V úvode podcastu sa Števo a Miška snažili opísať svojho nového hosťa. Nakoniec sa zhodli na tom, že Kristián Baran je šikovný a talentovaný mladý herec, ktorý v súčasnosti patrí k najvyťaženejším hercom mladej generácie. Televíznych divákov si získal svojím tanečným umením v Let’s Dance a jednou z hlavných úloh v seriáli Sľub.
Kristián Baran je však aj vynikajúci divadelný herec a na túto sezónu má pripravenú novú hru pod taktovkou Ľubomíra Vajdičku, slovenskej režisérskej legendy. „Je to francúzska komédia s názvom Týždeň a dosť. Hrám muža, ktorý si prácu berie so sebou domov a nevie klamať. Je plná vášnivých emócií, taký slovný pingpong plný zvratov. Režisér bol asi 80 % z dôvodu, prečo som do toho išiel. Už na vysokej škole som si povedal, že by som s ním raz chcel pracovať. Ale už vtedy vlastne sám hovoril, že sa už do režírovania púšťať nebude. Tak sme ani neverili, že to bude možné. A potom som dostal ponuku na francúzsku komédiu, zájazdové divadlo. Pozrel som sa, kto to režíruje a bolo to jasné,“ opisuje svoje rozhodnutie. Okrem toho tento rok účinkoval aj počas Shakespearovských slávností, kde si spolu so Števom zahrali v komédii Skrotenie zlej ženy. Spomínali na dážď aj inváziu malých čiernych chrobáčikov, ktoré sa objavujú pri teplotách nad 30 stupňov. „Spoločne s Michalom Vajdičkom sme vytvorili charakter postavy, ktorú hrám. Je to tak trochu truľko. Napadlo nám, že bude mať celý čas tak polootvorené ústa. Aj mi to pomáhalo udržať sa v charaktere. Najhoršie bolo, keď som pri invázii čiernych chrobákov s otvorenými ústami stál asi 10 minút počas záverečnej scény a len sledoval kolegov. Vtedy sa aj stalo, že mi občas nejaký chrobáčik vliezol do úst,“ smeje sa.
ČOMU SA VENOVAŤ?
O tom, že Kristián je vynikajúci herec, dnes nie je pochýb. Aká cesta ho však viedla k herectvu? „Pred konzervatóriom som chodil na Strednú odbornú školu technickú. Ale predtým som mal v pláne ísť na umeleckú strednú školu na propagačnú grafiku. Vždy som maľoval a vlastne aj inklinoval k umeniu. Ale vtedy som ešte nevedel, že to napokon bude herectvo. Naša rada starších ma však v čase, keď sa na Slovensku začala ekonomická kríza, presvedčila, a vlastne som aj ja tak začal uvažovať, že ma asi propagačná grafika neuživí, ale môžem ju mať ako hobby. Tak som nastúpil na technickú školu a hneď po prvom ročníku som chcel prestúpiť, lebo to nebolo pre mňa. Ale nejako som vydržal a zmaturoval,“ začína svoje rozprávanie o rozhodovaní sa.
Ešte aj vo štvrtom ročníku uvažoval o prestupe. „V treťom ročníku sme mali týždeň teóriu a týždeň prax. Po teórii sme so spolužiakom chodili vždy do mesta a stretávali veľa ľudí, ktorých som začal zabávať. Mal som pri nich pocit, že si takto musím vybiť svoju depresiu. A tak som sa reálne zamyslel nad tým, čo budem robiť po škole, že čo ma vlastne v skutočnosti baví. A sčistajasna mi prebleskla myšlienka: Baví ma baviť ľudí. Preto som sa prihlásil na ZUŠku a konzervatórium, odbor herectvo. Tam som chodil tri roky, bral som to tak, že ak chcem ísť na VŠMU, musím mať skúsenosti. Školu som ukončil v treťom ročníku, lebo spolužiačka mi povedala, že si tam dala prihlášku, či idem s ňou. A v posledný možný deň som všetko vybavil. Nemal som teda maturitu z konzervatória,
ČO V PODCASTE NEODZNELO
Hrali ste vo vyše dvadsiatich divadelných hrách. Ktorá úloha bola pre vás najpamätnejšia? Ani neviem, že ich bolo toľko (smiech).
Myslím, že najviac so mnou ostala postava zo školskej inscenácie Caligula, kde som hral samotného Caligulu. Je to vďaka inscenačnému tímu, ale hlavne preto, že som s touto postavou riešil najviac zo všetkých postáv, psychológiu, hľadanie emócií, experimentovanie, to všetko so spolužiakom režisérom Davidom Vyhnánkom a dramaturgičkou Markétou Bockovou. Dávate prednosť komediálnym úlohám alebo sa skôr nájdete v tragédiách? Pre mňa je to podobné, ako keď dostanem otázku, či divadlo, alebo kamera.
Majú jednu spoločnú vec – v základe je to herectvo, ale technika a prítomnosť sú odlišné. Preto nemám odpoveď, či divadlo, alebo kamera, pretože ma baví niečo veľmi na divadle a niečo iné na kamere, takže nerobím rozdiel. To isté pre mňa platí aj pri tejto otázke. Užívam si prácu pri oboch – v komédii ma baví hravosť, ľahkosť, ale aj hľadanie miery; pri tragédiách ma baví hlavne hľadanie miery, prečo sa postava dostala do rôznych situácií, a tiež výživnosť ponuky pocitov, správania a reakcií, ktoré sú ukryté pod pokrievkou charakteru.
Keby vám počas strednej nenapadlo, že herectvo je to pravé, čo myslíte, kam by vás život zaviedol?
Na toto vôbec neviem odpovedať, ale pravdepodobne by som sa venoval psychológii, fyzioterapii alebo niečomu spojenému s umením.
autor: redakcia
foto: archív KB
