaviť jediný zápas. Tí horší z tých lepších tenistov sa zvyčajne poriadne rozčuľujú, keď ich zápas napíšu na kurt bez Jastraba. Keby táto technológia existovala pred tridsiatimi rokmi, John McEnroe by ušetril kopu nervov, rakiet a dobrých vzťahov. No na druhej strane, my by sme prišli o veselé videá s najznámejším tenisovým neurotikom.
Principiálna dilema
Rovnakú technológiu využíva aj kriket – v našich končinách možno neznámy šport, no keďže ho vo veľkom hrajú v Indii a Pakistane, miluje ho šestina zemegule, čo musíme rešpektovať a spomenúť jeho príbeh aspoň letmo. Jastraba implementovali do kriketu v roku 2008, aby preveroval situácie, pri ktorých boli hráči zvyknutí priznávať sa rozhodcovi sami. V tomto športe džentlmenov to čiastočne otupilo krásu fair play. Podobnú paralelu nájdeme aj v tenise, ktorý sa hrá na štyroch základných povrchoch. Kontrola Jastrabom nie je nutná iba na antuke (kvôli odtlačkom) a práve na tomto tradičnom povrchu môžeme stále sledovať pekné gestá, keď jeden hráč uzná loptičku súperovi zmazaním stopy. Tieto momenty nám videokontrola zo športov – aj keď nechtiac – nenápadne kradne.
Stará škola
Končíme tam, kde sme začali. Pred desiatimi rokmi vtedajší generálny sekretár FIFA Urs Linsi na margo technologického pokroku v športe povedal niečo v tomto zmysle: Hráči, tréneri a rozhodcovia – tí všetci robia chyby a je to v poriadku, pretože je to súčasť hry. To, čo vidíme dodatočne na videu, už súčasť hry nie je. Tieto dva svety by mali ostať oddelené. Je to hra pre ľudí a ľudský element by sa v nej mal zachovať so všetkým, čo k tomu patrí. Zrkadlí to život, a preto by sme to mali chrániť. Preto futbal ostáva najvýraznejším vlajkonosičom bojujúcim za starú školu. Bráni sa tým, že práve vďaka svojej prirodzenosti, nedokonalosti a nevyspytateľnosti je taký fascinujúci a populárny – podoba so ženským pokolením je tu veľmi výrazná. Vniesť doň niečo umelé s cieľom napraviť chyby existujúce od prírody je ako vylepšovať ženy plastickými operáciami. Možno jednu drobnú úpravu by zniesol, no prežeňme to a o pár rokov sa z najkrajšej ženy na svete môže stať Silvia Kucherenko.