Jedným z najrevolučnejších zistení 20. storočia je, že čas nie je univerzálne merateľný, na čo neprišiel nik iný ako sám geniálny Albert Einstein. Pre nás je to veľmi ťažko predstaviteľné, no aj napriek tomu, že nám všetkým na hodinách behajú ručičky rovnakou rýchlosťou, čas nie je absolútny. To, ako rýchlo plynie, totiž záleží iba na tvojej vlastnej rýchlosti a akcelerácii v daný moment. Čas a priestor neexistujú oddelene, spolu tvoria takzvaný časopriestor.
Náš svet môže byť síce riadený rovnakým časom ako pred týmto zistením, pretože rýchlosťou, ktorá by mohla náš čas naozaj ovplyvniť, sa hýbeme všetci spoločne. No táto teória obrátila svet fyziky hore nohami. Zoznám sa so špeciálnou teóriou relativity pre laikov.
Ako je teda možné, že čas môže byť pomalší a rýchlejší zároveň? Všetko je to iba relatívne. Túto odchýľku zachytíme, iba keď sa porovnávame s iným pozorovateľom. My, sami o sebe, nemáme šancu zistiť, že sa s časom niečo deje. Nefunguje to však tak, že za minútu toho stihneš viac. S naším osobným vnímaním času to nemá nič spoločné.
Rýchlosť času sa totiž spomaľuje, čím rýchlejšie sa pohybuješ. Medzi tebou a plynutím času je nepriama úmera. Teraz je reč o skutočnom čase, ktorý jednoducho plynie. V Einsteinovej teórii relativity, dilatácia času (spomalenie plynutia) opisuje rozdiel v čase medzi dvoma udalosťami, meranými pomocou pozorovateľov. Pri rýchlostiach, ako je let lietadlom, je tak nepatrná, že si ju všimnú akurát tak atómové hodiny pri veľmi presných meraniach. Zväčšuje sa, čím viac sa pohybujúce sa teleso, približuje k rýchlosti svetla.
Keď dosiahne objekt rýchlosť svetla 300 000 m/s, čas prestane plynúť úplne. Aby sme túto teóriu správne pochopili, musíme prestať o priestore a čase uvažovať ako o dvoch nezávislých entitách. Sú totiž jedným – časopriestorom a navzájom sa ovplyvňujú.
zdroj: physicsofuniverse.com
Predstav si dvoch pozorovateľov obiehajúcich okolo telesa s gravitáciou proti sebe. Raz sa k sebe vzďaľujú, raz približujú. Predstav si, že takýmto štýlom letíš ty a tvoja dvojička – Adam. Z tvojho pohľadu sa javí, že Adam sa hýbe, a tým pádom by mal čas preňho plynúť pomalšie. Na druhej strane, Adamovi sa zdá, že ty sa hýbeš, a preto by mal ísť čas pomalšie tebe. Je absurdné, aby ste si obaja mysleli, že čas toho druhého beží pomalšie. Jeden skutočne musí byť pomalší, že?
A to je tá naša milovaná relativita! Odpoveď je – nie absolútne nemusí. Presne takto sa čas chová, keď sa otáča. Nepočíta nezaujato len daný úsek v čase, správa sa zaujato a relatívne vzhľadom k tomu, kto ho meria. Vo všeobecnosti hovorí, že čím rýchlejšie sa hýbeme, tým viac je čas ovplyvnený.