Medzi jeho zverencov patria Marián Hossa, Tomáš Tatar, Tomáš Kopecký, Andrej Šťastný… V šatni Chicaga Blackhawks, Bostonu Bruins či Detroitu Red Wings sa priateľsky víta, ako starý známy, so všetkými, od trénera, cez hviezdy tímu až po kustóda či maséra. A aj vďaka neprehliadnuteľnej postave ho za morom zborovo zdravia familiárnym: „Hi, Big Pete!“ Aká je práca hokejového agenta, čo sa deje v zákulisí tohto športu, aj aké to je, organizovať 5 osláv príchodu Stanley Cup-u na Slovensko hovorí PETER NEVERÍŠ (40).
Peter, čo robí hráčsky agent?
Rozdelil by som to na dve časti – prvou je nájsť hráčovi angažmán, pokiaľ ide o hráča o ktorého sa uchádza viacero klubov, vyjednať mu čo najlepší kontrakt. V zásade platí, že ak chceš byť dobrý agent, musíš byť obchodník, aby si vedel hľadať cesty a riešenia pri tvrdom súboji dvoch strán. Ak klub nie je ochotný ustúpiť, bojujeme o bonusy, či už za kanadské body, u obrancov to môže byť plus/mínus hodnotenie, alebo bonusy za úspech tímu ako celku, umiestnenie, postup do payoff a podobne. Je ale pravda, že takýto záväzok pôsobí na niektorých hráčov kladne, motivuje ich, iným môže, naopak, zviazať ruky. Aj preto musí agent svojho hráča naozaj dobre poznať a veľa s ním konzultovať, nie je to len o číslach, odmenách, a percentách.
Druhá časť?
To je manažérska činnosť, práca s hráčom počas celého roka. Ako som už naznačil, dobrý agent pozná svojho hráča rovnako po športovej aj ľudskej stránke, pomáha mu pri vytváraní zázemia a pohody aby sa mohol maximálne sústrediť na hru.
Ako si vyberáš hráčov s ktorými chceš spolupracovať?
Sledujem hráčov od dorasteneckých kategórií, ale je to zložitejšie ako sa na prvý, laický pohľad môže zdať. Mnoho mladých hráčov má supertalent už v trinástich rokoch a keď sa okolo nezrelého tínedžera začnú motať agenti, skauti klubov a podobne, už sa vidí v prvom útoku NHL a nemusí to uniesť. Je veľa prípadov talentovaných chlapcov, ktorí vyčnievali už v mladom veku a zanedbali to najdôležitejšie v hokeji, neustálu, tvrdú a poctivú drinu, odrazu majú osemnásť a s údivom zistia, že menej talentovaní, ale disciplinovaní, pracovití spoluhráči ich výkonnostne dobehli a predbehli. Určite sa s hráčom musím spoznať a najprv zistiť akú má mentalitu, motiváciu, čo vlastne od športu chce a nakoľko mu je oddaný.
Máš veľkú konkurenciu?
Trh je doslova preplnený a musím povedať, aj dosť pokazený, je veľa agentov, ktorí berú všetko, čo sa javí trošku lepšie, okamžite hráčom dávajú podpisovať divoké kontrakty obsahujúce nepríjemné klauzuly o dlhých výpovedných lehotách a podobne. Prípadne im pomáhajú materiálne, korčule, hokejky, výstroj, s tým, že ak skončí ich spolupráca, musí hráč hodnotu vecí spätne naraz uhradiť – a dnes sú to naozaj veľké sumy. Potom sa stáva to, že agent má 200 hráčov, hráč sa naňho spolieha, ale nájsť mu slušný job je naozaj veľmi zložité, situácia je aká je – u nás funguje najvyššia domáca – Tipsport liga, prvá liga je taká, „jednonohá“, pokrivkáva, viď Prievidza, kde to zabalili uprostred sezóny, lebo neboli peniaze na chod klubu, hráči striedali a podávali si hokejky, lebo na ne skrátka nebolo. V takýchto podmienkach sa potom hráči ocitnú v situácii a pocite, že agent na nich kašle, ten sa samozrejme prioritne venuje svojim top zverencom.
