Vznik šachu sa datuje do 6. storočia. V tom čase už boli vynálezcovia senetu štyritisíc rokov mŕtvi. Odhaduje sa, že prvú partiu tejto doskovej hry odohrali okolo roku 3500 pred Kristom už za 1. egyptskej dynastie. Najstaršie fragmenty niečoho, čo sa podobá na hraciu plochu a figúrky, našli archeológovia práve v kráľovských hrobkách z tohto obdobia. Senet bol však obľúbený aj v nasledujúcich storočiach a tisícročiach. Hráči sa objavujú na nástenných maľbách, našlo sa dokonca dielo, ktoré zobrazuje kráľovnú Nefertari sediacu pri stolíku s touto hrou. Nefertari zomrela v 13. storočí pred Kristom, čo len dokazuje, že senet si udržiaval popularitu mimoriadne dlhú dobu. Bol obľúbený aj v časoch, keď bol Egypt rímskou provinciou, a postupne mizol až v 5. storočí. A to o šachu ešte nik ani nechyroval.
Zábava počas prestávok
O čo sa vlastne hráči snažili? Senet je vo svojej podstate pretekárska hra, ktorej doska pozostáva z 30 políčok usporiadaných do troch radov po desať. Je možné, že Egypťania sa inšpirovali kalendárom, respektíve mesačným cyklom, ktorý má takmer 30 dní. Následne sa dvaja protivníci snažili dostať svoje figúrky známe ako ab (tanečník) cez hraciu plochu po dráhe v tvare písmena „S“. Pohyb figúrky určovali spočiatku špeciálne paličky s rovnými hranami, neskôr ich nahradili rímske kocky zo zvieracích kostí. Prvé hracie dosky sa vyrábali z dreva a boli pomerne primitívne. Nečudo, veď senet bol spočiatku zábavkou tých chudobnejších. Našli sa dokonca aj dosky vytesané priamo do skál v kameňolomoch, kde sa hrou zabávali robotníci a remeselníci počas prestávok. S postupom času však vznikali čoraz vzácnejšie a cennejšie kúsky. Archeológovia v hrobkách faraónov, i v tej Tutanchamónovej, našli hracie dosky vyrezané zo slonoviny či vyrobené z glazovanej keramiky. Často boli duté a vnútri ukrývali figúrky. V palácoch a domoch boháčov zasa vznikali zdobené drevené stoly určené špeciálne na senet. Figúrky mohli byť len obyčajnými drevenými valčekmi, používali sa dokonca aj kamienky, ale majetní jedinci si ich nechávali vyrezávať do najrôznejších podôb. Senet hrávali ľudia naprieč všetkými spoločenskými vrstvami, kňazov nevynímajúc. Práve oni ju najmenej od 2. tisícročia pred Kristom využívali na náboženské účely. Podľa nich symbolizoval pohyb figúrok po hracej ploche cestu duše do posmrtného života a tým hráčom pripomínala ich povinnosti voči bohom. Aby ľudia aj pri hre mysleli na všemocné bytosti, začali sa do dosiek vyrývať rôzne znaky.
Pod dohľadom bohov
Aj tie najobyčajnejšie hracie dosky mali na posledných piatich políčkach vyryté hieroglyfy. Na 26-tke sa nachádzal symbol Domu krásy, kde sa mumifikovali mŕtve telá. 27-čka bola vyhradená pre Dom vody. Ten reprezentoval rieku, po ktorej sa duša plavila do podsvetia. Ďalšie tri políčka okupovali dvojice bohov: Thoth a Amun, Amun a Ra, Ra a Horus. Tí sprevádzali dušu na jej ceste. Väčšina dosiek tiež obsahovala Dom zmŕtvychvstania, kde sídlil boh Usir, a Dom nástrah, kde dušu čakali rôzne pasce. Tie musela prekonať, ak sa chcela dostať do posmrtného života. Okolo roku 2000 pred Kristom, keď sa kompilovala zbierka posmrtných textov známa ako Kniha mŕtvych, považovali Egypťania senet za taký dôležitý, že ho zmienili aj v tomto diele. V Knihe mŕtvych sa píše, že dobrý hráč senetu dokáže získať priazeň bohov a uľahčiť si tak cestu do podsvetia.
Hra bez pravidiel
Popularita senetu, ktorá trvala tisíce rokov, sa prakticky úplne stratila približne v čase, keď padla Západorímska ríša. Prastará súčasť života Egypťanov upadla na celé veky do zabudnutia. V roku 1923 však znovu uzrela svetlo sveta. Vo februári Howard Carter prvýkrát po tisíckach rokov nazrel do Tutanchamónovej hrobky. Pri predstave tohto faraóna sa človeku automaticky zjaví obraz jeho posmrtnej masky. Málokto však vie, že v hrobke sa našla aj slonovinová hracia doska s figúrkami.
Senet tak zasa bolo s čím hrať, vyskytol sa ale jeden dosť vážny problém. Neboli pravidlá. V starovekom Egypte bola hra zrejme taká populárna, že ľudia vtedy nepovažovali za nutné ich zaznačiť na papyrus. Veď kým nebolo internetu, ťažko by ste hľadali spísané pravidlá známych kartových hier ako sedma, farár či misa. No a pre Egypťanov bol senet rovnako bežný. Mnohí archeológovia sa od tých čias pokúšajú objasniť pôvodné pravidlá senetu. Je to však náročné, ak nie nemožné. Hoci samotná doska ostávala počas stáročí prakticky rovnaká, menil sa počet figúrok (z piatich na sedem i viac) a zrejme aj pravidlá, a to nielen v rámci času, ale i rôznych geografických celkov. V Hornom Egypte mohli hrať v tom istom čase senet celkom inak ako v Dolnom. Dnes tak môžete nájsť viacero súborov pravidiel senetu, ktoré sa navzájom nepodobajú a v mnohom si odporujú. S najväčšou pravdepodobnosťou však ani jeden z nich nezodpovedá pôvodným pravidlám, ktoré vznikli okolo roku 3500.
Dáma: Čo sa týka starobylosti, dýcha senetu na krk. Najstaršia hracia doska sa našla vo vykopávkach v mezopotámskom meste Ur a pochádza z roku okolo 3000 pred Kristom. Na rozdiel od senetu je však populárna dodnes a jej pravidlá sú dobre známe, hoci existujú vo veľkom množstve rôznych verzií.
Mohlo by vás zaujať:
