Herečka Jana Majeská patrí k osobnostiam, ktoré na obrazovke aj mimo nej pôsobia prirodzene, pokojne a s vnútornou silou. Diváci ju dnes poznajú najmä zo seriálu Dunaj, k vašim službám, no jej cesta k herectvu bola vždy prepojená aj s rodinou, životnými zmenami a osobným dozrievaním. Po období, keď sa viac venovala deťom a rodinnému životu, sa k herectvu vracia s väčším nadhľadom a pokojom. V rozhovore pre magazín BREAK hovorí o zákulisí profesie, o tom prečo je pre ňu dôležitý odstup od postáv, aj o tom, kde nachádza rovnováhu medzi prácou a súkromím.
- Fotenie pre magazín Break prebiehalo v úžasnom ateliéri sklárky Gordany Turuk. Aká tam bola atmosféra a ako sa vám pózovalo mimo hereckého prostredia?
Atmosféra bola naozaj výnimočná. Ateliér je nádherný a veľmi inšpiratívny, človek tam cíti energiu tvorby na každom kroku. Aj vďaka vrúcnemu privítaniu Gordany som sa cítila veľmi príjemne a prirodzene. Okrem toho sa na mieste stretla skvelá zostava ľudí, takže celé fotenie malo veľmi priateľskú a uvoľnenú atmosféru, čo je pre mňa veľmi dôležité. Pózovanie mimo hereckého prostredia je pre mňa vždy trochu iný typ práce, ale zároveň je to príjemná zmena.
- Herectvo je krásne, ale aj náročné povolanie. Čo vám prináša dnes, čo ste možno na začiatku vôbec nevnímali?
Herectvo je v prvom rade veľmi náročné na čas, to som si ako študentka herectva vôbec neuvedomovala. Vtedy človek vníma najmä samotnú tvorbu, skúšky, premiéry, ten pocit, že môže byť súčasťou niečoho kreatívneho. Až neskôr, keď prišla rodina a deti, som si uvedomila, aké náročné je skĺbiť túto profesiu s bežným životom. Zrazu už nie ste úplne pánom svojho času. Je to nestála práca s neistým výsledkom, kde nikdy neviete, čo príde ďalej. Každý projekt je nový začiatok a úspech nie je zaručený. Napriek tomu som šťastná, že sa môžem živiť tým, čo som vyštudovala. Mám veľmi rada samotný tvorivý proces, dialóg, hľadanie súvislostí, rôznych možností interpretácie a skrytých významov. To je na herectve stále krásne.
- Človek sa počas rokov mení, ako umelkyňa aj ako žena. Ako sa podľa vás zmenil váš prístup k hraniu a k postavám, ktoré stvárňujete?
Myslím, že dnes mám oveľa väčší nadhľad. Kedysi som mala tendenciu brať veci veľmi osobne a niekedy až príliš vážne. Dnes si uvedomujem, že túto prácu treba robiť zodpovedne a s rešpektom, ale zároveň si treba zachovať istú ľahkosť. Skúsenosti človeka zocelia. Pribudnú zážitky, stretnutia, životné situácie a zrazu sa na veci pozeráte z iného uhla. Na niektoré veci jednoducho treba dozrieť, ako herečka aj ako človek. Takže som stále v procese.
- Každá rola zanechá v hercovi stopu. Ako sa vám darí udržiavať vnútorný odstup a pritom zostať v postave naplno prítomná?
Je to niečo, čo sa človek postupne učí. Vedome sa od postáv snažím odstrihnúť, pretože keby som si všetko nosila domov, asi by som sa zbláznila a moje okolie tiež. Zároveň ma však baví o postavách premýšľať. Často si predstavujem, ako by mali reagovať, čo by mohli povedať, aké vzťahy majú s ostatnými postavami. Niekedy premýšľam aj nad tým, ako by mal vyzerať konkrétny záber alebo situácia. Je to taká kombinácia profesionálneho odstupu a tvorivej zvedavosti.
- Každá ponuka je iná a prináša nové skúsenosti. Čo rozhoduje o tom, že poviete: “Toto chcem hrať”?
Sme na Slovensku a tu sa máloktorá ponuka odmieta. Herecký trh je jednoducho menší a človek je rád, ak dostane dobrú príležitosť. Je však pravda, že v seriáli Dunaj, k vašim službám som veľmi túžila hrať. Mala som pocit, že je to projekt, ktorý má silný príbeh a kvalitný tvorivý tím. Som veľmi rada, že sa mi to splnilo, nielen profesne, ale aj ľudsky. Spoznala som tam veľa skvelých kolegov a vznikli krásne spolupráce a dovolím si povedať, že aj priateľstvá. A pokiaľ budem mať ponuku práce od tejto produkcie, len ťažko ma zlákajú inam. Objavili ma, dali mi príležitosť, dôveru a slobodu, preto sú pre mňa prioritou.
