Poznáme sa vyše pätnásť rokov. Hoci sme rovesníci, do Fun rádia prišiel ako čerstvá krv v čase, keď som ho ja ako veterán už pomaly opúšťal. Narážali sme na seba celý čas pri rôznych moderovačkách a žúroch a s Marcelom bolo vždy veselo. On je rád veselý. No okrem toho je to rozhľadený chlap, v podstate „starý foter“, dvojnásobný otec, naveky živel a malý chlapec.
Keď som dostal ponuku stať sa šéfredaktorom Breaku, nemohol som nájsť lepšieho človeka na rozhovor s Mariánom Hossom. Už len počúvať Marcelove otázky bolo zaujímavé. Vtedy som si povedal, že toto musí byť ďalší chlap na našej titulke. Dlho som ho prehováral. Z toho, že ho teraz často vidieť a počuť, má rešpekt. Pri koncentrácii dvoch rozbehaných a nezorganizovateľných „šarkanov“ sa tento rozhovor rodil ťažko. Ale tu je. MARCEL FORGÁČ (44) a sedem pomyselných vrcholov v jeho živote.
1. Lyže, hory, sneh
Ako rodeného Tatranca – Popradčana sa ťa musím opýtať, čo bolo skôr, lyže alebo bicykel?
Určite lyže. Bicykel som ako každý chlapec mal, no keďže väčšina podstatných chalanských vecí sa odohrávala v tesnej blízkosti domu, kde som vyrastal, oveľa dôležitejšie boli kopačky a korčule. Zažil som klasické panelákové detstvo – v lete futbal, v zime hokej, s partiou chalanov z okolitých blokov.
Mnohí z nich sa neskôr stali profi hokejistami. No a, samozrejme, lyže. Neexistovalo, že si Popradčan a nevieš sa lyžovať. Rodičia nás brávali lyžovať každý víkend, jasné, že sme s bratom frflali, lebo sme chceli pozerať Dancúľa a Majku z Gurunu, ale potom nás zo svahu nevedeli dostať. To isté dnes zažívam so svojimi synmi, ráno ich ofučaných nakladám do auta a poobede, keď mne sa už klepú kolená, dávame si ešte päťkrát „poslednú“ jazdu.
Kto bol tvoj prvý inštruktor?
Otec. Prvý a jediný. Bol trpezlivý, obetavý, aj keď si dobre pamätám tie štipľavé taktické povely lyžiarskou palicou po lýtkach, keď som zle pluhoval, „sedel“ v lyžiarkach a vôbec nerobil, čo som mal. Ale dal mi slušné základy a pomerne skoro som sa lyžoval lepšie než on.
Tvoje obľúbené svahy? Golfisti si napríklad odškrtávajú známe ihriská. Máš ty svoju zbierku zjazdoviek?
Top bolo, je a ostane Lomnické sedlo. Najnáročnejšia a pre mňa najkrajšia zjazdovka na Slovensku. Tú „nedostane“ každý. Musíš mať niečo odlyžované, mať odvahu, silu v nohách, zvládnuť ju aj v hmle, užívať si zmrznuté pichliače snehu, čo ti šľahajú do tváre, šialený vietor, brutálnu zimu na sedačke…. ale keď sa do Sedla oprie jarné slnko, hore je „azúro“ a ty sa v inverzii pozeráš na more mrakov v doline, krajšiu lyžovačku nepoznám.
Takže alpské svahy, heliskiing a nové lyžiarske výzvy ťa až tak neberú?
Samozrejme, že Alpy či Dolomity ponúkajú fantastickú lyžovačku, akú na Slovensku nemáme, pretože tu nemáme také hory. Služby, komfort a vôbec, pomer ceny a výkonu sú často neporovnateľné. Je to príjemné, mám to rád, ale asi som vo veku, keď si v tomto už tak nepotrebujem posúvať hranice. Ako dvadsaťročný chalan som pohŕdal komerčnými svahmi a vlekmi – lyžovať znamenalo vyšliapať na pásoch tri hodiny niekde do sedla a spustiť sa v prašane po kolená dolu.
Nezabudnuteľné boli adrenalínové lyžovačky s Milanom Štefánikom, dnes chatárom pod Soliskom, v strmom centrálnom žľabe Vysokej alebo nočné lyžovanie pri splne v Závrate alebo na Budzáku nad Zbojníckou chatou. Srdcom som aj dnes doma na Slovensku a celkom si užívam aj lyžovačku v malých strediskách, kde nie je veľa ľudí a o ktoré sa dobre starajú. Napríklad mám veľmi rád Vernár – Studničky. Dokonale vyratrakovaný „menčester“, do ktorého ráno o ôsmej píšeme prvú stopu, staviame si s chalanmi svoje línie a som tam medzi svojimi. Nikto sa so mnou nechce fotiť ani sa nepýta, „aká je tá Adela naozaj“.
