„Upozorňujem ťa, že ja som editor, je to moja robota, takže keď mi odovzdáš text, ja ho budem kur… drsne redigovať,“ začal rozhovor celkom netradične Kali, ako mu všetci hovoria. „Pretože som na seba prísny a chcem byť presný, aby správne pochopili, o čom hovorím, aj tí, ktorí knihu naposledy videli na maturite. A tak si teraz predstavujem aj teba. Tak sa nehnevaj.“
Kali, rozmýšľaš rovnako prísne, aj keď rediguješ knihy?
Som čo najúprimnejší čitateľ. Niekedy spravím v rukopise len malý krúžok, inokedy sa nazlostím a počarbem celý papier, na stránke zostane čitateľné len: „Čo ti stojí za to pokaziť si výbornú knihu takýmto slovom“ a nasleduje päťsto otáznikov. Myslím si totiž, že keď sa už tvorca odváži dať mi svoj rukopis, je mojou povinnosťou povedať svoj názor čo najpriamejšie. A to, čo a ako prijme v korektúrach, alebo či nado mnou mávne rukou, ma, popravde, nezaujíma. Je to síce pingpong, ale má moje pravidlá. Môžeme si donekonečna vymieňať názory, ale mňa tliachanie nezaujíma. Svoj názor som vyjadril, čakám späť dielo, nie obhajobu. Nemám problém odmietnuť hoci aj svojmu kmeňovému autorovi tretiu, štvrtú knihu, keď si myslím, že zabránim blamáži. Sú texty, ktoré som vracal aj niekoľko rokov, kým vyšli. A keď potom získajú literárnu cenu, poviem si: „Ten pingpong za niečo stál.“
Určite dostávaš množstvo rukopisov, aký je pomer medzi tými, čo ťa zaujmú, a tými, ktoré odmietneš?
Keď mi príde mail, že autorka trinástich románov chce vydať štrnásty u mňa, s gustom si prečítam prvú stranu, potom väčšinou už len skrolujem word, čítam halabala a znudený odpíšem, že mám plný edičný plán, blabla – aj toto mám rátať? Veď už to je odporné, vydať trinásť kníh za dva roky, keď ani moji najlepší autori za trinásť rokov dvojciferné číslo nenaskrblia. Ale napriek odporu čítam aj nevyžiadané rukopisy. Vždy začnem od prvej vety. Napríklad meteorologickými poviedkami volám tie, ktoré sa začínajú: „Bol krásny deň“, „Ráno vyšlo slnko“. Vtedy viem, že mi skrolovanie pôjde rýchlo… Až sa niekedy pýtam, či si zo mňa niekto nestrieľa, a začítam sa pozornejšie hoci aj do hlúposti. Lenže keď ma text neosloví, nestrácam čas. Veď keď poznám Alfreda Jarryho, nebudem sa hrajkať s každým „rádobypatafyzikom“. Cítim, čo je absurdné, čo veselé, čo smutné, kde by sa malo plakať, ale beda, keď tam neplačem.
Stáva sa často, že autor nevie prijať odmietnutie, presviedča ťa alebo sa nebodaj vyhráža?
Na mňa platí len jedna vec – text. Ak si o mesiac, rok, desaťročie ten „naštvaný“ povie, že to tomu Bagalovi ukáže znovu, ja si znovu text prečítam a znovu zhodnotím, či sa ním budem zapodievať. Dôležité je iba dielo, nie to okolo. Aj preto som vymyslel súťaž Poviedka ako striktne anonymnú, najlepšie totiž je, keď nevieme o autorovi vôbec nič. Nechodím s nikým na pivo vypytovať sa, ako to a to myslel. Musím to pochopiť z diela, to je jediné kritérium.
Hovoril si o prvej vete. Je pre teba taká dôležitá?
Aj ja som len čitateľ, prijímam – ako vysušená špongia vlhkosť – čokoľvek, čo sa mi má dostať pod kožu. Keď bude prvé slovo Hovnajs, nečakám na konci čechovovský výstrel. Môj vkus sa však nemusí zhodovať s nikým iným na zemeguli.
