Keď mi moja kamarátka Oli Džupinková za ostatné roky niekoľkokrát prízvukovala, že by som mal navštíviť jej rodný kraj a národný park Poloniny, nechal som sa nakoniec zlomiť a v jedno slnečné sobotné popoludnie som vystúpil z autobusu v Snine. Priznám sa, nemal som žiadne očakávania. Mám zo Sniny viacero známych, no nikdy o svojom meste veľmi nerozprávali. Budem tu mať čo vidieť, ochutnať a kam ísť? Rozhodol som sa to zistiť.
Snina leží priamo pri hranici nášho národného parku Poloniny,jeden z našich najredšie osídlených národných parkov. Dotýka sa hraníc Ukrajiny aj Poľska a jeho najvyšší vrch Kremenec je zároveň trojhraničie, kde sa stretávajú všetky tri štáty pokope. Niektoré časti Polonín patria do dedičstva UNESCO a okrem mojej kamarátky našli v Poloninách svoj domov aj mloky, zubry či užovky. Celkovo sú Poloniny takmer nedotknuté a príroda tu má posledné slovo.
Sninčania milujú svaly a výhľady Ostaňme ale ešte chvíľu v Snine. Viete, na čo som prišiel? Najobľúbenejšia aktivita miestnych je túra na Sninský kameň. Ten sa skladá z dvoch častí – z malého aj veľkého kameňa. Odporúčam vám vyliezť si to na oba, sú hneď vedľa seba. Z veľkého Sninského kameňa vidno celú Sninu a jej okolie, z malého je to skôr pohľad do panenskej prírody a na Morské oko. To je tretie najväčšie prírodné jazero na Slovensku, no jeho pomenovanie nie je úplne správne. Oficiálne sa pomenovanie morské oko sa môže používať iba na jazerá ľadovcového pôvodu, čo nie je. Preto by sme ho mali správne nazývať Veľké Vihorlatské jazero.
Jednoznačne najväčšou pýchou mesta Snina je Sninský kaštieľ a do detailov prepracovaná socha Herkula. Vraj existujú tri vyhotovenia, no táto je najkrajšia. Kaštieľ bol postavený v roku 1781 a je ukážkou klasicistickej architektúry. V minulosti bol obklopený francúzskymi záhradami a anglickým parkom, z ktorého sa časť zachovala dodnes. Pod kaštieľom nájdete rozsiahle pivnice a počas svojej histórie prešiel viacerými rekonštrukciami, najvýznamnejšia z nich bola dokončená v roku 2013, keď bol kaštieľ znovu otvorený pre verejnosť ako národná kultúrna pamiatka. A ak chcete vidieť tie zubry, zbehnite do mestskej mini zoo.
Keď dostane tma úplne nový rozmer a vy uvidíte hviezdy
Národný park Poloniny patrí medzi najtmavšie časti strednej Európy, svedčí o tom aj Park tmavej oblohy
či astronomické observatórium na Kolonickom sedle. To má jeden z najvýkonnejších teleskopov na Slovensku a nočná obloha tu je taká jasná, že môžete pozorovať aj vzdialenejšie galaxie alebo len povrch Mesiaca. Nikdy som ho nevidel tak jasno. V okolí odporúčam navštíviť aj minigalériu drevených kostolíkov a nádherný kostol v Uličskom Krivom. Zatelefonujte na číslo uvedené na dverách a za symbolický poplatok vám príde pán urobiť prehliadku – ale až po tom, čo dopije kávu, aspoň tak mi to povedal do telefónu (úsmev).
Remeslu sa priučíš, deduška Večerníčka pozdravíš a po rusínsky si pochutíš
Príliš nejem pečivo, lebo ma z neho nadúva a cítim sa zle. Ale tomu domácemu ručne robenému chlebíku v dedinke Topoľa som neodolal. A čuduj sa svete, nič mi nebolo. Remeselné centrum Topoľa vzniklo s cieľom zachovania kultúrneho dedičstva a tradičných remesiel kraja. Môžete si tu v hlinenej peci upiecť vlastný
chlieb, pracovať s hlinou či naučiť sa spracovávať starú odrodu obilia, kribicu.
Po tom, ako sme s Oli zjedli takmer celý bochník, prekladali ho cibuľou a maslom, potreboval som si dať
šlofíka. Pán sa ma pýta: „Dáš si kávu?“ Pýtam sa: „A akú máte?“ – „Nesku alebo šrot.“ Neviem, čo je šrot, a hlúpy umrieť nechcem, tak si ho teda vypýtam. Ide o zalievanú kávu. Len o malý kúsok ďalej leží dedinka Nová Sedlica, čo je najvýchodnejšia obec na Slovensku s domčekom, ktorý všetci určite poznáte.
Domček deduška Večerníčka. Ide o ľudový typický dom, ktorý bol po rokoch chátrania iba nedávno obnovený. Od roku 1987 ide o národnú kultúrnu pamiatku. Jeho jedinečnosť spočíva najmä v pôvodnej slamenej streche. Zastúpenie rusínov je v týchto končinách veľmi hojné, odporúčam vám ochutnať ich tradičnú mačanku či tatarčané pirohy plnené zemiakmi vyrobené z pohánkovej múky. Ak vás rusínska kuchyňa zaujíma viac, odporúčam knihu Mamina rusínska kuchyňa od Oli Džupinkovej a Petra Šuchtára. Cestujte, Milan Bez Mapy.
autor: Milan Bez Mapy
foto: archív autora