2. Hokej
Si veľký fanúšik slovenského hokeja, neskúšal si ho hrať?
Profesionálne určite nie. Ja som bol v mnohých športoch dobrý, ale v ničom výnimočný. Neľutujem, bol som všestranný a šport pre mňa bol a je koníčkom. Ani pri svojich synoch nebazírujem na tom, aby sa vrhli na vrcholový šport. Podporujem ich v tom, čo ich aktuálne baví. Nech sa hýbu a nech z toho majú radosť.
Veľmi sa teším, že šport je ich každodenná súčasť života. Bývame na dedine a každý deň, ak sa vonku neženia čerti, sú vonku – sadnú na bicykel, idú na ihrisko, tam hrajú do tmy futbal, prídu domov a ešte dve hodiny strieľajú loptou do namaľovanej brány na našom murovanom plote alebo s bandou kamarátov hrajú na ulici hokej. Rád si s nimi zahrám aj ja, no som už lepší fanúšik než hráč.
Vďaka svojej práci si sa k hokeju dostal bližšie než väčšina ostatných fanúšikov.
Aj je to jedna z vecí, v ktorej žijem svoj sen. Začalo sa to v roku 2002, keď sme sa stali majstrami sveta a ja som mal neuveriteľné šťastie, že som mohol na Námestí SNP moderovať semifinálový aj finálový zápas a napokon aj veľkolepé privítanie „zlatých chlapcov“.
Už asi nikdy nebudem moderovať pred takým veľkým publikom a spomienka na tie euforické dni ma dodnes napĺňa obrovským šťastím a hrdosťou. Na úžasnú partiu chalanov, čo dosiahli ten fenomenálny úspech, veľkým štýlom začali zlatú éru slovenského hokeja a vďaka nim ľudia znovu hrdo vytiahli slovenské vlajky. Nikdy neprestanem byť vďačný, že som pri tom mohol byť. A je mi úplne jedno, že to znie pateticky.
To však nebol tvoj posledný veľký hokejový moment.
Ďalším bol určite telefonát od Paľa Demitru – nepoznal som to číslo, ale keď za predvoľbou nasledovala kombinácia tridsaťosmičky, tušil som, že to bude NIEČO. S Paľom sme sa stretli viackrát pri práci a sadli sme si.
Pozval ma na obed, venoval mi svoj dres s podpisom, vedel, že má pred sebou asi poslednú sezónu, a bolo to celé magické. Stalo sa to tri mesiace pred tragédiou v Minsku. Nechcem to viac rozoberať, bolo by to neúctivé.
Minulý rok si mal možnosť zažiť NHL doslova z prvého radu. Aké to bolo?
Fantastické. Spolu s kolegom Juniorom nás pozval Tomáš Tatar prostredníctvom svojho agenta Petra Neveriša do Detroitu. Bol to štvordňový kolotoč splnených prianí malých chlapcov.
Bývali sme u Trta (T. Tatara, pozn. red.), navarili sme mu domáci vývar a perkelt, mohli sme byť v Aréne Joea Louisa v Detroite na tréningu, mali sme voľný prístup do šatne, rozprávali sme sa a fotili so žijúcimi legendami, raňajkoval som s Pavlom Dacjukom… čo ti poviem, mne sa už v živote všetko splnilo. Ale na druhej strane, atmosféru, akú majú u nás zápasy KHL alebo play-off ligy, môžu tímy NHL našim závidieť. Je úplne bežné, že päť minút pred koncom tretiny sa polovica štadióna dvihne a ide do food courtu, vracajú sa odtiaľ s pivom a hranolčekmi hlboko v priebehu ďalšej tretiny. Ja by som ich bil.
3. Lezenie, Tat
ry, Himaláje
Nie každý vie, že ty si aj celkom dobrý lezec. Kto ťa k tomu priviedol?
So spojením celkom dobrý lezec poprosím veľmi opatrne. Leziem. Okej? Prvým veľkým inšpirátorom bol môj strýko Jozef. Tatranský lezec zo starej školy, batoh s pätnástimi kilami skôb a vibramy. Po dvadsaťpäťmetrovom páde „na podlahu“, teda na zem mu lekári predpovedali, že nebude chodiť.
