Baša Števulová (1987) je historicky prvá slovenská profesionálna snoubordistka. Pochádza z Banskej Bystrice a slovenský freestyle dostala na svetovú scénu. Bola členkou legendárneho teamu Roxy, jej tvár bolo vidieť v magazínoch po celom svete. Žije na Slovensku, v Trnave študuje marketingovú komunikáciu.
Čo je stredobodom tvojho vesmíru?
Predovšetkým moja rodina. To je jasné. (smiech).
Fakt? Myslel som, že snoubord. Lebo práve na snouborde si kráľovná. Ozaj, postavíš sa občas aj na lyže?
Prečo by som to robila (smiech)? Snoubording je oveľa väčšia zábava. Je to aj super relax. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale lyže mi prídu extrémne nudné (smiech)? Každý nech si robí, čo chce, ja preferujem snoubord.
Prívrženci klasického lyžovania pozerajú na snoubordistov podozrievavo. Čo by si im odkázala?
Boli časy, keď snoubordisti nesmeli ísť na vleky. Ľudia sa na nich pozerali ako na nejakých vyvrheľov. Ale tomu už dávno odzvonilo. Na svahoch vidno na doskách všetky možné vekové skupiny a lyžiari aj snoubordisti sa bez problémov tolerujú. Tak ako môže byť nebezpečný pubertiak na snouborde, môže byť nebezpečný aj tatko na lyžiach, ktorý si myslí, že je majster sveta. Nikdy sa mi nestalo, že by sa na mňa niekto pozeral podozrievavo.
Čo zranenia? Zlomeniny, odreniny, pomliaždeniny?
Pády a zranenia patria ku každému športu. Odmalička som bola pomerne opatrná. Dôkladne som premýšľala nad každým krokom, ktorý urobím. Zlomeninám som sa za tie roky vyhla, čo je pri všetkých krkolomných pádoch zázrak. Často som premýšľala, ako by to dopadlo, keby takto spadol hocikto iný. Ale asi pred dvomi rokmi som až tak veľmi nepremýšľala nad tým, čo robím.V Meribeli som napálila hlavou do železnej tyčky.Ako na potvoru bez prilby. Zostala som v bezvedomí, s dierou v hlave. Chrčiac, s vyvrátenými očami. Hlava vydržala a ja, vďakabohu, takisto.
Keď stojíš hore na svahu a ideš do „toho“, mávaš strach?
To závisí od toho, kde som. Skákať a jazdiť po zábradliach v parku, umelo vytvorených ľudmi, je niečo úplne iné ako jazdiť cez rôzne žlaby a skákať zo skál vo voľnom teréne mimo ľudí. Pred horami mám veľký rešpekt. Ak mám pred niečím vyslovene strach, asi je opodstatnený a nepustím sa do toho.
Robila si dablérku vo filme Chalet Girl. Máš väčšie čaro než hlavná hrdinka, vieš lepšie jazdiť než ona, si krajšia. Neštvalo ťa to?
Nie. Veď Felicity Jones je megahviezda. Ja som snoubordistka, nie herečka, takže moje miesto bolo viac než jasné. Ale točiť tri týždne s celou produkciou bola pre mňa úplne nová a jedinečná skúsenosť.
Čo robíš, keď je vonku tridsaťpäť stupňov Celzia?
V lete surfujem. Či už je to niekde pri mori, alebo tu u nás v Čunove na umelej vlne. Tam sme s priateľom strávili skoro celé leto. Keby som si mohla vybrať, aký šport by som chcela skutočne profesionálne robiť, tak by som pred snoubordovaním uprednostnila asi surfovanie. Je technickejšie a náročnejšie a pred vodou mám oveľa väčší rešpekt než pred horami a snehom.
Si mladá baba, ale dokedy sa dá reálne živiť snoubordovaním?
Profesionálne som jazdila v rokoch 2006 až 2013. Môj hlavný sponzor postupne zredukoval tím. Ja som odišla medzi poslednými. Hnevalo ma to, lebo som si absolútne nevedela predstaviť, čo budem robiť. Po cestovnom kolobehu som zrazu bola doma dlhšie než mesiac a nevedela som, čo so sebou. Postupne som si všetko upratala, začala som chodiť do školy a uvedomila si, že „normálny“ život vlastne nie je vôbec zlý. Veď jazdiť predsa môžem vtedy, kedy chcem, cestovať takisto. Zmenilo sa iba to, že všetko robím hlavne sama pre seba a nie pre niekoho iného.
Chcela by si ešte niečo v profesionálnom športe dosiahnuť?
