Svet sa zrýchlil, komunikácia zhrubla a telefón často vyhráva nad živým človekom. Podľa odborníkov na etiketu Valérie Láskovej a Ľubomíra Jančoka však práve teraz prichádza návrat k základom slušnosti. „Žijeme obdobie, keď sa etiketa opäť stáva nevyhnutnosťou, nie formalitou,“ zaznieva v ich spoločnom pohľade na dnešnú spoločnosť. O téme hovoria aj v novej relácii JOJ 24 s názvom Ako sa nestrápniť, kde v praxi ukazujú, ako zvládať bežné aj krízové spoločenské situácie.
Valéria Lásková: Reč tela je rýchlejšia než slová
Čo všetko o človeku prezradí prvých pár minút stretnutia?
Neuveriteľne veľa. Naša reč tela je totiž rýchlejšia než slová a prvý dojem si nevytvárame v priebehu minút, ale doslova v priebehu niekoľkých sekúnd. Práve preto je jeho sila taká veľká – sprevádza nás ešte dlho po prvom stretnutí. Výsledky harvardskej štúdie naznačujú, že na zmenu negatívneho prvého dojmu môže byť potrebných až osem ďalších pozitívnych stretnutí. Problém však je, že ak prvý dojem pokazíme, druhé stretnutie sa vôbec nemusí uskutočniť. Aj preto by sme jeho význam nemali podceňovať.
Čo teda prvý dojem vytvára?
Naša chôdza, držanie tela, očný kontakt, pevnosť podania ruky, tón hlasu, úprava zovňajšku a množstvo ďalších detailov. To všetko druhá strana podvedome vyhodnocuje ešte skôr, než stihneme povedať prvú vetu. Tieto signály pritom veľa prezrádzajú o našej sebadôvere, dôveryhodnosti aj o miere rešpektu, ktorú prejavujeme voči druhým.
Venujete sa aj módnemu právu a móde ako súčasti spoločenského vystupovania. Ako veľmi oblečenie obplyvňuje prvý dojem?
„Je to pravda odveká, šaty delaj člověka.“ Tento známy výrok Jana Wericha vystihuje nadčasovú pravdu, ktorá platí aj dnes. Oblečenie je totiž prvá veta, ktorú si o nás ľudia prečítajú ešte skôr, než prehovoríme. Rada by som však vyvrátila mýtus, že záujem o vhodné oblečenie je prejavom povrchnosti alebo materializmu. Odev je súčasťou našej vizuálnej komunikácie. Prostredníctvom neho dávame okoliu najavo, ako si vážime sami seba, druhých ľudí aj príležitosť, na ktorú prichádzame. Vhodne oblečený človek akoby hovoril: Záležalo mi na tom, aby som sem prišiel pripravený. Móda je jedným z najsilnejších nástrojov neverbálnej komunikácie, ktoré máme k dispozícii. Nosíme ju na sebe celý deň a vysiela o nás množstvo informácií. Všímam si však, že niektorí manažéri či politici sa v posledných rokoch až príliš zležérnili a oblek zo svojho šatníka takmer úplne vyradili. Argumenty, že sa chcú viac priblížiť svojim zamestnancom alebo voličom, podľa mňa neobstoja v situáciách, ktoré si vyžadujú určitú úroveň formálnosti. Ak si prostredie, funkcia alebo príležitosť pýta istý štandard, mali by sme ho rešpektovať. V opačnom prípade nejde o autenticitu, ale skôr o uprednostnenie vlastného pohodlia pred úctou k danej spoločnosti, priestoru či inštitúcii.
Pomáhate vašim klientom zorientovať sa v tom, čo je na konkrétnu príležitosť vhodné?
