Vráťme sa teda k základnej otázke: Prečo sú ženské neverné, keď práve ony ako emocionálne bytosti by mali hľadieť na svojho chlapa ako na sviatosť oltárnu. Len na svojho chlapa! A odpoveď? Po tú si zájdeme do histórie.
V minulosti, keď boli muži lovcami a neskôr bojovníkmi vo vojnách, sa bežne stávalo, že sa nedožili ani tridsiatky. Nie preto, že by nemali tuhý korienok, ale skrátka ich život čelil toľkých hrozbám. Pričom ženy najskôr sedeli len v jaskyni a potom doma pri sporáku, čo je takmer to isté. Starali sa o stravu a deti. Ich jedinou hrozbou bolo maximálne tak to, že sa porežú alebo otrávia. (Úmrtnosť pri pôrode nerátame, tá by bola na iný článok). Takže z toho logicky vyplýva, že ženy svojich chlapov výrazne prežili.
Lenže keď taká nežná kvetinka prišla o muža, prišla tým aj o živiteľa. Ostala sama na deti, stravu a tak ďalej, čo bolo historicky neprípustné, takže si musela hľadať nového muža. Lenže kde by ho tak z čista jasna asi splašila?! Tak jej, chudinke, neostávalo nič iné, ako svojho zatiaľ žijúceho mužíčka podvádzať pre prípad, že by niekde otrčil kopytá.
Celkom triviálne, ale ženská nevera je vlastne ich poistka…