- Pôsobíte veľmi prirodzene, pred kamerou aj mimo nej. Ako sa vám darí udržať rovnováhu medzi profesiou a tým, kým ste v súkromí?
Ja to veľmi striktne neoddeľujem. Aby som sa cítila dobre a uvoľnene, potrebujem byť v prostredí, ktorému dôverujem a ktoré dôveruje mne. Keď je medzi ľuďmi rešpekt a otvorenosť, vznikajú krásne veci. Vtedy sa dejú malé zázraky. Ak to tak necítim, je to oveľa ťažšie. Vtedy mám pocit, že zo seba nedokážem vydať to najlepšie.
- Váš manžel je rovnako herec. Aké to je žiť vo vzťahu, kde sa obaja pohybujete v rovnakom svete emócií, skúšok a natáčaní?
Netuším, v žiadnom inom som nežila. (smiech) Myslím si však, že si toto povolanie navzájom ľahšie tolerujeme, pretože presne vieme, čo všetko obnáša. Je náročné na čas, na energiu, na stretnutia s rôznymi ľuďmi, ale aj na neistotu. Niekedy si táto práca vyžaduje celého človeka a vtedy musí ten druhý prevziať praktické veci doma. Snažíme sa to rešpektovať a vytvárať si navzájom priestor na realizáciu.
- Kedy sa vám darí najlepšie “vypnúť”, byť len Jankou, nie herečkou?
Keď robím veci, ktoré ma tešia, a keď som s ľuďmi, ktorých mám rada. Najradšej som doma s deťmi, pri knihe alebo v parku so psíkmi. Veľmi ma upokojuje príroda a voda. Milujem more a miesta, kde sa dá na chvíľu zastaviť. Rada sa stretávam aj s priateľmi a cestujem, keď máme možnosť. To sú momenty, keď človek naozaj vypne a načerpá novú energiu.
- Po rokoch na scéne aj pred kamerou máte za sebou množstvo postáv. Je niektorá, ku ktorej sa vo svojich myšlienkach vraciate?
Mala som aj dlhšiu pauzu, keď som sa viac venovala deťom a ich potrebám. Až teraz som začala opäť viac pracovať a mám pocit, že všetko prišlo v pravý čas. Ale myslím si, že navždy so mnou zostane postava Helgy. To obdobie mám veľmi rada a je pre mňa veľmi intenzívne. Keď sa raz skončí, určite mi bude chýbať. Žijem svoj sen.
- Herectvo je aj o spolupráci a dôvere. Máte niektorého partnera na scéne, s ktorým sa vám hrá výnimočne prirodzene?
Taký malý zázrak som zažila práve s Jankom Koleníkom. Niekedy mám pocit, že nemusí ani nič povedať a presne viem, čo tým myslí. Táto vzájomná energia a porozumenie sú na javisku veľmi vzácne. Podobne to mám aj s mojím manželom, s ktorým sa momentálne dosť často stretávame aj na divadelných doskách. A nemôžem nespomenúť aj Janku Kovalčikovú, s ňou je tiež radosť pracovať. Mám rada ľudí, ktorí sú pripravení, tvoriví, inšpiratívni, nesťažujú sa, vytvárajú skvelé prostredie a atmosféru. To je potom radosť pracovať.
- Na obrazovke pôsobíte nežne, ale zároveň rozhodne. Kde beriete silu a pokoj, ktoré z vás vyžarujú?
(smiech) Vidíte a pritom sa ja sama často cítim neistá. Veľa váham, polemizujem a možno až príliš analyzujem. Potrebujem si veci viackrát zdôvodniť, aby som mala pocit istoty. Možno práve tento proces hľadania a premýšľania ma nakoniec upokojí.
- Keby ste mali vyjadriť svoje životné motto alebo myšlienku, ktorou sa riadite – aká by to bola?
Ak niekomu nemôžeš pomôcť, aspoň mu neublíž.
DOTAZNÍK
Miesto narodenia: Prešov
Káva alebo čaj: Aj, aj
Obľúbené miesto: Domov
Obľúbená kniha: Ako chutí moc – Ladislav Mňačko
Znamenie zverokruhu: Váhy
Slovo, ktoré vás vystihuje: Hravosť
Obľúbený spevák: Karel Kryl
Cestovateľský sen: Japonsko
Čo vás robí najšťastnejšou: Rodina
autor: Jozef Grondžák foto: Katarína Petrášová – PORTRAITS dress a styling: Zuzana Haková
vizáž: Olha Khomich vlasy: Katherina Derzhak miesto: Ateliér a galéria GORDANA GLASS
