10. Dve stoličky
Olof Palme (1927 – 1986)
Začneme poznámkou, že v tomto výbere nefiguruje prvú svetovú vojnu rozpútavší atentát Gavrila Principa na následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve v júni 1914, o ktorom sme podrobne písali pred niekoľkými mesiacmi. A teraz už zamierme do Švédska. Olof Palme, muž s prenikavým pohľadom, vyznával myšlienky sociálnej demokracie. Je však otázne, aký mala vlastne jeho politika charakter, keďže mnohé jeho postoje hraničili s ľavicovým populizmom, jasným antiamerikanizmom, otvoreným nadŕžaním sovietskej Moskve alebo Castrovej Kube. Zároveň však vyriekol aj ostré slová na adresu Varšavskej zmluvy po obsadení Čes-koslovenska v roku 1968. Nemal Olof Palme mesianistické sklony, túžil spasiť svet mierom a láskou, hľadal cesty z vtedajšej bezvýchodiskovej bipolarity Západu a Východu? Pocit akejsi predurčenosti je možno aj v jeho prísnom odmietaní osobnej ochranky, ktorá chýbala aj počas jeho návratu spolu s manželkou z kina, keď ho na štokholmskej februárovej ulici v roku 1986 zabila guľka strelená do chrbta. Švédmi stále obdivovaný politik ostal ten večer osudne zakliesnený medzi dvomi stoličkami.

 

9. Silný koreň beštie
Grigorij Jefimovič Rasputin (1869 – 1916)
Ten bradatý pán v rubaške bol všeličím: mníchom, špekulantom, sexuálnym dravcom, pomätencom aj manipulátorom. Vďaka časom, excentrickej povahe a kusu náhody sa dostal až na ruský cársky dvor. Okolo prsta si omotal hlboko veriacu a vydesenú matku budúceho vladára. Jej syn Alexej trpel dedičnou chorobou krvi. Rasputin mal hypnotické schopnosti a vedel chlapcovi od bolestí uľaviť. Šľachte, ktorá ho „mala riadne v žalúdku“,  však uľavovať v ničom nehodlal. Niekoľko zúfalých mužov s modrou krvou sa napokon rozhodlo, že „beštiu“ počas nočnej pijatiky zabijú. Ale zlyhalo všetko. Nezabralo cyankáli vo víne a zákuskoch, ani štyri dobre mierené výstrely z revolvera. Nakoniec Rasputinovo telo hodili do vôd Nevy. Mnohí zo svedkov ešte dlhé roky prisahali, že tento démon mal aj po vytiahnutí z rieky oči plné nenávisti a pekelného ohňa.

 

8. Dôverčivý demokrat
Jan Masaryk (1886 – 1948)
V júli 1947 Jan Masaryk po návrate z Moskvy povedal: „Odcestoval som ako československý minister a vrátil sa ako Stalinov paholok.“ Asi o osem mesiacov neskôr, v ranných hodinách, jeho telo objavili pod oknami služobného bytu na Pražskom hrade – bez známok života. Okamžite sa vyrojili húfy verzií a dohadov. Náhoda, vražda, samovražda, koktail všetkého… Boľševik v ČSR ešte nedržal moc vo svojich rukách, takže sa dalo špekulovať a dohadovať. O pár mesiacov už bolo „vymaľované“. Vo vzduchu lietali iba dovolené slová – zabudnite, občania.  Ani dnes sa presne nevie, kto, ako a prečo. Najvierohodnejšia teória hovorí o sprisahaneckej politickej vražde, v ktorej mala prsty „bratská“, ergo sovietska tajná bezpečnosť. Súdruh Stalin a jeho menší poskokovia, teda „vláda ľudovodemokratickej Československej republiky“, nemohli vôbec vystáť, aby sa v „ružovom sne socialistickej prítomnosti“ promenádoval obľúbený syn prezidenta prvej republiky. Jeho zásluhy na poli diplomacie, skvelé kontakty a obrovský kredit im boli len a len na oštaru. ČSR mala od februára 1948 najvernejšieho priateľa na Východe a prehnitý Západ alebo dajaký dôverčivý demokrat nemali v tejto novej situácii miesto.