Množstvo kníh, ktoré si vydal, získalo všetky možné ocenenia, od Ceny Ivana Kraska pre debutantov až po Anasoft Litera za najlepšiu knihu roka. Ako rozoznáš, čo bude naozaj dobrá kniha?
Cítim v guliach, či to, čo práve čítam, prežívam, vidím, za niečo stojí. U mňa platí pravidlo páči-nepáči a basta. Či už vo výtvarnom umení, ale aj v divadle a, samozrejme, aj v literatúre. Čítal som odmalička a veľa, nemal som žiadne mantinely, ale ak ma kniha neoslovila, po tridsiatich-štyridsiatich stranách som skončil. Nestrácal som čas, lebo som vedel, že ma čaká veľa dobrých kníh.
Takže vydávanie kníh prišlo akosi automaticky?
Vydávať knihy bola najschodnejšia cesta, ako si po revolúcii začať plniť sny. Už v roku 1991 som založil vydavateľstvo a musicshop, lebo som chcel robiť s literatúrou a hudbou. Musicshop dávno skrachoval, ale literatúru robím kontinuálne dvadsťapäť rokov.
Ešte predtým si vydával legendárny časopis Maternica.
Podtitul znel: „Literatúra. Literatúra. Literatúra.“ Bol to akýsi start-up. V redakcii sme boli traja, publikovali sme texty rovesníkov, v priebehu krátkeho obdobia sme spravili sedem čísel. To, čo tam bolo publikované, má aj po dvadsiatich siedmich rokoch úspech, veď niektorí z nami objavených autorov majú dnes čítačky po Európe.
Ty si bol zaujímavý študent, o desať rokov starší než tvoji spolužiaci na filozofickej fakulte…
Hej, vyzeral som ako dozorca, do partie osemnásť-, devätnásťročných prišiel čudák, ktorý mal za sebou bizarné robotnícke povolania a dva roky vojenčiny v socialistických kasárňach. Rýchlo som tam pochopil, že je jedno, čo viem a či sa hádam s pedagógmi, aj tak dostanem zápočet len za dochádzku. Na prednášky, ktoré sa začínali pred ôsmou ráno, som prišiel iba vtedy, keď sa niektorý nočný flám skončil skôr. Tak som to po troch semestroch vzdal, vykašľal som sa na teóriu a išiel som do praxe. Mal som chuť aj potrebu niečo robiť a nielen bedákať s podopretou hlavou: „Jáj, čo by som urobil, keby som mohol.“ Prišiel som teda na živnostenský úrad a 1. marca 1991 som dostal posvätenie, že si odteraz môžem robiť, čo chcem. A to bolo moje víťazstvo Nežnej revolúcie. Dala mi slobodu, ale víťazom som sa stal, až keď som našiel, na čo mám talent, a prestal som sa starať o čokoľvek iné. Nepatrím nikomu, nado mnou je iba Boh a všetko, čo urobím, je len z mojej vôle.
Prvý rukopis?
Nuž, to boli texty, čo prešli redakciou Maternice. Prečítali sme vtedy všeličo možné, vydal som teda najprv to, čo som dôverne poznal. Mojím vydavateľským debutom bol debut Tomáša Horvátha s názvom Akozmia. Publikovali sme mu niekoľko poviedok a videl som aj ďalšie jeho rukopisy, tak som si povedal, že z toho môže byť knižka. Celé to vydávanie bolo na začiatku iba také lárom-fárom. Založil som napríklad edíciu s názvom Materničné čítanie, pretože Matica slovenská bola vtedy aspoň smiešna, dnes ma tie pijavice nezaujímajú vôbec. Od začiatku som sa venoval iba pôvodnej tvorbe a od prvej knihy som robil radosť sebe, vydával som iba to, čo chcem mať vo vlastnej poličke. A išlo to aj bez kravín ako vlastenectvo, štátnosť, národné povedomie.
Mladých autorov vyhľadávaš a vydávaš dodnes, no vydal si aj starých bardov – Kadlečíka, Mitanu, Földváriho, Štrpku, Johanidesa a ďalších. Splnený sen?
