Briti dlhé roky zvaľovali hladomor na vrtochy počasia a neúrodu, akoby išlo o neodvrátiteľný dôsledok prírodných katastrof. Väčšina výskumníkov sa však dnes zhoduje, že išlo o umelo vytvorenú tragédiu, ktorú zapríčinila najmä inflácia spojená s vojnou. Ceny jedla vyleteli do výšok a ulice sa začali plniť mŕtvymi. Aby toho nebolo málo, ani samotná inflácia nebola prirodzená. Išlo o jav, ktorého myšlienkovým otcom bol v tomto prípade britský ekonóm John Maynard Keynes a do praxe ho nezaviedol nik iný než Winston Churchill. Zámer? Presun prostriedkov od najchudobnejších Indov k britským a americkým vojakom v Ázii. Briti drancovali indické prírodné bohatstvo takmer 200 rokov. Sprievodným javom bol okrem iného fakt, že spotreba obilia na osobu klesla v Indii v priebehu prvých troch dekád 20. storočia z 210 na 157 kilogramov ročne. Čoraz viac Indov sa jednoducho ocitalo v stave podvýživy. No a druhá svetová vojna mala situáciu len zhoršiť.
NÚTENÝ PRENOS KÚPNEJ SILY
Do Bengálska, ktoré sa dnes rozprestiera na východe Indie a v Bangladéši, napochodovali spojeneckí vojaci s cieľom bojovať proti Japoncom. Koloniálna vláda vyhlásila, že všetky vojenské aktivity v regióne budú financované z indických zdrojov v neobmedzenom rozsahu, a to až do konca konfliktu. Keynes, ktorý bol Churchillovým poradcom pre indickú monetárnu a fiškálnu politiku a ministrom financií, hľadal spôsob, ako financovať vojnové snaženie. Uvažoval nad zdanením boháčov, lenže tých v Indii nebolo dosť. Priamym zdanením bežných ľudí, ktorí už tak dosť trpeli, zasa hrozilo vypuknutím nepokojov. A tak prišla na rad nepriama daň. Fungovala jednoducho. Koloniálna vláda vytlačila začiatkom 40. rokov obrovské množstvo peňazí, takže ceny, najmä základných tovarov, prudko vzrástli. Ryža zdražela o 300 percent. Platy však nerástli a ľudia tak museli drasticky obmedziť spotrebu. A to, čo majitelia podnikov náhodou zarobili navyše, vláda veselo zdanila. Inflácia ani chudoba neboli náhodným javom. Keynes sa explicitne vyjadril, že chce znížiť spotrebu chudobných, aby uvoľnil zdroje pre vojakov takzvaným „núteným prenosom kúpnej sily“.
SÚLOŽ ZA PREŽITIE
Najviac trpeli ľudia v Bengálsku. Odhaduje sa, že v priebehu rokov 1943 až 1944 zomreli 1,5 až dva milióny ľudí, najvyššie odhady hovoria dokonca o troch miliónoch z celkovo 60 miliónov Bengálčanov. Len pre porovnanie, Veľká Británia
a USA prišli počas vojny dovedna o menej než milión vojakov a civilistov. Ľudia na krízu reagovali v podstate rovnakým spôsobom než počas iných podobných situácií v dejinách. Sťahovali sa do miest a predávali svoj majetok, aby mali na jedlo. Zmenila sa aj distribúcia potravín v rámci rodín, prednosť mali muži, potom ženy a nakoniec deti. Rodinné väzby sa trhali, keď sa príbuzní odlučovali v snahe nájsť jedlo či zdroj príjmu. Počet prostitútok raketovo vzrástol – ženy súložili len preto, aby prežili, a rodičia predávali deti, aby sa mohli nakŕmiť. Nebola to však podvýživa, ktorá zabíjala najčastejšie. Napriek oneskorenej snahe vlády o riešenie situácie to bola smrtiaca trojica v podobe cholery, malárie a pravých kiahní. S maláriou sa v tých časoch nedalo veľa robiť, no proti cholere účinkovala napríklad dezinfekcia vodných zdrojov. K tej však úradníci pristúpili, až keď už vypukla epidémia, prostredníctvom ktorej sa baktérie šírili ďalej po krajine. Lieky na maláriu sa dali najrýchlejšie zohnať na čiernom trhu, avšak za premrštenú cenu. A očkovanie proti kiahňam? Jednoducho prišlo neskoro.
HODOVALI NA ŽIV ÝCH
Nemocnice viedli slabo kvalifikovaní lekári bez akejkoľvek skúsenosti s ich chodom. Z asi 25-tisíc vyhladovaných ľudí, ktorých hospitalizovali v Kalkate, zomrela tretina. Na vidieku zahynul menší počet ľudí, len asi 12 percent hospitalizovaných. Bolo to však dané tým, že ľudia vo vidieckych oblastiach zomreli zväčša dávno predtým, než sa dostali do nemocnice. Mrchožrúty mali hody. Mŕtvoly neraz nemal kto odpratať, ľudia na to nemali silu. Vidieť šakaly a supy hodovať na ľuďoch, z ktorých mnohí ešte žili neschopní brániť sa, bolo pomerne bežné. Mŕtvoly často končili v riekach, slúžiacich ako pohrebné vozy smerujúce k oceánu. Hladomor v roku 1944 ukončila až štedrá úroda spolu s oneskoreným zásahom britskej vlády. Došlo k stanoveniu cenových stropov ryže a zároveň aj k dovozu potravín do zdevastovaného Bengálska, spamätávajúceho sa z katastrofy celé roky. Ani po desaťročiach sa za túto tragédiu Veľká Británia neospravedlnila.
autor: Filip Hloža
foto: Wikipédia