Učím ich dešifrovať dress code, orientovať sa v pravidlách spoločenského a protokolárneho obliekania a využívať módu vo svoj prospech. Zároveň rada zdôrazňujem, že vhodné oblečenie nie je otázkou výšky rozpočtu, ale vkusu, znalostí a citu pre situáciu. Ako sa hovorí, aj za málo peňazí sa dá zahrať veľa muziky. Ako právnička so špecializáciou na Fashion Law (módne právo) a zakladateľka mimovládnej organizácie: Národnej komory módy Slovenska sa však na módu nepozerám len cez prizmu estetiky a trendov, ale najmä ma zaujíma ochrana výsledkov tvorivej duševnej činnosti, autorské práva a právne aspekty módneho priemyslu. S módou mám preto vzťah na viacerých úrovniach – a musím povedať, že si spolu veľmi dobre rozumieme.
Čo by ste poradili žene, ktorá chce pôsobiť profesionálne, ale nechce stratiť svoju ženskosť?
Moje posolstvo pre všetky ženy znie: kultivovaná ženská príťažlivosť, jemnosť a autentická ženskosť nie sú v profesionálnom svete slabosťou, ale vašou najväčšou silou. Mnohé ženy robia chybu, že sa snažia uspieť kopírovaním mužských vzorcov správania, preberaním ich tvrdosti či skrývaním sa do neforemných, príliš prísnych pánskych siluet. Marilyn Monroe povedala „Nevadí mi žiť v mužskom svete, pokiaľ v ňom môžem byť ženou”, a ja sa s ňou plne v tomto stotožňujem.
Čo je najväčší omyl o elegancii?
Že sa dá kúpiť. Elegancia nie je o cenovke ani o logu na kabelke. Poznám ľudí oblečených od hlavy po päty v luxuse, ktorí nepôsobia elegantne ani na sekundu, a poznám ľudí v jednoduchých veciach, z ktorých elegancia priam sála. Elegancia sa nerovná bohatstvo. Skutočná elegancia je otázkou miery, vkusu, čistoty línií a predovšetkým správania Skutočná elegancia je nenápadná. V momente, keď kričí, prestáva ňou byť.
Dá sa byť elegantný aj v teniskách?
Samozrejme — a kto tvrdí opak, zaspal niekde okolo roku 2005. Moderná etiketa je dynamická a flexibilná. Ak hovoríme o čistých, minimalistických kožených teniskách bez divokých vzorov a krikľavých farieb, takáto obuv dokáže v kombinácii s dobre padnúcim nohavicovým kostýmom alebo moderným biznis oblekom vytvoriť dokonalý, vysoko elegantný a svieži mestský look. Kľúčom je však opäť kontext – tenisky sú skvelé na neformálne stretnutia, kreatívny biznis či cestovanie, no na striktne formálne podujatia s predpísaným dress codom, ako je Formal, alebo Black Tie, stále nepatria.
Ľubomír Jančok: Chyby sú povolené, až nevyhnutné
Čo je podľa vás dnes najväčší nedostatok v správaní ľudí?
Je to interkultúrna záležitosť, v každej krajine niečo iné. Vo všeobecnosti platí úcta, rešpekt bez ohľadu na vek, status, rasu, pohlavie. Kto pohŕda, všimnite si, vždy prehrá.
Je etiketa viac o vedomostiach, alebo o charaktere?
Otázka hodná veľkého doktorátu. Spôsoby či dress code ešte nezaručujú charakter človeka, a niekto môže mať zas charakter, ale neovláda spôsoby…vojvoda de La Rochefoucauld hovoril: „Dobre vlastnosti, ktoré nám boli vrodené, časom degenerujú, a vypestované zase nikdy nie sú dosť dobré.“ Etiketa je napokon o praxi, skúsenostiach a musí byť v poriadku i hlava.
Je dnes v pracovnom prostredí viac neformálnosti, než je zdravé?
Ako princíp rastliny v literatúre či pri smeroch v umení, padá a potom sa opäť dvíha, alebo rastie nová. Museli sme od 1998 do 2018 spadnúť hlboko, aby sme si posledné roky uvedomili potrebu etikety. Teší ma to: je to spoločenský fenomén, na etiketu ide rodič, deti, mládež, generálny riaditeľ, mafián priniesol tiež dve deti a povedal: „Nech žijú lepší život ako ja.“
Vyberáte si najlepších študentov zo Slovenska a Česka a pripravujete ich na prestížne školy. Ako spoznáte talent?
