V roku 1803 dosiahol americký prezident Thomas Jefferson jeden z najväčších úspechov svojej kariéry. Podarilo sa mu vyrokovať kúpu Louisiany. Spojené štáty americké v tom čase zaberali čosi vyše 2-milióny kilometrov štvorcových a v rozširovaní územia ďalej na západ im bránilo najprv španielske a neskôr francúzske teritórium. Francúzske teritórium Louisiana malo rozlohu viac než 2-milióny kilometrov štvorcových a jeho kúpou Jefferson takmer zdvojnásobil územie USA. Napoleonovi Bonapartemu zaplatil 15-miliónov dolárov (dnes by išlo o asi 400-miliónov eur).

Skúsení muži
Jefferson už predtým uvažoval nad zmapovaním amerického vnútrozemia, a najmä dúfal v to, že sa podarí objaviť riečne spojenie medzi východným a západným pobrežím. Kúpa Louisiany tak dôvod na vznik expedície iba urýchlila. Za vedúceho takzvaného Objaviteľského zboru (Corps of Discovery) ustanovil svojho tajomníka Meriwethera Lewisa, ktorý si zasa ako spoluvedúceho expedície vybral Williama Clarka. Spoločne už od júla 1803 zbierali informácie o miestach, ktorými budú postupovať, a nechávali si tiež radiť v tom, akých mužov do Objaviteľského zboru začleniť. Nakoniec vybrali spomedzi dobrovoľníkov 40 chlapov, ktorí boli majstrami vo svojich odboroch. Niektorí vedeli loviť, iní boli odborníkmi na prežitie v prírode, ďalší boli zručnými tesármi či expertmi na rôzne remeslá.

Členom expedície bol aj Lewisov štvornohý spoločník, novofunlandský pes menom Seaman (Námorník). Takéto meno dostal zrejme preto, že tieto psy sú veľmi dobrými plavcami. Lewis mal k nemu mimoriadne priateľský vzťah a keď začiatkom roku 1806 Seamana ukradli Indiáni, Lewis im pohrozil, že vypáli celú ich osadu, ak mu psa nevrátia. Oheň napokon nebol potrebný a Seaman sa vrátil k majiteľovi.

Foto: wikipédia

Začiatok cesty
Lewis a Clark strávili zimu na prelome rokov 1803 a 1804 v tábore Camp Dubois v Illinois neďaleko mesta St. Louis. Rieku Mississippi prekonali 14. mája 1804 a vydali sa proti prúdu jej najväčšieho prítoku, rieky Missouri. Ich dopravnými prostriedkami boli dve veľké kanoe a riečny čln s kapacitou 12 ton. Postup proti prúdu bol namáhavý, muži sa striedali pri veslách a vďaka úmornej drine postupovali. Cestou stretávali množstvo domorodých kmeňov a nadväzovali kontakty. Lewis a Clark rozdávali dary a všetkým zdôrazňovali, že územie Louisiany už spadá pod kontrolu USA.

Prvá obeť
Už v auguste postihla skupinu veľká tragédia. Seržant Charles Floyd, jeden z prvých dobrovoľníkov, patril k najobľúbenejším členom expedície a vážne ochorel. V divočine mu nedokázali pomôcť a hoci sa istý čas zdalo, že sa jeho stav zlepšuje, vzápätí sa zhoršil a Floyd 20. augusta zomrel. Príčinou jeho smrti bolo zrejme prasknuté slepé črevo. Pochovali ho na kopci v dnešnom Sioux City v Iowe.

Napriek tomuto nešťastiu expedícia pokračovala a začiatkom novembra dorazila k osadám Mandanov pri rieke Knife River. Od St. Louis ju vtedy delilo asi 2 600 kilometrov. Tu sa rozhodlo o prezimovaní. Muži vybudovali tábor s palisádami a dali mu meno Fort Mandan. Počas piatich mesiacov tu nadväzovali kontakty s domorodcami a mali neuveriteľné šťastie. Stretli totiž francúzskeho prieskumníka Toussainta Chrabonneua, ale najmä jeho manželku, vtedy len 16-ročnú Sacagaweu z kmeňa Šošonov. Tá 11. februára 1805 porodila malého Jeana Baptista, ktorý celý zvyšok cesty absolvoval s expedíciou.

Domorodé dievča
Sacagawea bola pre Lewisa a Clarka nepostrádateľnou osobou. Práve jej meno by sa malo popri dvoch mužských vynímať v názve expedície. Pomáhala nadväzovať kontakty s domorodcami a už len samotná jej prítomnosť na výprave pôsobila na indiánske kmene upokojujúco. Pre ne totiž platilo, že ženy na vojnových výpravách nemajú čo robiť, a tak usudzovali, že Lewis a Clark majú mierumilovné úmysly. Keď výprava po odchode z Fort Mandan v apríli 1805 občas trpela hladom, bola to práve Sacagawea, ktorá vedela, ktoré rastliny sú jedlé a pomôžu mužom prežiť. V jednom momente z rieky dokonca vylovila Lewisove denníky, ktoré vypadli z prevráteného člna. Nezabúdajte, že sa pritom celý čas starala o malého Jeana Baptista, ktorému dali chlapi prezývku Pomp. Počas celého postupu čelila expedícia zradnému toku Missouri, ale obrovským nebezpečenstvom sa ukázali byť aj medvede grizzly. S týmto druhom sa väčšina belochov dosiaľ nestretla a naháňal im hrôzu. Lewis si zapísal: „Jedného medveďa trafilo desať guliek, päť šlo do pľúc. Napriek tomu sa preplavil na plytčinu uprostred Missouri a trvalo 20 minút, kým naposledy vydýchol.“ Aj preto vedúci expedície zakazoval ich lov kvôli mäsu, bolo to jednoducho príliš riskantné.

Foto: wikipédia

Pacifik na dohľad
Keď expedícia prekonala Skalnaté hory a nepriamo zistila, že žiadna riečna cesta medzi oceánmi neexistuje, zamierila k Pacifiku. Jeho vody prvýkrát zazrela 7. novembra 1805. Čoraz častejšie sa však ozýval hlad a skupina nakoniec hlasovala o tom, kde sa bude zimovať. Hlasovacie právo mala aj Sacagawea a York, ktorý bol na americkom území oficiálne Clarkovým otrokom.

Cesta späť
Zimný tábor Fort Clatsop opustila expedícia 23. marca 1806 a vydala sa na cestu späť. O dva mesiace neskôr sa rozdelila v snahe preskúmať viac územia. Lewis sa plavil po Missouri, Clark po rieke Yellowstone. Nedošlo k žiadnemu nešťastiu a 12. augusta 1806 sa skupiny opäť stretli na sútoku riek. Po viac než dvoch rokoch sa 23. septembra vrátili do St. Louis. Počas cesty zomrel jediný muž, seržant Charles Floyd a celkovo išlo o obrovský úspech. Aj preto popularita expedície Lewisa a Clarka pretrváva aj po vyše dvoch storočiach.

Jean Baptiste Charbonneau: Najmladší člen expedície žil podobne dobrodružným životom, rovnako ako jeho rodičia. Po matkinej smrti v roku 1812 žil v St . Louis u Williama Clarka, ktorý mu platil vzdelanie. Po škole pôsobil ako prieskumník, sprievodca, obchodník, lovec kožušín, manažér hotela i zlatokop a zomrel v roku 1866.


Mohlo by vás zaujať:

Muž, ktorý naozaj objavil Ameriku
Fascinujúce prastaré umenie navigácie v Pacifiku
Kde by ste mali hľadať „tekutú dúhu“?