 

7. Kocky boli hodené
Gaius Iulius Caesar  (100 p. n. l. – 44. p. n. l.)
Caesar niekoľko rokov pred smrťou prekročil so svojou oddanou armádou malú riečku na severe Talianska, nazývanú Rubicone, teda Rubikon. Tento mokrý symbol vtedy jasne oddeľoval ríšu od jej európskych provincií na severe a tvoril akúsi virtuálnu hranicu ohrozenia veľmoci. Na brehoch rieky vyslovil ono svetoznáme: Kocky sú hodené – Alea iacta est. Ten „osudový hod“ však obratom poslal ríšu spod Apenín k občianskej vojne. Po sporoch so senátom a odporcami dôslednej demontáže republiky sa Caesar, vojak, politik a doživotne zvolený diktátor, rozhodol istého marcového večera zájsť do senátu. Vedel, že sa niečo chystá, ale „populistický folklór, ktorý sa v podaní politikov nikdy nemení“, spoľahlivo zafungoval. Sprisahanie a vražda pod vedením senátora Bruta sa mohli dohrať štýlovo – na schodoch senátu. Atentát mal za cieľ nastoliť republiku, ale do krajiny sa cez rozcapené okná anarchie vrátila občianska vojna. Krvavý kúpeľ nevyriešil nič. Odstránil len jednu z osobností antiky a povestné kocky sa miešali ďalej.

 

6. Zmarený pokus o mier
Jicchak Rabin
(1922 – 1995)
Bývalý vojak chcel mier medzi Izraelom a Palestínou. Zakázal si Clausewi-tzovu poučku, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Ak to však povieme nahrubo – cestu do pekla dláždia dobré úmysly. Rabin a jeho činy predbehli čas, dokázal takmer nemožné… Obidva tábory hovorili a hľadali riešenia. Spolu s arabským lídrom J. Arafatom dostali Nobelovu cenu za mier. Drvivá väčšina židovského obyvateľstva vyhliadky na pokoj vítala. Izraelský parlament dokonca schválil mierovú zmluvu. Dopadlo to však inak. Štvrtého novembra 1995 sa v Tel Avive konala demonštrácia s príznačným heslom „Áno mieru, nie násiliu.“ Viac ako 100-tisíc ľudí dalo jasne najavo, že Rabinove kroky a myšlienky berú vážne a sú pre ne ochotní urobiť veľa. Námestie izraelských kráľov sa otriasalo nádejou. Premiér ukončil prejav a dral sa ľudskou hradbou k autu, keď sa tesne po sebe ozvali tri výstrely. Ortodoxný Žid a študent Jigal Amir svoj cieľ neminul. Muž s inou víziou o Izraeli a jeho budúcnosti v arabskom svete zomiera v nemocnici po niekoľkých hodinách a spolu s ním aj idea možnosti mieru na Blízkom východe. V regióne sa onedlho konal krvavý návrat do starých koľají.

 

5. Komunizmu zvonil umieráčik
Ján Pavol II. (1920 – 2005)
Poliak Karol Wojtyla miloval divadlo a písal verše. Fešák, športovec, muž s charizmou. Stal sa však kňazom, ktorý dokázal všetky tieto prednosti skĺbiť a stvoriť jednu z najvplyvnejších postáv dejín
20. a 21. storočia, pápeža Jána Pavla II. Vďaka Gorbačovovej perestrojke, tichým dohodám s politikmi Západu, najmä s USA, sa aj jeho prispením odštartovala konečná demontáž východného bloku. Prvým dejstvom bol vznik a podpora hnutia Solidarita. Finále sa odohralo koncom roka 1989, keď sa socialistický tábor v dominoefekte efektne odporúčal na smetisko dejín. Všetky tieto skutočnosti však mohli aj nebyť. Stačilo, keby sa naplnil scenár KGB a atentát, ktorý na pápeža spáchal najatý turecký extrémista Ali Agca, a v roku 1981 by vyšiel. Ján Pavol II. prežil. Morálnu silu komunistom dokázal aj po vyliečení, keď počas stretnutia s atentátnikom mužovi verejne odpustil. Vari aj tu boli korene, prečo sa ten nehumánny a prehnitý „červený cirkus“ musel časom spakovať a zmiznúť zadným vchodom. Usmievavý poľský pápež tak pomáhal zaťahovať oponu nad pomýlenou predstavou, že svet istého súdruha Lenina je pravým rajom pre obyčajného človeka.

 

Viac sa dočítate v augustovom čísle mesačníka Brejk.