Nie, nie, ja som vždy oddaný prítomnosti. Všetko robím tak, ako by to malo byť posledné. Prvú knihu som vydal ako chudobný začínajúci podnikateľ, ale v tvrdej väzbe, v plátne, s razbou a prebalom. Výrobná cena bola osemdesiatjeden korún československých za kus, ale ja som knihu v kníhkupectvách predával za baťovských dvadsaťdeväť káčées. Nemal som grant ani sponzora. Aj keby som všetko predal, bol
by som v strate.
Mladícka nerozvážnosť?
Nie. Ja som sa tak rozhodol. Vydávam literatúru a predstavujem spisovateľov, ktorých pokladám za talentovaných ja. Tak nech to stojí, čo to stojí, keď do pekla, tak na parádnom koči! A keď sa náhodou v musicshope nazbierali nejaké peniaze, nekúpil som si domov videoprehrávač, najnovší televízor ani hifivežu, ale vydal som ďalšiu a ďalšiu knihu. Lenže potom prišiel krach a ja som sa sám seba pýtal, čo budem robiť. Mohol som sa zamestnať napríklad v reklame alebo sa pokúšať nabaliť v nejakej realitke odr.ávaním boháčov na veciach, ktoré pôvodne nehodlali kúpiť, ale skúsil som to, čo viem, a išiel som ďalej v literatúre. Až vtedy prišli tí tvoji „klasici“ – prvý bol Ivan Kadlečík, ktorého som navštevoval už za socializmu, keď bol disident. V tom roku, keď mi skrachoval musicshop, vyšla v náklade dvesto kusov na xeroxe vytlačená jeho kniha Hlavolamy a vydal som opäť aj debutanta Pavla Rankova, takisto dvesto kusov na xeroxe. Bum, stopercentná úspešnosť. Jeden dostal Cenu Dominika Tatarku a druhý Cenu Ivana Kraska. A potom sa to rozbehlo, regulárne offsetové reedície po vypredaní, ďalšie a ďalšie knihy, besedy, festivaly… Jój, keď je z čoho, viem ja míňať. Čím väčšie tržby, tým viac kníh, tramtarará! Kadlečíkovi som napríklad za života vydal dvanásť kníh. Jedna kuriozita – rok po pohrebe mi prišiel z ministerstva kultúry zdrap, že vydanie prvého zväzku pripravovaného súborného diela nepodporia, lebo nielenže majú málo peňazí, ale majú veru aj kvalitatívne lepšie projekty. List som si odložil. S.ali naňho komunisti za života, tak prečo by nemali po smrti. A tak si to vydám sám. Len to bude chvíľu trvať.
Okrem spomínaných mien si vydal aj súborné dielo Lasicu a Satinského. Ako k tomu došlo?
Bol som zelenáč, veď som ešte nemal vydaných ani desať kníh. Ale vypýtal som si audienciu a, napodiv, pozvali ma 30. 6. 1996 k sebe do divadelnej šatne. Podľa mňa drzo som doniesol pripravený návrh zmluvy a harmonogram. Lasica sa vypytoval na Kadlečíka, Satinského zaujímala koncepcia súborného diela. Ani neviem, o čom som blúznil, Lasica po chvíli povedal: „Dajte sem tú zmluvu,“ podpísal sa a odišiel. No a o šesť mesiacov som im začal dávať tri roky po sebe darček pod stromček. Bodka.
Za štvrťstoročie si vydal vyše štyristo titulov. Ale práca sa odrazila aj na tvojom zdraví.
Bohužiaľ, mám narcistickú poruchu osobnosti a trpím maniodepresívnou poruchou. Zložilo ma to v štyridsiatke a odvtedy sa musím chorobe prispôsobiť. Keď nerozumiem rukopisu, keď sa musím stále vracať na začiatok strany, keď píšem stále slovko keď, radšej prestanem, nečítam, nesilím sa. Nejdem do roboty. V normálnom období viem redigovať hravo alebo zalomiť sadzbu trebárs aj za noc, v najhorších stavoch som bol neschopný mesiace v nemocnici alebo v dennom stacionári. Bolo veru všelijako. Čo ma však teší, to je fakt, že za celých tých dvadsaťpäť rokov neprešiel ani jeden bez toho, aby som nevydal aspoň jednu knihu. Aj vtedy, keď som sedem mesiacov z dvanástich premaródil. To, že ten román o rok získal najväčšiu slovenskú literárnu cenu, doteraz ho preložili do viacerých jazykov a natáčajú podľa neho film, je už bezpredmetné, ja som si potreboval spraviť radosť vtedy. Bol to najhorší rok môjho života, ale dokázal som pracovať, pomalšie, ale bez omylu.
