V polovici 15. storočia nemali ľudia v Španielsku príliš na výber. Mohli buď vychádzať s katolíckou cirkvou, alebo sa obávať represálií. Ich realizáciu mala na starosti inkvizícia, ktorá vyhnala z krajiny tisíce židov a moslimov a skonfiškovala ich majetky. Každý jeden prípad pritom inkvizítori starostlivo prešetrovali a vzhľadom na to, že ich právomoci boli dosť voľne definované, k funkciám pristupovali rôzne. Tomás de Torquemada patril k tým, ktorí brali prácu priam fanaticky.
Narodil sa v roku 1420 do nie príliš majetnej rodiny vo Valladolide. Bol priam predurčený na cirkevnú dráhu, jeho strýko, ktorého matka konvertovala z judaizmu na katolicizmus, bol kardinálom a významným teológom. Nie nadarmo sa vraví, že poturčenec je horší od Turka. To platí zväčša aj pre konvertitov. De Torquemadovci neboli iní, do malého Tomása už od detstva vtĺkali prísnu katolícku vieru.
Mních a princezná
Ako mladý muž sa stal dominikánskym kňazom v meste Segovia, kde spoznal mladú princeznú Izabelu Kastílsku. Tomás s Izabelou rýchlo zistili, že majú veľa spoločného. Až do de Torquemadovej smrti tak boli blízkymi spojencami. Práve na popud tohto ambiciózneho muža si Izabela vzala za muža Ferdinanda a Kastília s Aragónskom sa tak spojili do jedného mocného štátu. Ak by de Torquemada nespojil ich životné osudy, svet by dnes zrejme vyzeral úplne inak. Keď Izabela a Ferdinand ustanovili vznik španielskej inkvizície, spoliehali sa na to, že ich hlavný radca pomôže pri „očisťovaní“ katolicizmu na Pyrenejskom polostrove. De Torquemada im rád podal pomocnú ruku, veď sám bol horlivým katolíkom. Ako sa však ukázalo, dať mu do rúk moc bola chyba. Stal sa generálnym inkvizítorom a vo svojej novonadobudnutej moci sa začal vyžívať. Zatiaľ čo väčšine ostatných inkvizítorov stačilo, keď židia a moslimovia prešli na katolícku vieru, de Torquemada každého jedného konvertitu prísne posudzoval.
Mučenie ohňom i vodou
Fyzické tresty boli samozrejmosťou. Tomás de Torquemada s obľubou využíval napríklad takzvanú „liečbu vodou“. Odsúdenca priviazali v horizontálnej polohe k drevenej lavici, násilím mu otvorili ústa a potom mu do nich liali veľké množstvá vody, prípadne aj žlče či moču. Človeku následne opuchol žalúdok, dochádzalo k intoxikácii vodou a často aj k úmrtiam. Ak dotyčný náhodou upadol do bezvedomia, bili ho, kým nevyvrátil obsah žalúdka, a následne mohla „liečba“ pokračovať. Niekde tu môžeme hľadať korene moderného mučenia: waterboardingu. Opakom vodného mučenia bolo upaľovanie. Často nasledovalo po takzvanom „autodafé“, čo v preklade znamená „akt viery“. Išlo o vyhlásenie inkvizičného rozsudku a často aj o ceremoniál, po ktorom ihneď nasledovalo upaľovanie.
Odsúdenec mal šancu priznať sa, no pred popravou ho to nezachránilo. Najprv ho uškrtili, takže nemusel zaživa trpieť nad plameňmi. Tomás de Torquemada nielen posielal ľudí na smrť, ale dozeral aj na vyhnanie desiatok tisíc židov a moslimov zo Španielska. Zvlášť si dával záležať na tom, aby sa do bodky plnil príkaz, že vyhnanci si so sebou môžu vziať len to, čo odnesú v rukách. Tí, ktorí neodišli, museli konvertovať. A beda tomu, kto prijal katolicizmus len naoko a naďalej praktizoval svoju pôvodnú vieru. Ak ho udali, hneď sa dostal do hľadáčika nemilosrdného de Torquemadu. Niet divu, že tento nenávidený muž musel cestovať s početnou eskortou. O život sa musel obávať prakticky neustále.
Zásah pápeža?
„Kryptožidov“, teda takých, ktorí svoju vieru praktizovali v tajnosti, vedela de Torquemadova inkvizícia vyhľadávať zvláštnymi spôsobmi. Ak napríklad z komína domu v sobotu nestúpal dym, mohlo ísť o znak, že rodina uctieva sabat. Podozrivé bolo aj nakupovanie väčšieho množstva zeleniny pred sviatkom pesach či nákup mäsa od konvertovaného mäsiara. Hrôzovláda, počas ktorej tento inkvizítor nechal popraviť najmenej dvetisíc osôb a s obľubou pálil nielen ľudí, ale aj knihy, skončila ešte pred jeho smrťou. Pápežovi totiž prichádzalo čoraz viac znepokojivých správ o tom, čo sa v Španielsku deje.
De Torquemada napokon odišiel z funkcie, oficiálne tvrdil, že pre zhoršujúci sa zdravotný stav. Je ale pravdepodobnejšie, že ho k tomu donútila katolícka vrchnosť. Zomrel v kláštore v roku 1498. V roku 1832 inkvizítorov hrob niekto vykradol. De Torquemadove kosti odcudzili a rituálne spálili. Zrejme pri obrade, ktorý až príliš pripomínal autodafé. Či tak ktosi urobil z úcty k mŕtvemu, alebo chcel označiť bezbožníka, dodnes nevieme.
Od autora ďalej ponúkame:
Ernst Kaltenbrunner: Zjazvený esesák tribunálu neušiel
Najznámejšie teórie o konci sveta
Vojaci, ktorí slúžia v cudzích armádach
