Čierna smrť bola najhoršou pandémiou, aká kedy postihla svet. Nik presne nevie, koľko ľudí v polovici 14. storočia podľahlo bubonickému moru, no odhaduje sa, že len v Európe mohlo ísť o jednu až dve tretiny populácie. Keď sa povie „čierna smrť“, človeku sa akosi automaticky vybaví podoba lekára s maskou v tvare zobáka a s kruhovými priezormi oblečeného v dlhom plášti.

V STREDOVEKU BEZ ZOBÁKA
Pravdou ale je, že keď sa bubonický mor objavil v Európe, o podobných kostýmoch nik ani nechyroval. Začali sa nosiť až o tri storočia neskôr a ani vtedy nešlo o nejaký rozšírený fenomén. Prvá zmienka o morovom doktorovi v slávnom kostýme pochádza z polovice 17. storočia. Dvorný lekár francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII. Charles de Lorme vtedy písal, že vyrobil oblek z kože marockej kozy, ktorý pozostával z čižiem, nohavíc, dlhého plášťa, rukavíc a klobúka. Išlo o odev, ktorým sa de Lorme chránil pred morovou nákazou. Jeho hlavným poznávacím znakom však bola priliehavá maska so sklenými priezormi. Mala až 15 centimetrov dlhý zobák naplnený zmesou bylín a parfumu a de Lorme veril, že sa ňou uchráni od nákazy šíriacej sa vzduchom. Vzhľadom na to, že pacienti neraz nevábne páchli, zároveň do značnej miery eliminoval zápach.

PODVODNÍCI A PRÍŽIVNÍCI
Prvý obrázok morového lekára v kostýme pochádza z roku 1656. Morová epidémia vtedy v južnom a strednom Taliansku zabila vyše milión ľudí a nemecký rytec Gerhat Altzenbach zverejnil populárny obrázok doktora v maske so zobákom, ktorého vraj odev chránil pred smrťou. Norimberský vydavateľ kníh Paul Fürst sa ešte v tom istom roku inšpiroval Altzenbachom a vydal vlastný, no pre zmenu satirický obrázok morového lekára. Dokreslil mu rukavice s pazúrmi a presýpacie hodiny s netopierom a tvrdil, že títo doktori len desia ľudí a berú peniaze od mŕtvych a umierajúcich. V prípade mnohých šarlatánov nebol Fürst ďaleko od pravdy.

Podvodníci nemali ani najmenší záujem niekoho liečiť, chceli sa len priživiť na ľudskom utrpení a v zmätku, ktorý panoval počas morových epidémií, sa neobávali postihu. V temných a páchnucich uliciach, kde sa povaľovali mŕtvoly, často nemal kto vymáhať poriadok. Zďaleka nie všetci moroví lekári však boli podvodníkmi. Našli sa mnohí, ktorí v priebehu stáročí skutočne chceli nakazeným pomáhať. Postupy prevencie a liečby vymýšľali lekári s univerzitným vzdelaním, chirurgovia, barbieri, pôrodné babice, bylinkárky, kňazi aj lekárnici. Treba povedať, že na stupni vzdelania nezáležalo, občas boli vzdelanci rovnako mimo ako dedinské babky, ktoré liečili bylinkami.

Foto: iStock

STAROVEKÁ TEÓRIA
Niet divu, veď o mikroorganizmoch, ktoré spôsobovali mor, nik ani nechyroval, baktériu Yersinia pestis objavili až koncom 19. storočia. Nikto netušil ani o antibiotikách, ľudia však už vtedy boli schopní správne identifikovať symptómy bubonického moru a aspoň sa pokúsiť o nasadenie správnej liečby. Prípadne o umiestnenie nakazených do karantény, ktorú vymysleli v dnešnom Dubrovníku už krátko po vypuknutí čiernej smrti. Keď sa čierna smrť objavila v Európe, lekári sa ju automaticky snažili uchopiť v rámci toho, čo už vedeli o rôznych chorobách. To znamená, že vychádzali z Hippokratovej teórie o štyroch základných telesných šťavách: krvi, žlči, hliene a čiernej žlči. Len pre informáciu Hippokrates žil na prelome 5. a 4. storočia pred Kristom a za celý ten čas až do príchodu čiernej smrti nedošlo v tejto oblasti medicíny k výraznejšiemu pokroku.

Na základe Hippokratovej teórie stredovekí lekári tvrdili, že čierna smrť je choroba, ktorá poškodzuje telesné šťavy a tým spôsobuje zápal lymfatických uzlín, ktoré sa plnia krvou a hnisom. Pľuzgiere v slabinách, pod pazuchami a na krku vnímali ako dôkaz toho, že telo vylučuje poškodené šťavy z najbližších orgánov: z pečene, srdca a mozgu. Podľa toho nastavovali „liečbu“, ktorá spočívala v udržiavaní telesných štiav v rovnováhe. Liečba zahŕňala diéty či konzumáciu prostriedkov, ktoré vyvolávali zvracanie či nadmerné močenie. Nakazený mal z tela dostať poškodené šťavy a tak vyzdravieť. Hlavne mal vylúčiť čiernu žlč, ktorá spôsobovala melanchóliu a považovala sa za najhoršiu z telesných štiav. Asi netreba hovoriť, že oslabovanie nakazeného len urýchľovalo postup, akým mor zabíjal.

Foto: iStock

NA VINE SÚ PLANÉTY
Netreba zabúdať ani na jednu z najpopulárnejších teórií o šírení čiernej smrti, ktorú vyvinula Lekárska fakulta Parížskej univerzity v roku 1348. Keď už mor klopal na dvere Paríža, kráľ požiadal tamojších doktorov o radu. Tí skombinovali medicínu s astrológiou. Ak vám robí problém odlíšiť astrológiu od astronómie, skúste si zapamätať, že astronóm vám povie, ako ďaleko je od nás Jupiter, a astrológ vám povie, že Jupiter je spoločenská planéta. Lekárska fakulta prišla s tvrdením, že za mor môže nezvyčajne vlhký a horúci vzduch vyvolaný konjunkciou Marsu, Saturnu a Jupitera v znamení vodnára. Aby ochránili ľudí, odporúčali im, aby so sebou nosili sladké či horké látky a čo najčastejšie pálili prenikavo zapáchajúce drevá či kadidlo na očistenie vzduchu. Čo myslíte, pomohlo to?

Symbolom morových lekárov bola teda maska so zobákom, ktorá zosobňovala to, čomu ľudia stáročia verili: že mor sa roznáša skazeným vzduchom. Dnes už vieme, že to nebola pravda, rovnako ako vieme, že títo doktori boli neraz podvodníkmi, ktorí sa priživovali na ľudskom utrpení. No a neraz aj tí, ktorí mali úprimnú snahu pomôcť, všetko ešte zhoršili. Mor sa dal totiž poraziť jedine vedou, ktorá začala existovať až v 19. storočí.

Tri druhy moru
Poznáme tri formy moru: bubonický, septický a pľúcny. Septický a pľúcny mor sú v prípade neliečenia antibiotikami smrteľné takmer na 100 percent . Pľúcny mor sa navyše prenáša
aerosólom, teda napríklad pri kašľaní.

Mohlo by vás zaujať:

Cesty pandémií: Z východu prišil mor aj cholera
Španielska chrípka: Katastrofa počas globálneho konfliktu
Neviditeľní zabijaci útočia