Život na mori nebol nikdy jednoduchý, no v období napoleonských vojen to mali námorníci mimoriadne ťažké.
Britská HMS Victory patrí vôbec k najkrajším lodiam, aké kedy uzreli svetlo sveta. Do služby sa dostala v roku 1778 a na jej palube slúžilo 850 mužov, ktorí mali na starosti 37 plachiet a 104 diel. Mohutný kolos s hmotnosťou 3500 ton sa v tých časoch navigoval a kormidloval mimoriadne ťažko a posádka musela byť nielen zohratá, ale najmä disciplinovaná. Obyčajný námorník zväčša nemal ako ovplyvniť, na ktorom plavidle bude slúžiť. Kam ho poslali, tam sa musel hlásiť. Na palube stretol zvláštnu zmes dobrovoľníkov, ktorí chceli slúžiť vlasti, a odvedencov, ktorí podľahli nátlaku či trikom, a o láske k domovine u nich nemohlo byť reči. Dopyt po mužoch pritom rástol. Zatiaľ čo v roku 1793 ich britské námorníctvo malo asi 15 tisíc, o 20 rokov ich bolo desaťkrát viac.
TVRDÁ DRINA
O prácu nebola na lodi núdza. Mimo bojovej pohotovosti sa námorníci venovali najmä starostlivosti o plachty či drhnutiu podláh. Viacerí fungovali ako poslovia medzi jednotlivými časťami lode, iní robili sluhov dôstojníkom, ďalší dreli v kuchyni, ktorá musela denne nakŕmiť vyše 800 hladných krkov. A to ani nehovoríme o hliadkach, ktoré na kníšucich sa sťažňoch vo výške 60 metrov nad hladinou mora pátrali v okolí po známkach nepriateľských plavidiel. Napriek ťažkým pracovným podmienkam, ktoré vládli nielen na HMS Victory, nebol plat námorníka ktovieako lákavý. Najmenej skúsení muži zarábali mesačne v prepočte na dnešnú menu okolo 150 €. Mzda rástla v závislosti od skúseností, odslúžených rokov, ale napríklad aj špecializácie. Výrobcovia plachiet na lodi zarábali aj 310 €. Len na porovnanie, poručík dostával mesačne asi 1100 € a kapitán lode okolo štyritisíc eur.
UNIFORMY? ALE KDEŽE
V závislosti od veľkosti lode mohli až 15 percent posádky tvoriť členovia námornej pechoty. Uplatňovali sa najmä v boji ako strelci či pri abordážach, prípadne potláčali vzbury a robili strážcov pri výkone trestov. Podobne ako iní britskí vojaci, aj oni nosili červené uniformy a práve nimi sa na prvý pohľad líšili od zvyšku posádky. Námorníci totiž žiadne uniformy nenosili a zrejme o ne ani nestáli. Pariť sa v hrubom odeve, ktorý navyše bránil v pohybe, nebola žiadna slasť. Nosili krátke košele, voľné nohavice a pokrývku hlavy: klobúk, šatku či čiapku. Ak už sa u posádky vyskytol náznak uniformovanosti, dialo sa tak zväčša na kapitánov podnet.
VOĽNÝ ČAS
Mimo služby sa toho na preplnenej lodi nedalo veľa robiť. Po práci si námorník najradšej doprial polovicu pinty rumu (asi 1,5 deci, druhú polovicu dostával k obedu), ak ju teda nestihol prehrať v kartách či kockách. Práve hazardom a rozprávaním najrôznejších príbehov si muži na palube najčastejšie krátili čas. Čas, keď sa podávalo jedlo, bol v rámci udržiavania dobrej morálky prakticky posvätný. Námorníci si ohli oddýchnuť na 45 minút počas raňajok a 90 minút počas obeda a večere. Mäso, buď solené bravčové, alebo hovädzie, sa podávalo každý deň s výnimkou stredy a piatka. K ďalším pokrmom patrila ovsená kaša, maslo a syr. Vítaným spestrením boli čerstvé ryby, delfíny či korytnačky spolu s morskými vtákmi. Námorníci sa ale nevyhýbali ani konzumácii krýs, ktoré vraj chutili podobne ako králiky. Spalo sa v sieťach v podpalubí, v podmienkach, ktoré si dnes ťažko predstaviť. Otvorený oheň bol na drevenej lodi pochopiteľne zakázaný, siete boli tesne vedľa seba a súkromie neexistovalo. Ešte aj debny so skromným majetkom jednotlivých mužov boli spoločné. Všade sa navyše šíril zápach, ktorý sa dal vyvetrať len otváraním delových strieľní. Spalo sa plece pri pleci, chrápanie sa ozývalo z každého smeru, priestory boli doslova semeniskom chorôb. Za pekného počasia sa síce hojdacie siete vetrali na hornej palube, no efekt bol takmer mizivý. Jedinou výhodou preplneného priestoru bol fakt, že ani v chladnom počasí ho nebolo treba vykurovať. Ľudské teplo celkom stačilo.
Asi vás neprekvapí, že smrť v boji nebola pre námorníkov najväčšou hrozbou. Počas napoleonských vojen došlo v rámci britského námorníctva v akcii len k šiestim percentám úmrtí. Vyše 80 percent mužov zomieralo následkom chorôb a úrazov. Námorník mal podstatne väčšiu šancu, že sa zabije na šmykľavej podlahe, než že ho znesie zo sveta nepriateľ.
PORIADOK MUSÍ BYŤ
Udržiavanie disciplíny na palube bolo prioritou a vynucovalo sa aj prísnymi trestmi. Zákonník síce presne stanovoval, za čo sa môže trestať, no zároveň dával kapitánovi plnú právomoc rozhodovať sa a vynášať rozsudky podľa vlastného uváženia. Mierne prečiny mali za následok napríklad zníženie či pozastavenie prídelu rumu, vážnejšie už znamenali bičovanie. Trest smrti sa potom zvykol vykonávať obesením na rahne. Život námorníkov za napoleonských vojen sa na základe kníh a filmov zvykne romantizovať, no v skutočnosti bol mimoriadne drsný. Pár dní v podpalubí lode, akou bola HMS Victory, by o tom dnes presvedčilo každého.
HMS Victory: Možno to znie neuveriteľne, ale toto plavidlo je dodnes na vode. Ide vôbec o najstaršiu loď, ktorá je stále v službe, a to aj po 245 rokoch. Funguje ako plávajúce múzeum a kotví v Portsmouthe.
Autor: Filip Hloža
Foto: Wikipedia, Shutterstock