Spôsob komunikácie, disciplína, známky, rešpekt, čiastočne i rodinné zázemie, istý kult vôle… Toto všetko nemusí mať v plusoch, ale ja to musím mať overené ako doktor má podklady – vtedy môžeme zaútočiť a ísť veľmi ďaleko. Odlišujem talent od geniality. Talent nasmerujem, pri genialite ide vášeň pred rozumom. Balzac hovoril, že genialita a láska neznesú priemer. Z mojich dnes 22 študentov od 15 rokov do 29 rokov, od Michaloviec po Bratislavu, ktorých mentorujem doma i vo svete, mám i zopár géniov. Talenty však môžu ísť ďalej, znesú i zlú známku či sem tam priemerný jav, sú do koča i do voza. Génius je ako vášeň u Molièra či Racina: priťahuje i pustoší. A neprajem ich do žiadneho vzťahu, im je lepšie samým.
Ako sa dá mladý človek pripraviť na prostredie, kde nestačí byť šikovný, ale treba aj dobre vystupovať?
Veľa čítať, aplikovať, dávať i prijímať, vedieť byť trpezlivý a – ako Starec na mori u Hemingwaya – vždy byť pripravený, svedomitý, keď príde šťastie, nebude prekvapený, uchopí ho.
Čo je najťažšie naučiť ľudí – pozdraviť, počúvať, predstaviť sa alebo priznať chybu?
Vedieť poslúchnuť dobrú radu býva ťažšie, ako si dobre poradiť sám.
Prečo má podľa vás zmysel priniesť tému etikety do televízie práve teraz?
V roku 2022 sme v tom ešte neboli tak ako dnes. Najmladším potrebujeme ukázať istý rámec, mládeži dať nádej a všetkým ukázať, že peniaze nám možno stačili, ale teraz už nestačia: nastupuje vkus, vzdelanie, sharing – zdieľanie, vzájomná pomoc.
Čo by si mal divák z relácie odniesť hneď po prvej časti?
Radosť, nádej, bonhómiu – podobu dobráctva, kde nesúdime, ale prijímame, pomáhame, povzbudzujeme. Má tiež edukačný rozmer – pohladiť mládež, ukázať to, čo nevieme a nás presahuje, ale nie je to ďaleko.
Žijete na osi Paríž – Bratislava. Čo vám dáva Paríž a čo Bratislava?
Paríž je pre mňa ako je dnes PSG (Paris Saint-Germain) pre futbalistu: liga majstrov, víťaz. V Paríži prijímam a v Bratislave odovzdávam. Je to napokon jediná cesta ako prežiť na mentálnej úrovni na Slovensku. Kto prestane byť aktívny, umiera pomaly, nivelizuje sa a stáva sa deprimovaným. Hviezdoslav obdivoval Huga a písal o ňom, štúrovci chceli zvrátiť osud ako Napoleon, Kukučín, Martin Rázus, Martin Benka, Matej Bel, Štefánik snívali o krajine vzdelancov, ich cesty do zahraničia im dávali krídla, odstup, pokoru, a expanziu: intelektuálnu i duchovnú. Jediný modus vivendi, spôsob žitia až prežitia doma našli v tejto podobe: spoločenské prostredie nemôžu kopírovať, ale ho musia pretvárať. A sme v tom i dnes.
Máte vlastné spoločenské pravidlo, ktoré nikdy neporušíte?
Ako v Sorrentinových filmoch: angažovanosť vedľa odstupu, hĺbka vedľa povrchnosti a latinská múdrosť tempus loquendi, tempus tacendi, kedy mlčať, kedy hovoriť.To sú predstavy, a upínam sa k nimi ako brečtan k múru, s úsilím ich aplikovať. Chyby sú povolené, až nevyhnutné. Tak sa učí i etiketa: cez chyby k lepšiemu svetu.
ZDROJ: Red, foto tv joj, shutterstock