Pár rokov nato ma zobral na moje prvé tatranské cesty a ukázal mi celkom nový rozmer Tatier. Neskôr sme sa s kamarátom Ďurom prihlásili do popradského horolezeckého oddielu – liezli sme v kopačkách s odrezanými štupľami a šetrili z vreckového na každú karabínku. V tých časoch sa zrodilo niečo, k čomu sa dnes znova vraciam a čo ma v tých výškach drží pri zemi. Tatranské steny sú moja celoživotná láska. Každý, kto to pozná a zažil v srdci, vie, o čom hovorím.
Dostal si sa aj do himalájskej expedície. Ako sa to stalo?
Vďaka kamarátstvu s Petrom Hámorom – dnes najúspešnejším slovenským himalájistom. Bolo to v roku 1996. Peter zháňal do expedície niekoho, kto vie variť a dobre znáša pobyt vo vysokej nadmorskej výške. Spĺňal som obe podmienky. Dnes to vidím tak, že to bola hlavne odvaha nič netušiaceho. Mal som dvadsaťpäť rokov, špičkovú kondíciu a nebál som sa ničoho.
Moja žena sa dodnes smeje, že som jej ušiel dva mesiace po svadbe. V každom prípade to bolo dobrodružstvo, ktoré som vtedy prežil, no dnes by som sa na to už nedal. Mal som opäť šťastie, bol som vylezený a netrpel som výškovou chorobou. To je geneticky dané, to nenatrénuješ. Pár členov výpravy skolabovalo už v základnom tábore, a tak sa z kuchára stal nosič. Cez nebezpečný ľadopád Khumbu, v ktorom na jar tohto roku pri zemetrasení zahynulo množstvo lezcov a nosičov, som prešiel s vynáškou ikskrát.
Najvyššie som sa dostal do druhého tábora v nadmorskej výške šesťtisícpäťsto metrov. Mám odtiaľ fotku s Vladom Zbojom, jedným z top lezcov, asi o pätnásť rokov starším členom expedície. Sedíme v stane, ja som zelený, vyzerám, že o minútu vydýchnem naposledy, a Vlado si dáva cigu. Výstup na Lhotse sme vtedy nezvládli pre počasie. V základnom tábore nás bolo asi sedem expedícií, naša slovenská ako jediná nemala smrteľný úraz.
Mnohých sme zachraňovali, zraneného nemeckého lezca sme dramaticky transportovali dole ľadopádom Khumbu, mŕtvy lekár francúzskej výpravy ležal zbalený tesne za naším stanom hádam týždeň, kým sa počasie umúdrilo a mohol priletieť vrtuľník. Himaláje žiadna komercia nepremôže. Musíš mať šťastie, dostatok pokory a silu povedať si, že napriek všetkým peniazom a sponzorom je lepšie vrátiť sa domov živý, hoci bez vrcholovej trofeje.
4. Rádio a tv
Kedy si sa posadil za mikrofón po prvýkrát?
Tuším v roku 1994, v Rádiu Flash v Prešove, kde som študoval. Boli to začiatky komerčných rádií, neexistovali playlisty, callouty, formátovanie, vysielali sme a hrali intuitívne, ako sa nám páčilo. Krásne časy! Bola to obrovská moderátorská škola a zišla sa tam skupina fakt talentovaných ľudí, ktorí sú dodnes v médiách úspešní. Mišo Hudák, Junior, Martin Fenčák, Ľuboš Sarnovský, Beatrice Szabóová…
Vyškolil ma rok v Rádiu Tatry, kde som si aj sám mixoval, potom som sa vrátil do Flashka a odtiaľ ma „trejdovalo“ Funko. To bola obrovská pocta. To, že som tam aj po sedemnástich rokoch a baví ma to stále rovnako, je fantastické.
Z Funka si však na chvíľu odbehol. Zakladal si značku Rádio_FM.
Dostal som ponuku od vtedajšieho vedenia Slovenského rozhlasu urobiť zo stagnujúceho legendárneho RockFM Rádia moderný okruh SRo. Po pol roku som zrušil značku RockFM. Boli do zaujímavé tri roky, pre mňa veľká pracovná skúsenosť a ohromná porcia nadšenia, eufórie, obáv a smútku – to všetko s neskutočným kolektívom ľudí.
Aj s odstupom času si myslím, že sme postavili dobré rádio – v tom čase naformátované viac na bežnejšiu produkciu cez deň a striktnú alternatívu večer. A som rád, že FM má dodnes kredit, často ho počúvam v aute.
