Guzeľ Jachinová vo svojom románe Transport do Samarkandu nehľadá jednoduché odpovede. Namiesto toho rozpráva silný príbeh o deťoch, ktoré prišli takmer o všetko, a o ľuďoch, ktorí sa ich pokúsia dostať do bezpečia.
Transport do Samarkandu
Príbeh sa odohráva na začiatku 20. rokov minulého storočia, počas hladomoru v Povolží po ruskej občianskej vojne. Z Kazane vyráža sanitárny vlak s približne päťsto bezprizornými deťmi. Jeho cieľom je Samarkand, kde je situácia s potravinami podstatne lepšia. Za transport zodpovedá mladý Červenoarmejec Dejev, ktorému je zverená úloha, na akú by si mnohí netrúfli ani v oveľa pokojnejších časoch. Po jeho boku stojí komisárka Biela.
Cesta sa mení na dobrodružstvo plné nebezpečenstva, hladu, chorôb, smrti, ale aj nečakaných prejavov ľudskosti. Vlak postupne prechádza Povolžím, kazašskou stepou, okolím Aralského mora, púšťou Kyzylkum a ďalej smerom k Turkestanu. Samotná cesta pritom nie je iba geografickým presunom. Je skúškou charakterov a zároveň priestorom, v ktorom sa jednotlivé postavy menia.
Jachinová veľmi presvedčivo zachytáva detský svet, ktorý sa ocitol uprostred katastrofy dospelých. Niektoré motívy pritom vychádzajú zo skutočných historických materiálov a spomienok. Autorka pri príprave knihy rozsiahlo pracovala s archívmi a uviedla, že viaceré udalosti týkajúce sa detí v románe majú reálny základ.

Čo znamená zachraňovať životy?
Silnou stránkou knihy však nie je iba historické pozadie. Dejev a Biela predstavujú dva odlišné pohľady na to, čo znamená zachraňovať ľudí. Ich vzťah sa postupne rozvíja popri dramatickej ceste a prináša do príbehu aj citovú rovinu. Jachinová pritom dokáže vedľa brutality a beznádeje ponechať priestor humoru, nehe, solidarite a nádeji. Práve kontrast medzi krutosťou okolitého sveta a drobnými prejavmi ľudskosti robí z Transportu do Samarkandu mimoriadne pôsobivé čítanie. Nie je to však ľahká kniha. Hlad, choroby, bieda a smrť sú v nej prítomné veľmi konkrétne a autorka ich nezakrýva sentimentom.
Zaujímavé je aj to, že Jachinová nám nevnucuje jednoduchý morálny verdikt. Necháva postavy konať, robiť chyby, zápasiť so svojimi presvedčeniami a postupne sa meniť. Aj preto román nefunguje iba ako historická freska, ale predovšetkým ako príbeh o človeku v extrémnej situácii.
Transport do Samarkandu je silný, drsný a zároveň krásny román o prežití, zodpovednosti a nádeji. O ceste piatich stoviek detí, ktorá vedie cez hladomorom zničenú krajinu, ale napokon aj k otázke, čo všetko je človek schopný urobiť pre druhého človeka. A možno práve preto zostáva tento príbeh v čitateľovi ešte dlho po dočítaní.




