Zakaždým je to veľký zhon. V tom sa Valušiak za tie roky nezmenil. Sú veci, čo neovplyvní, aj keby chcel. Raz chýbajú topánky, ktoré špeciálne objedná, inokedy viazanie na lyže dorazí pár hodín pred odletom. Chce to poriadne dlhý zoznam, aby nezabudol na každú dôležitú súčasť spoločnej batožiny, na proviant pre celú výpravu… Do poslednej chvíle „dostru-žlikáva“ detaily na výstroji, na zbalenie osobných vecí mu zvyčajne ostane hodina. Pred odchodom na expedíciu sa ešte ani raz nevyspal. „Nikdy sa nebalím v pohodičke. Doma ostáva po mne dosť veľká smršť…“ smeje sa. „Len-lenže stíham nasadnúť do lietadla…“
Parádny darček:
Tento let je prvý, o ktorom určite vie, že nezmešká. Z bratislavského letiska všetci štyria letia na Špicbergy súkromným lietadlom, ktoré zabezpečil člen výpravy, spolumajiteľ J&T, bývalý triatlonista Patrik Tkáč. Iniciátorom výpravy je brat Patrikovej mamy, horolezec Robo Kukučka. Cesta na Severný pól je darček k Robovej päť-desiatke od mladomanželov Tkáčovcov a blízkych priateľov. Štvrtý do partie je dokumentarista a cestovateľ Pavol Barabáš, ktorého úlohou je prežiť a zachytávať na kameru pochod na nehostinných, pohyblivých kryhách. Konečne Arktídu opáči na vlastnej koži. Pri zostrihávaní unikátneho filmu 118 dní v zajatí ľadu, ktorý vznikol v roku 1998 počas transarktického prechodu z Ruska cez Severný pól do Kanady, si ju užil len platonicky, lebo nebol člen výpravy. Túto lahôdku si vtedy vychutnal Valušiak s trojicou Rusov Ivan Kuželivskij, Vladimir Čukov, Valera Kochanov. Dovoliť si ju mohol aj vďaka tomu, čo si zarobil na výškových prácach a vďaka hypotéke. Prechod cez Severný pól bude splácať do dôchodku… Klasické komerčné lety pod patronátom ruskej logistiky majú medzipristátie na základni Barneo. Z pristávacej dráhy s niekoľkými stanmi fajnovej-ších dobrodruhov odvezie vrtuľník priamo na Severný pól. Kondične zdatná štvorica s hrdou nálepkou „Kukučka 2008 North Pole Expedition“ si nechcela dať ujsť autentický zážitok. Svoj cieľ chcú zdolať športovo. Na Barneo prileteli Antonovom a odtiaľ sa vrtuľníkom dajú vyhodiť na 88 stupni severnej zemepisnej šírky, čo je vzdušnou čiarou od pólu okolo 220 km. Každý stupeň znamená 110 km. Pre Petra Valušiaka, ktorý bol v Ark-tíde už niekoľkokrát, je to najrýchlejší presun na expedíciu: Zavčas ráno sa ešte lúčili na bratislavskom letisku s najbližšími a na druhý deň na poludnie už mrznú na kryhe „kúsok“ od pólu. Bez milosti a akejkoľvek aklimatizácie sú hodení na plávajúci ľad v 36-stupňovom mraze. Ošľahaní protivetrom, každý za sebou ťahá na lyžiach 70-kilové sane. Každý člen musí mať pocit, že je rovnocennou súčasťou expedície, bez akýchkoľvek úľav. Takú drsnú zimu v týchto končinách Valušiak nezažil ani pred desiatimi rokmi.
Tenký ľad:
Zdolávanie neistého terénu, driftujúci ľad unášaný silným protiprúdom, ktorý sa ponára pod nohami, ľadové tarosy, množstvo otvorenej vody… Žiadna prechádzka ružovou záhradou. Aj keď kvitnúci ľad a modrobiela pustina sú pastvou pre oči. Kryhu, na ktorej sa prvé dni pohybujú, to ťahá smerom na juh. Chalani majú namierené presne opačným smerom. Denne prešliapu dvadsať kilometrov a zobudia sa o dvadsaťpäť kilometrov nižšie… S nimi súčasne pláva aj ľadová základňa, ktorá v priebehu 5 dní upláva vyše 120 km smerom na juh. To, že vás kryha unáša, necítite. Dozviete sa to podľa navigácie GPS. Ukáže polohu a vy musíte určiť uhol odklonu geografického a magnetického pólu. Samozrejme, popri tom musíte obchádzať ľadové bariéry. Idete, kadiaľ vás to pustí. Musíte mať cit udržať líniu sever, pozerať stále dopredu a taktizovať. Keď netušíte, ktorým smerom sa pustiť, treba dať na intuíciu. Skúsenosti ma naučili odhadnúť, kedy sa treba otočiť. Nikdy
nejdem do extrému. Mojou túžbou nie je dobýjať póly a dostať sa niekde za každú cenu,“ vysvetľuje navigátor Valušiak, ktorý napriek všetkému o sebe odmieta hovoriť ako o dobrodruhovi.