Koľkých hráčov máš ty, Peter?
Stanovil som si pravidlo, že nikdy nebudem mať pod zmluvou viac ako pätnásť hráčov, momentálne je ich trinásť.
No dobre, ale ty tam máš obrovské esá, silné mená, čerešničky J
Áno, a mám z toho radosť, ideálny biznis je taký, keď máš pätnásť hráčov a z toho pätnásť čerešničiek J. Mám ďalších chalanov, ktorí majú potenciál, s ktorými mám veľmi blízky, kamarátsky vzťah, niektorí už mali pekné angažmány, kde to nevyšlo celkom podľa ich predstáv. Ale majú perspektívu. Veľakrát sa napríklad v reprezentácii stretnú chlapci, ktorí zarábajú niekoľkonásobok platu svojho kolegu, ale herne to vôbec nevidieť. Šťastie je v hokeji väčším faktorom ako sa môže na prvý pohľad zdať, správne posunúť, či privolať ho môže práve dobrý agent.
Viacerí tvoji zverenci žartom hovoria, že si dobrý džin (postavu na to máš), ktorý plní ich želania.
Robím, čo sa dá, som kamarát , niekedy otec, mama, stane sa, že niekedy ten hráč urobí nejaký „prúser“, s ktorým sa nejde za rodičmi, občas mám nočné nečakané telefonáty a niečo riešim, prípadne žehlím. Snažím sa byť silný lokálne, v Trenčíne a okolí, kde som doma. Ak sa niečo stane, vieme to riešiť po kamarátskych líniach. Týka sa to hlavne mladých chalanov, napríklad ak sa poruší životospráva a môj hráč niekde žúruje, je v bare päť minút a ja to už cez svoje linky viem. Aj to kedy odišiel a ako zvládol nástrahy nočného mesta J
Zdá sa, že máš fakt dobrý nos na hráčov. Okrem hviezd v zámorí mal skvelú sezónu v KHL ďalší tvoj zverenec, slovenský reprezentant Andrej Šťastný.
Andrej je presne ten typ hráča, o ktorom sme sa rozprávali, v mládežníckych kategóriach nijako zvlášť nevyčnieval. Aj s veľkou podporou rodiny, ale hlavne vďaka tomu, že je to tvrdý pracant s obdivuhodnou sebadisciplínou, ochotný všetko podriadiť svojmu úspechu, je dnes tam kde je. A podľa môjho názoru, to z ďaleka nie je pre Andreja konečná, ešte sa o neho kluby pobijú. Fyzicky veľmi dobrý hráč , ktorý vie dávať aj góĺy, dobre bráni, počas striedania trafí telom dvoch –troch súperov, čo viac chcieť? Presne si pamätám, ako sme sa prvýkrát stretli, bol veľmi mladý, ale už vtedy z neho bolo cítiť ochotu na sebe pracovať a cieľavedome ísť krok za krokom za svojim snom. Netlačí na pílu, mal dobrú sezónu, ale nerieši, že by chcel ísť inam, lebo by mohol zarobiť viac. Jeho čas príde.
Ako si sa stal hráčskym agentom?
Nečakane J Pracoval som v niekoľkých spoločnostiach na rôznych manažérskych pozíciách, denne som prichádzal do kontaktu s angličtinou a cítil som, že by som ju mal výrazne vylepšiť. V lete som o tom hovoril s Mariánom Hossom, s ktorým sa poznáme od detstva. Navrhol mi, nech idem študovať do Atlanty, kde v tom čase za miestnych Thrashers hrával, s tým, že bývať môžem uňho a bude aspoň veselo. Tesne pred odchodom ale prišiel nejaký zlomový moment a zo svojej, inak fajn práce som dal výpoveď, odletel som do Atlanty a tam sa vykryštalizovala moja terajšia profesia. Uvažoval som nad skautskou prácou keďže som v mladosti hrával hokej, nakoniec zvíťazili obchodné schopnosti a skúsenosti. Viacerí agenti v zámorí hľadali svoju predĺženú ruku na Slovensku, napokon som si vybral jedného z nich (Ritch Winter) a dodnes spolupracujeme.