Dosiahla som všetko, čo som chcela. So snoubordom som precestovala takmer celý svet. Dostala som sa do tímu Roxy, čo bol vždy môj sen, a prežila som pár rokov ako profi jazdkyňa. Viac mi nikdy nebolo treba. Nie som typ atléta, ktorý sníva o olympiáde a pre svoj sen urobí čokoľvek. Som realistka a podľa toho som si vyberala ciele. Dosiahla som ich a som spokojná.
Čo je vlastne tím Roxy a čo pre snoubordistku znamená dostať sa doň?
Je to ako v každom profesionálnom športe, kde tí naozaj dobrí majú svojho sponzora. V ženskom snoubordingu je silným sponzorom značka Roxy, a keď som začala jazdiť a vidieť viac do zákulisia celej scény, vravela som si, aké by bolo super, keby som aj ja niekedy snoubordovala na takej úrovni, že by som jazdila za Roxy. Prešli tri roky, odjazdila som veľké preteky v Európe, najväčšie a najvýznamnejšie ženské preteky a s výsledkami v roku 2006 prišla prvá zmluva s tímom Roxy. Zrazu som bola medzi najlepšími dievčatami v Utahu v Park City na svojom prvom fotení. Nebolo to vyslovene tak, že som si niečo zaumienila a išla za tým, ale nejako sa mi to stalo, spolu s drinou a úspechmi to prišlo akoby samo.
Stále si v dobrej kondícii. Máš perfektnú postavu. Za tým asi nebude len široká lyža v zime a druhá v lete na vode. Ako trénuješ?
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že aj na snoubord treba poriadnu kondičku. Predtým som päť rokov pretekársky plávala. Nebolo mi cudzie veľa makať. Potom som trošku zlenivela. Zdalo sa mi, že na jazdenie nemusím byť až v takej kondícii. Vekom som pochopila, že je načase opäť začať makať aj mimo dosky. Len bolo treba vymyslieť ako. Obyčajné posilky sú najväčšia nuda. Hľadala som, až som sa dostala ku crossfitu. Je akčnejší. Človek reálne vidí, ako sa zlepšuje a má veľa výziev, ktoré musí zvládnuť, rovnako ako na snouborde.
Aký chlap ťa môže pozvať na drink?
Teraz už jedine len môj priateľ Tomáš. Všetci ostatní majú smolu (smiech).
Tak nám o ňom niečo povedz.
Je to predovšetkým môj najlepší kamoš a správny človek, akého len tak ľahko dnes nestretneš. Máme toho veľmi veľa spoločného, aj zimné športy, hoci on lyžuje (!), ale aspoň lyžuje extrémne dobre (smiech). V lete spolu jazdíme na motorke, chodíme surfovať, loziť po skalách, a keď treba, vieme si spolu aj dobre zažúrovať.
Ale keby predsa… Má šancu aj nešportovec?
Pre vzťah je najlepšie, keď máte spoločné záujmy. Nešportovec? Neviem si to veľmi predstaviť.
Mala si aj nejakých obludných nápadníkov?
Mala som zopár stalkerov. Vypisovali mi nezmyselné veci. Kde všade ma videli, v ktorý deň a tak. Bolo to divné. A potom sa našli aj nejakí chronickí klamári.
Majú snoubordisti špeciálne baliace techniky a finty? Čím medzi vami chalani namotávajú baby, a naopak?
Chalani na tom boli vždy lepšie než baby. Tak ako v každom vrcholovom športe, aj okolo snoubordistov sa vždy motajú baby, ktoré sme nazývali dosť škaredo, no hovorme im „profanynky“. Pri nich nijaké extra baliace techniky netreba. Chalanom stačilo povedať, že sú profi snoubordisti, a 
;s dievčatami nemali problém. Takúto „výhodu“ sme my dievčatá nikdy nemali. Na žúroch mali chalani vždy viac báb okolo seba, než naopak.
Spomínala si jazdu na motorke, vraj máš prerobený starý Simson. Platí to ešte?
Jasné. Tomáš pred dvomi rokmi prerobil starý Simson pôvodne pre seba. Keďže si však neskôr dal dokopy BMW RX80, posunul ho mne, aby sme mohli jazdiť spolu. Vždy som túžila po motorke a takto som sa dostala k svojej prvej. Tomáš ani nevedel, že mi splnil dávny sen.
Máš vlastne aj nejakú dievčenskú zábavku?
Hm… Nie som fanúšikom nakupovania alebo skôr ľudí v nákupných centrách. Ale rada varím a pečiem, aj keď sú to občas nepodarky. Neviem, čo si kto predstavuje pod dievčenskými zábavkami. Snoubordujem, surfujem, vozím sa na motorke, hrám „playko“ s frajerom.To sú moje zábavky. Ale napríklad aj viesť s kamoškami pri vínku „babské reči“ ma baví.