„Nerobím nič kvôli adrenalínu. Skôr to cítim ako svojský exibicionizmus. Skúšam, čo dokážem, je to netradičná športová výzva.“
Jeho orientačné i ľudské schopnosti ocenili aj hlavní aktéri expedície. Skúsený polárnik je zas príjemne prekvapený, že členov výpravy, za ktorú nesie zodpovednosť, extrémne podmienky nezlomili. Dobre vie, aké sú prvé dni na psychiku zaťažkávajúce. Navyše, keď poriadne makáte a napriek tomu sa vzďaľujete od cieľa…
„Klobúk dole. Mohli to pokojne zabaliť. V týchto podmienkach je jedno, aký balík máte na účte, čo o vás píšu v novinách. Jediným kritériom je to, aký ste chlap.“ Namieta, že nejde len o imidžové pánske huncútstvo.
„Nie všetko je len o peniazoch. Tie vás môžu niekam dostať, ale nezaručia, že aj prežijete, alebo že sa tam budete vedieť správať.“
„Keď sa zatnete, dá sa vydržať veľa,“ hodnotia situáciu Tkáč s Kukučkom. „Aj keď je pravda, že sme nerátali s tým, že sa budeme pohybovať až na takom tenkom ľade.“ Ten nemal hrúbku ani pol metra.
Krajina vŕzgajúceho ticha:
Keď po prvých rozpačitých dňoch kryha naberie správny kurz, polárnici vykročia rezkejšie. Krst ľadovou vodou sa paradoxne ujde práve Valušiakovi, pod ktorým sa potopí ľadová bariéra. V čase polárnych dní na cestu nepretržite svieti zubaté slnko, ale postávať sa dlho nedá. Po hodine šliapania zaradia krátku pauzu, sadnú si na sane, zahryznú do čokolády. Rozprávať sa im veľmi nechce, každý je rád, že je rád. Občas padne reč na ženy, na robotu, ale horúcou témou je globálne otepľovanie… Meniaca sa ľadovcová krajina vydáva zvláštne vŕzgajúce ticho, prerušované praskaním a dunením krýh. Peter Valušiak na čistenie palice a vymýšľanie nových nápadov nič lepšie nepozná. Po ôsmich hodinách došliapu okolo šiestej, postavia dva stany a pripravia večeru. Celá procedúra s vyhrievaním spacáka trvá do desiatej. „Vaky absorbujú vlhkosť a nemajú šancu vyschnúť. Prvá noc bola ešte suchá. Ale neužili sme si ju. Boli sme ešte vyplašení z toho, kde to sme a ako nám je zima. Kým sme to pochopili, ubehlo pár dní,“ spomínajú na studený odchov. Na zamrznutý spací vak si treba najskôr sadnúť, postupne ho rozbaliť a potom sa odhodlať do neho vliezť. Krátky spánok preruší obyčajne okolo druhej v noci nutkanie na malú. Do siedmej rána premýšľajú, čo si uvaria na raňajky. Potom sa odlepia z vakov. A znova pochod. Najhoršia je prvá hodina šliapania, kým sa nezahrejú. V takej kose vás zachráni len viacvrstvové oblečenie. Na severe je drsnejší mráz ako v Antarktíde. Tomu zodpovedá aj vysoká spotreba kalórií. I v spacáku telo stále pracuje, lebo vás musí vykúriť. Bez ohľadu na plnú penziu či polpenziu, na deň rátať treba takmer s kilogramom potravy na hlavu. Čaj, špeciálna expedičná dehydrovaná strava, sušené ovocie, oriešky, čokoláda, kyslé cukríky a mastné škvarky. Polárnici majú zvrátené chute…
Tulipány na póle:
Niekto má svoj Severný pól na kopci za domom, niekto na Babej hore… Ak si túto originálnu destináciu vychutnáte nielen prstom na mape a vkročíte na ňu suchou či mokrou nohou, aj tak vás zakaždým zastihne na inej kryhe. Vždy iná scenéria, iný ľad. To, že ste pól práve dosiahli, sa dozviete len podľa GPS. Inak ho prešvihnete. Keď 12. apríla vytiahne Peter Valušiak starostlivo ukrývanú kyticu žltých tulipánov, ktoré mu potajomky strčila do batohu Patrikova manželka Iveta, navigačný prístroj práve ukazuje 89 stupňov, 59 minút, 59 sekúnd. Narodeninová párty sa môže začať. Kryha s tulipánovou záhradkou a rozloženými stanmi, kde sa vymrznutá štvorica chystala prežiť svoju poslednú „polárnu noc“, sa od pólu do rána vzdialila takmer štyri kilometre. A tak si k vrtuľníku, ktorý ich mal odviesť priamo z najsevernejšieho bodu zemegule na základňu, museli tú vzdialenosť znova prešliapať. „Keby som mohol, zobral by som na takýto dvojtýždenný trip všetkých kamarátov. V skratke sa tam dá zažiť všetko, čo sme zažili pred desiatimi rokmi počas štyroch mesiacov. Stačí to na to, aby ste zistili, na čo máte. Nie je to postavené len na svaloch. Ak ste slabí v hlave, ak sa neviete zaprieť, skončíte veľmi rýchlo. Bolo tam už dosť takých, čo zdolali osemtisícovky a na pól musel pre nich priletieť po dvoch dňoch vrtuľník,“ vraví Valušiak, ktorý sa z každej takejto makačky vracia oddýchnutý a plný plánov. Tie musí postupne okresávať. Trojmesačnú sólo cestu na Južný pól, ktorá ho čaká koncom októbra, si však z hlavy vytĺcť nedá. Aj keď netuší, čo to s ňou urobí…