Marián bol tvojim prvým klientom? Nie zlý začiatok J
Nie. Naopak. S Mariánom sme uzavreli gentlemanskú dohodu, že nebudeme miešať náš dlhoročný, skvelý priate
ľský vzťah a biznis. To, že som sa stal súčasťou agentúry vôbec neznamenalo, že by mal Majo patriť pod nás a zmeniť agenta. Bodka. Ale nakoniec to dopadlo inak. Mariánovi končil kontrakt v Atlante a jeho agent sa už pripravoval na dôchodok. Marián sa rozhodol pre zmenu a vyberal si z viacerých renomovaných agentúr. U nás zakotvil hlavne preto, lebo Ritch sa ako jediný zaujímal nie len o to, čo vlastne Marián chce ako hráč, ale aj čo chce dosiahnuť, po čom túži ako človek, ako pravdepodobne budúci otec, aká je jeho partnerka, kde by sa cítili šťastne a podobne. Zvyšok kandidátov neprekročil tieň rozprávania o percentách, daniach a zisku. Marián už vtedy jednoznačne formuloval svoj sen, ktorý prioritne nebol o peniazoch: Stanley Cup. Ako to dopadlo, všetci vieme.
Bolo pre mňa zaujímavé vidieť ťa v kabíne Red Wings, alebo Chicaga Blackhawks, detto u bostonských Bruins, kde ťa naozaj dobre poznajú prakticky všetci, od maséra po rolbára a všetci pokrikujú „Hey, Big Pete, welcome, howryoudoing?“
Tá prezývka vznikla logicky, som väčší chlap, v Chicagu ma tak oslovoval Dustin Byfuglien, pridali sa aj ostatní a keďže hráči kolujú po kluboch, postupne sa to šírilo. Niekto pri našom rozhovore so Zdenom utrúsil „Big Zee a Big Pete pohromade…“ a bolo J.
Zaujímavé je, že napriek kamarátskemu vzťahu so Zdenom Chárom nie si jeho agentom.
So Zdenom sa poznáme od základnej školy, ale od momentu, kedy som mu organizoval oslavy Stanley Cupu v Trenčíne, sme sa zblížili a vytvorili si naozaj veľmi blízky, priateľský vzťah. Nie som jeho agent, to je pravda, ale veľa vecí pre neho doma na Slovensku robím, akoby som ním bol. A keď sme sa so Zdenom zblížili, už mal podpísaný svoj tzv. životný kontrakt – s Bostonom Bruins. Takže on už agenta nehľadá a svoju misiu v NHL skončí práve tam. Možno, ak sa rozhodne ešte pokračovať v Európe, osloví ma a budeme spolupracovať na tejto úrovni J.
Byť kapitánom niektorého tímu z takzvanej Original Six (šesť zakladajúcich klubov NHL – Boston, Toronto, Montreal, New York Rangers, Chicago, Detroit) je obrovská pocta, ktorú asi bežný konzument hokeja na Slovensku nevníma.
Rozhodne. Zdeno je v Bostone a NHL gigantom nielen vzrastom. Je celebritnou ikonou – klubu, ale aj mesta. Status a vplyv slovenských celebrít je oproti tomu, bez akejkoľvek urážky, smiešny. Zároveň je to aj obrovský záväzok, málokto vie, s akým sebazaprením a zraneniami Zdeno často nastupuje do zápasov, minuloročnú sezónu dohrával so zlomenými kostičkami v členku, museli mu dať vyrobiť jednu korčuľu na mieru, keďže mu do vlastnej opuchnutá noha jednoducho nevošla.
U nás teraz čelí vlne kritiky kvôli rozhodnutiu nepridať sa k národnému tímu na MS v Rusku.
