Útok domorodcov na konvoj britských vojakov patrí k najpamätnejším scénam v legendárnom filme Posledný Mohykán. Natočili ho na základe skutočných udalostí, ktoré boli ešte dramatickejšie než tie filmové.
Podplukovník George Monro slúžil v britskej armáde dlhé roky a bol realistom. Ako veliteľ pevnosti William Henry na južnom brehu jazera Lake George v štáte New York stál proti priveľkej presile. Čelil obliehaniu asi ôsmich tisícok Francúzov a Indiánov a jediná nádej na záchranu ležala vo vyše 20 kilometrov vzdialenej pevnosti Edward. Opevnenia však delili husté a zradné lesy a Monro ani nedúfal, že by pomoc mohla doraziť včas. Vedel, že sa dlho neudrží, a možnosť kapitulácie sa mu zdala čoraz pravdepodobnejšia.
K rozhodnutiu mu pomohla obhliadka stavu pevnosti. Po piatich dňoch od začiatku útoku bola William Henry v žalostnom stave. Čelila delostreľbe, obrancovia boli na pokraji vyčerpania a dochádzali im zásoby i munícia. Ešte dôležitejší bol ale fakt, že francúzske zákopy sa deň za dňom približovali k pevnosti a bolo len otázkou času, kedy sa delá priblížia natoľko, že z hradieb narobia triesky.
NESPOKOJNÍ DOMORODCI
A tak sa Monro rozhodol vzdať a požiadal svojho protivníka Louisa-Josepha de Montcalma o podmienky, za ktorých umožní Britom kapitulovať. Tie boli nanajvýš štedré. Obrancovia mohli odísť so všetkými poctami do pevnosti Edward, pričom im mali byť ponechané zbrane, osobné veci i jeden kanón. Takéto správanie sa kultivovanosťou ponášalo skôr na konflikty v Európe, boje v Severnej Amerike sa v tom čase naopak viedli skôr divoko a zákerne. Niet divu, že Monro s podmienkami súhlasil, no Indiánov, ktorí bojovali po boku Francúzov, priviedli k zúrivosti. Indiánov na vyjednávanie nik nepozval a cítili sklamanie z toho, že za svoju snahu nedostanú odmenu v podobe skalpov a zajatcov. Ich hnev rástol a nafukoval sa vďaka ozajstným i domnelým krivdám a jeho pohár mal čoskoro pretiecť. Náčelníci síce de Montcalmovu žiadosť, aby držali bojovníkov na uzde, rešpektovali, v rámci kmeňov ale nemali ani zďaleka takú moc, ako sa môže zdať z filmov. Muži ich nemuseli poslúchať a väčšina z nich videla v podmienkach kapitulácie zradu. Briti mali odísť slobodní a oni ich nesmeli okradnúť ani im ublížiť. Z pevnosti si síce Indiáni mohli odniesť niektoré veci, no ich hodnota bola primalá.
RANENÍ NEUŠLI
K prvému vyčíňaniu Indiánov došlo v momente, keď sa 450 obrancov pevnosti vzdalo a vydalo k neďalekému opevnenému táboru, kde žila väčšina ich spolubojovníkov. Akonáhle opustili pevnosť, mali kontrolu nad opevnením prebrať Francúzi, no Indiáni ich predbehli. Za hradbami ostalo 30 či 40 ranených, ktorých mali do pevnosti Edward prepraviť neskôr, no domorodci sa postarali o to, aby transport mnohých z nich nebol nutný. Viacerých oskalpovali a jeden z útočníkov si vzal hlavu mŕtveho ako trofej. Išlo o predzvesť toho, čo malo nasledovať. Indiánom nestačilo vŕšiť sa na živých, a tak na cintoríne začali vykopávať telá Britov a Američanov, ktorí padli počas obliehania. Chceli ich skalpy a červené kabáty, no mnohých zosnulých zabili pravé kiahne. Bojovníci sa nimi nakazili a chorobu rozniesli do svojich kmeňov. Nasledujúca epidémia v oblasti Veľkých jazier výrazne preriedila populáciu domorodcov a kmeň Potawatomiov takmer vyhladila.
ÚTOK NA KONVOJ
De Montcalm chcel predísť masakru a umožnil Monroovým ľuďom, aby do pevnosti Edward odišli v noci pod rúškom tmy. Indiáni ale hliadkovali aj po západe slnka a podplukovník sa zmieril s tým, čo sa nedalo odvrátiť. Nariadil odchod v skorých ranných hodinách. Briti strávili v tábore nepokojnú noc a po úsvite s malou francúzskou eskortou vyrazili. Okolo konvoja sa začali rojiť Indiáni, ktorých neustále pribúdalo. Prichádzali k červenokabátnikom a brali im batožinu aj zbrane. Vojaci však obišli len so zranenou hrdosťou. V tábore to bolo horšie. Mnohí Briti a Američania ešte ani nestačili opustiť tábor, keď doň vtrhli domorodci. Ranených rozsekávali pred očami ich spolubojovníkov. Indiánov v radoch britskej armády odvliekali nevedno kam, no istotne nie za lákavými pôžitkami. Afroameričanov brali ako otrokov bez ohľadu na to, či boli slobodní, alebo nie. Násilie sa stupňovalo, keď útočníci upreli pozornosť sa zadnú časť konvoja, ktorá už odišla z tábora. Zo stoviek hrdiel sa vydral krik, z ktorého tuhla krv v žilách, a spustil sa hlavný dej masakra. Do tiel sa zatínali tomahawky a nože, Indiánom ale stačili aj drevené palice na to, aby napadnutých zabíjali po desiatkach. Krvavé besnenie však našťastie trvalo len pár minút. Skalpy boli jedna vec, no živí zajatci boli oveľa cennejší. Keď sa de Montcalm dopočul o masakri, osobne zasiahol a robil, čo sa dalo, aby všetko napravil. Keď dorazil na miesto, ktoré dýchalo smrťou, bolo už po masakri, no osobne sa postaral o zajatcov, ktorých Indiáni zatiaľ nestihli odviesť. Nevedno, koľko ľudí domorodci zabili a zajali. Odhady sa rôznia, z 2308 ľudí, ktorí sa v pevnosti William Henry vzdali, sa ich do pevnosti Edward nedostalo asi 180. De Montcalm si vraj masaker dával za vinu a k Indiánom začal cítiť doslova nevraživosť. A Monro? Zomrel len tri mesiace po páde pevnosti William Henry, no aspoň mu žiaden Magua nevyrezal srdce z tela ako vo filme.
Francúzska a indiánska vojna – Konflikt , ktorý bol predohrou a neskôr súčasťou Sedemročnej vojny, sa odohrával v Severnej Amerike v rokoch 1754 až 1763 medzi Veľkou Britániou a jej kolóniami a Francúzskom a jeho osadníkmi. Skončil britským víťazstvom.
Autor: Filip Hloža
Foto: Wikipedia