Posledné dva roky sa pravidelne objavuješ v telke. Na svoj prvý veľký formát ste s Juniorom čakali dlho.
Asi to tak malo byť. Televízne projekty sme robili aj predtým, ale až program Nikto nie je dokonalý sa chytil značky Junior a Marcel. Myslím, že sme splnili očakávania, aj pokiaľ ide o sledovanosť, aj v tom, kam sme ten program posunuli.
Stáva sa z toho viac talkšou, nestojí len na hlúposti z ulice. „Talent“ bol pre nás zas obrovská výzva i skúsenosť – asi najprofesionálnejší tím, produkcia, zázemie, aké som kedy zažil. A vôbec neľutujem, že to prišlo tak neskoro. Už sa z takej príležitosti nezosypem ani sa nezbláznim sám zo seba. Skôr si dávam pozor, aby ma nebolo priveľa a aby som sa ľuďom neprejedol. To sa dnes ľahko stane, lebo keď ti ide karta, zrazu ťa chcú všetci a všade. A o rok po tebe neštekne pes.
5. Rodina
Platí u vás aký otec, takí synovia?
Do veľkej miery. Obaja majú radi šport, sú v ňom šikovní a všestranní, v škole im to ide, sú to parťáci a baviči a po mojej žene sú aj veľmi pekní, takže to budú strašní bombardéri. Majú sedem a trinásť rokov a je medzi nami kamarátsko-otcovský vzťah, z čoho sa teším. Hráme spolu futbal na dvore aj na xboxe, bavia nás rovnaké veci a máme sa radi.
Ešte stále chcú, aby som ich „uspával“, čo znamená, že ich mám štekliť, rozprávať vtipy a vymýšľať hlúposti. V čase, keď sa v iných detských izbách ticho zaspáva pri rozprávke, z našej sa ozývajú zvuky pavilónu opíc. Potom príde moja žena s rukami v bok a večierok nám zruší. To je náš večerný rituál.
Keď už hovoríš o svojej žene, spoznali ste sa v rádiu?
Nie, oveľa skôr. Počas vysokej školy na lyžiarskom zájazde. Ja som bol inštruktor, úplné klišé. Zafungovala veľká chémia a trvá dodnes, budúci rok oslávime s Adrianou dvadsiate výročie svadby.
Dvadsať rokov je v tejto bradži na medailu. Ale o tom je aj taký vtip, že po dvadsiatich rokoch to už nie je manželka, ale príbuzná.
Poznáš moju ženu a vieš, že by sa na tom schuti zasmiala. Niečo na tom však bude, lebo keď ťa niekto pozná celý tvoj dospelý život, presahuje to hranice partnerstva aj priateľstva. Je to vzťah, ktorý žiaden iný už nemôže nahradiť.
6. Humor
Povedz vtip.
Vtip.
Aký humor máš rád? Kto ťa najviac baví?
Mám rád každý dobre povedaný vtip – internet v textovej podobe vtipy zabíja, prečítaný text nikdy nenahradí dobré podanie od niekoho, kto to naozaj vie. Ale najradšej mám rýchle, krátke, akčné, útočné vtipy. Američania im hovoria oneliners. Mám rád vtipy, ktoré vzniknú tu a teraz, situačnú komiku, rýchlu glosu ako úder.
7. Boj ako fitnes
Prečo thajský box?
Lebo milujem Thajsko ako krajinu, s jedlom, klímou, vždy usmiatymi ľuďmi a kultúrou, pat
rí k tomu aj thajský box. A je to fantastický spôsob, ako sa držať vo forme. Celé telo a naraz, intenzívne a chlapsky. O to väčšmi obdivujem ľudí, ako je slovenský top borec Vlado Moravčík a ďalší. Ja som hobby cvičenec.
Tvoj šéf Patrik Ziman o tebe hovorí, že keby si sa tomu venoval intenzívne, bol by si veľmi dobrý. Vraj by nikto nechcel chytiť kopačku od Forgáča, vraj máš nohy ako býk.
Preháňa, Patrik je skvelý motivátor vo všetkom, čo robí. Mám veľa záujmov a hoci muay thai milujem, nikdy sa mi nedostane pod kožu tak ako lezenie alebo lyže, nestane sa mojím životným štýlom. Ale okrem kondície učí aj pokore, znášaniu bolesti a úcte.
Ako ti to pomáha pri tvojom šialenom nasadení?
Na „žánri“ športu až tak nezáleží. Každý muž v mojom veku vie, ako sa pri intenzívnom nasadení cíti, ak sa hýbe a ak nie. Ten rozdiel si nepomýliš.