Až šesťdesiat rokov pred touto udalosťou začali Peržania pod vládou Kýra II. expandovať do Malej Ázie v snahe získať tunajšie bohatstvo a prírodné zdroje. Grécke mestské štáty v tejto oblasti jeden po druhom padali a Peržania v nich dosádzali svojich vládcov, čo sa však miestnym Grékom, samozrejme, nepáčilo. Vypuklo tak Iónske povstanie, pričom Atény štedro podporovali rebelov. Povstalci však napriek tomu napokon prehrali a bolo iba otázkou času, kedy sa perzská pozornosť upriami na Peloponéz.

Skutočne to netrvalo dlho. Keď sa perzský vládca Dareios I. dozvedel o aténskej podpore, prikázal svojim generálom dobyť nielen mesto, ale celé dnešné Grécko. Peržania najprv dobyli peloponézske mesto Eretria, ktoré vzdorovalo iba tri dni. Eretria neležala ďaleko od Atén a správy sa šírili rýchlo. Aténčania vedeli, čo ich čaká a porážka sa zdala neodvratná. Viacerí generáli dokonca vôbec nechceli bojovať, hlasovanie však napokon rozhodlo o aktívnej obrane. Perzia bola najväčšou ríšou, akú svet dovtedy videl. Aténčania boli proti nej schopní postaviť 11-tisíc mužov z ôsmich mestských štátov, pričom celému zoskupeniu velil generál Miltiades. Dobre vedel, že bude čeliť ohromnej presile, a tak dal povolať svojho najlepšieho bežca. Volal sa Feidippides. Feidippides bol hemerodromos, posol, ktorý dokázal bežať celý deň. Jemu podobní kuriéri mali vynikajúcu kondíciu, ktorou, vzhľadom na svoje povolanie, museli disponovať. Feidippides mal v ten deň bežať do Sparty, domova najlepších gréckych bojovníkov, a získať pomoc v boji proti Peržanom. Problém spočíval v tom, že Sparta bola ďaleko. Napriek tomu Feidippides podľa dobových správ odbehol za dva dni asi 240 kilometrov, dostal sa do Sparty a následne bežal späť k Aténam.

Nemal dobré správy. Sparťania nechceli pomôcť, tvrdili, že z náboženských dôvodov až do nasledujúceho splnu sa nemôžu zúčastniť žiadnej bitky. Spojenecká armáda sa tak vydala k Maratónu, kde sa mala stretnúť v boji 30-tisíc Peržanmi, bez spartskej pomoci.

Foto: wikipédia

Bitka pri Maratóne
Gréci mali na svojej strane morálku. Bojovali za svoju slobodu a do bitky išli s odhodlaním. Navyše si doslova rozumeli, keďže hovorili rovnakým jazykom. Peržania boli rôznorodým zoskupením mužov z celej ríše, ktorých generáli hnali do boja na cudzej pôde. Miesto na vylodenie si však vybrali výborne. Široká pláň poskytovala dostatok priestoru na rozvinutie vojov, napriek tomu však údajne trvalo štyri dni, kým sa do seba vojaci pustili. Perzský vojvodca Datus počas tých štyroch dní vymýšľal plán boja. Nariadil nalodiť väčšinu jazdcov s koňmi na lode a po mori napadnúť nechránené Atény. Plavidlá vyrazili v noci chránené rúškom tmy, no Gréci ich spozorovali a Miltiades vycítil príležitosť a vydal sa do boja. Jeho hopliti boli v boji ohrození najmä kavalériou, ktorá sa však už z veľkej väčšiny nalodila, keď došlo ku stretu armád. Spočiatku sa zdalo, že bitka skončí prehrou Aténčanov. Peržania stred ich armády zatlačili o kus späť, no následne sa Aténčanom podarilo zlomiť odpor oboch perzských krídel a donútiť ich k ústupu. Aténske krídla sa následne obrátili a obkľúčili perzský stred, ktorý už tým pádom nemal nádej na prežitie.

Následky bitky
Celá perzská sila sa snažila nájsť záchranu na lodiach. Neznalosť miestneho terénu ale mnohých z nich zaviedla do bažín, kde našli smrť. Historik Herodotos tvrdí, že na pláni ostalo 6 400 mŕtvych Peržanov a neznámy počet sa ich utopil. Aténčanov vraj padlo okolo 200. Miltiades pocítil radosť z víťazstva. Prikázal Feidippidovi, aby bežal do Atén a oznámil miestnym radostnú správu. Po 42 kilometrov dlhom behu zhromaždeniu oznámil: „Zvíťazili sme!“ Následne padol mŕtvy na zem. Nedodal, že Datus a zvyšok jeho vojska sa na lodiach blíži k Aténam. Víťazstvo pri Maratóne sa ľahko mohlo zmeniť na strategickú prehru, ak by Peržania dobyli Atény. Miltiades to vedel a bojom vyčerpaných vojakov viedol v plnej zbroji k mestu. Preteky vyhral. Datus sa doplavil k Aténam a videl obrancov pripravených na boj,obrátil sa teda a vrátil späť do Perzie. Víťazstvo Aténčanov sa dodnes pripomína maratónskym behom, ktorý, okrem iného, patrí k najnáročnejším olympijským disciplínam.

Foto: iStock

Menej známy je však Spartathlon, ultramaratónsky beh, ktorý má pripomínať Feidippidovu cestu z Atén do Sparty. Spartathlon je vynálezom britských vojenských pilotov, ktorí sa v roku 1982 rozhodli zistiť, či je naozaj možné zdolať 240 kilometrov medzi Aténami a Spartou za dva dni. Trom z nich sa to podarilo a rok neskôr sa Spartathlon už konal ako oficiálne športové podujatie. Je možné, že celý príbeh o Feidippidovi je legendou alebo behy absolvovali dvaja rôzni muži. Zrejme však uznáte, že žiadna športová disciplína nemá také zaujímavé korene ako práve maratónsky beh.

Rekordy: U mužov drží maratónsky rekord Keňan Eliud Kipchoge s časom 2:01:09 . U žien je to jeho krajanka Brigid Kosgei s časom 2:14:04. 246 kilometrov dlhý Spartathlon najrýchlejšie odbehol Grék Yiannis Kouros. Zúčastnil sa vôbec prvých pretekov v roku 1983 a zvládol ich za neuveriteľných 20 hodín a 25 minút . Poľka Patrycja Bereznowska ich v roku 2017 odbehla za 24 hodín, 48 minút a 1 8 sekúnd.


Mohlo by vás zaujať:

Maratón za 2 hodiny a stovka za 9 sekúnd. Je to vôbec možné?
Vyše 250-kilometrový ultramaratón v saharskom pekle
TOP 10 maratónov sveta: Najstarší sa beží v Bostone, najväčší je v New Yorku