Dokázal si čítať a pracovať aj v depresii?
Vtedy sa robota vôbec nedá plánovať. Nemyslíš. Ale prídu aj chvíle, keď sa krtko vynorí zo zeme a vidí, že svieti slnko. Vtedy si čítam nejaký rukopis alebo sa snažím byť racionálny.
V čom?
Ak mám iba na desať kníh, spravím desať. Kedysi som to silil, niečo sa mi páčilo, šup, vydal som to hneď. Potom som sa modlil, aby som zase neskrachoval. Bolo veru už aj tak, že autor preberal desaťtisíc eur za cenu a ja som ešte stále nemal vyplatenú faktúru za tlač a naháňal ma exekútor.
Ako relaxuješ? Čo najradšej robíš mimo roboty?
Ležím. Rád sa vyhrievam v kúpeľoch a saunách, potom sa vyvaľujem v tichu a snažím sa porozumieť amorfným pocitom. Keď niekomu stačí doma hodiť kabelu do kúta a zapnúť si televízor, to je jeho relax, cudzie myšlienky, opak vlastných. Chirurg sa celé dni sústredí na milimetrové pohyby prstov, môže sa aj po práci sústrediť na milimeter – ale vo vzdialenosti dvesto metrov s pitching wedgom v rukách… Jednoducho môže vypnúť. Moja práca je slovenčina, slovenčinu nemôžeš vypnúť. Podarilo sa mi to len raz, keď som bol mesiac sám v Himalájach. Všetko bolo pre mňa iné. Tam som prestal rozmýšľať po slovensky.
Čítaš aj zahraničnú literatúru?
Po toľkých sťahovaniach z privátu na privát mám v pivnici kubické metre kníh v škatuliach od banánov. Ibaže pred dvomi rokmi nám ju vytopilo, bolo tam po kolená vody a asi dvetisíc rozmočených kníh som vyniesol do smetí. Povedal som žene: „Super, je čas začať znovu chodiť po antikvariátoch,“ ale nestretlo sa to s priaznivou reakciou. Niektoré knihy však musím mať doma, nie v pivnici v škatuli. Keď mám práve Deň ako stvorený pre banánové rybičky, neviem, čo by som si počal bez Salingera nablízku. Alebo si naplánujem čítanie na dovolenku – predvlani som prečítal desať kníh za sedem dní, vlani som nemal náladu, tak som chľastal s básnikmi. Občas si nejakú knihu kúpim, požičiam od kamarátov. Jasné, že viem, kto je Coelho či Houellebecq, aj to, pred akými autormi mám stáť v pozore.
Hovoril si o priváte. Stále bývaš s rodinou v prenajatom byte?
Ani vtáctvo nebeské sa nestará. Dôležitý je predsa úmysel. Môj cieľ je literatúra a peniaze na knihy sa už nejako nájdu. To je presný opak toho, ako sa bežne k tomuto fachu pristupuje – ak je cieľom zisk, nejaké knihy sa už na to zoženú.
Je dosť autorov, ktorých si objavil, no napokon odišli k inému vydavateľovi. Čo si o tom myslíš?
Ja nikdy nevydám knihu vrahovi ani podvodníkovi, ktorý okradol o rodinné úspory polovicu Slovenska. Neprekvapuje ma, že také vydavateľstvá existujú, prekvapí ma, keď k nim emigruje nadaný autor a potom má vo výklade svoju fotku vedľa vraha.
Povestný je tvoj literárny cirkus a množstvo debát po celom Slovensku.
Usporiadal som určite vyše tisíc literárnych podujatí a chodím na ne stále. Robím si tým radosť, rovnako ako si robím radosť každou vydanou knižkou.
Super, tak nech ich je čo najviac.
Ďakujem. Som zvedavý, čo som ti natáral…