V prvom rade majú doma čerstvo narodené dvojičky. Je mi to ľúto. Deje sa to pravidelne pred šampionátom. Nie všetci fanúšikovia si dokážu fakty z NHL rozmeniť na drobné. Za necelých 190 dní hráči odohrajú 82 zápasov. To znamená, že takmer každý druhý deň hráš náročný zápas. Do toho naozaj náročné cestovanie, tréningy… Za 190 dní 82 krát ješ presne to isté jedlo. Hráči vedia, čo im ako trávi a funguje, je to veľmi dôležité, aby telo fungovalo ako má. Rovnaké raňajky, rovnaký obed. Nič iné ako cestoviny, prípadne ryža šalát, losos a kuracina. Fanúšik ani nepripúšťa možnosť, že niekto, kto odohrá skoro raz toľko zápasov ako európsky hokejista, pri celom tomto režime má vôbec právo byť unavený. Navyše mnohí dohrávajú sezónu s menšími, či väčšími zraneniami, ktoré treba doliečiť tak, aby stihli dostatočne zregenerovať a pripraviť sa na ďalšiu sezónu. Byť fit je de facto ich zmluvným záväzkom voči klubu, teda zamestnávateľovi.
Aká je tvoja skúsenosť – chcú vo všeobecnosti chalani z NHL reprezentovať?
Chcú, všetci a veľmi, ešte ak je tam aj možnosť zahrať si s celosezónnymi protihráčmi, kamarátmi, šanca, že bude dobrá partia, zábava na ľade i mimo neho,doslova po tom túžia. A túžia po úspechu, sú to športovci, ktorí víťazstva potrebujú k životu. Ak na šampionát necestujú, majú na to naozaj vážny dôvod.
Peter, ty si absolútna slovenská kapacita v organizovaní osláv Stanley Cup-u na Slovensku J
No, bolo ich už päť v mojej réžii. Samozrejme k tomu patria aj ďalší ľudia. Najsilnejší z hľadiska nadšenia a vzrušenia bol samozrejme ten prvý, Marián Hossa a Tomáš Kopecký v roku 2010. Rok na to Zdeno Chára a pohár opäť v Trenčíne, vtedy ma poprosil, aby som to spravil aj pre neho. Po ročnej pauze opäť Marián Hossa a hneď po ňom aj Marián Gáborík a tam už začala klasická súťaživosť medzi hokejistami. „No, Peter, máš s tým skúsenosti, ale vieš, potrebujem aby to bolo ešte lepšie ako minulý rok“ Latku sme neustále dvíhali, stále som v talóne našiel niečo, čo ozvláštnilo pobyt pohára u nás a minuloročná oslava tretieho chicagského Stanley Cupu v Trenčíne bola naozaj vynikajúca a veľkolepá, vždy ale tak trochu s pocitom, že za tých pár hodín naozaj nedokážeme vyjsť všetkým, ktorí chcú podpis, fotku a dotknúť sa pohára, v ústrety. Nedá sa to. Málokto si uvedomuje, a ešte menej ľudí si váži fakt, aký nesmierne náročný deň absolvuje hráč len preto, že sa chce s fanúšikmi doma podeliť o radosť z trofeje. Iní hráči z klubu celkom bežne zavolajú na malú večeru so Stanley cupom zopár kamarátov a rodinných príslušníkov a finito. Žiadna promenáda, námestie, autogramiáda, fotenie s pohárom, nič.
Chlapci z torontskej Siele slávy NHL, strážcovia pohára už sú u nás ako doma, nie?
Absolútne. A zároveň potvrdzujú, že organizačne sme absolútnou špičkou v kolobehu osláv jednotlivých hráčov. Ich šéf už ani nechodieva na Slovensko, ale posiela vždy nových kolegov, aby si užili mesto, oslavy, hrad a celú atmosféru. Keď tu bol prvýkrát, vzal si ho do parády dedko Hossa a pán si pamätá Slovensko určite dosť hmlisto. Vo všeobecnosti platí, že tí, čo prichádzajú zo zámoria na naše oslavy, otvoria údivom ústa v Trenčíne a zatvárajú ich až na polceste do Ameriky.