Inak tomu nebolo ani v prípade strašnej dejinnej epizódy, ktorú Ukrajinci pomenovali Holodomor. Názov Holodomor sa síce ponáša na náš hladomor, ale znamená čosi odlišné. V preklade z ukrajinčiny ide o „zabitie hladom“ a vcelku presne vystihuje, o čo Sovietskemu zväzu, zosobnenému v Stalinovi išlo. Korene Holodomoru siahajú do obdobia krátko po prvej svetovej vojne, keď sa ústredné sovietske vedenie pokúšalo upevniť svoju vládu nad Ukrajinou. Stalina nepríjemne prekvapila sila ukrajinského vlastenectva a nechuti podrobiť sa boľševikom. Po sérii konfliktov sa napokon Sovietskemu zväzu podarilo pripojiť si väčšinu územia dnešnej Ukrajiny, tým ale problémy nekončili.

Odpor roľníkov
Po víťazstve boľševikov sa síce Ukrajinská sovietska socialistická republika stala súčasťou ZSSR, národné povedomie Ukrajincov sa tým ale neoslabilo. Ich kultúra a spätosť s pôdou (80 percent ľudí sa živilo poľnohospodárstvom) sa ukázali byť pomerne veľkou prekážkou nielen budovania socialistického „ducha“, ale aj kolektivizácie. Práve kolektivizácii sa ukrajinskí roľníci vehementne bránili. Koniec koncov, za týmto vznešeným pojmom sa skrývala likvidácia súkromného vlastníctva a jeho prechod do kolchozov či sovchozov. Kolchozy sa vytvárali zlučovaním menších pôdnych celkov, sovchozy zasa vznikali z majetkov bohatších roľníkov, takzvaných kulakov. Práve kulaci sa stali v rokoch kolektivizácie jednými z najväčších nepriateľov „ľudu“.

Poďme ale späť k odporu ukrajinských roľníkov. Tým sa samozrejme nepáčilo, že im štát zabavuje pôdu, úrodu a dobytok, a tak dochádzalo neraz aj k ozbrojeným stretnutiam s vládnymi zmocnencami. Len v roku 1930 došlo na ukrajinskom vidieku k viac než štyritisíc incidentom, ktoré súviseli s obranou voči kolektivizácii, pričom sa na nich zúčastnil takmer milión roľníkov. Väčšina z udalostí mala podobný scenár: boľševici prišli konfiškovať dobytok alebo úrodu a roľníci ich stĺkli. Došlo dokonca aj k podpaľovaniu úradných budov a 15 prípadov označila polícia za ozbrojené vzbury, pri ktorých dochádzalo i k vraždám.

Vyhladovanie odporcov
Stalin sa rozhodol odpor Ukrajincov zlomiť veľmi efektívne a brutálne: hladom. V roku 1930 bola úroda nadpriemerne vysoká a na jej základe komunisti stanovili plán, ktorí však roľníci neboli schopní plniť. A tak im v rámci penalizácií konfiškovali aj úrodu, ktorú mali poľnohospodári pre svoju osobnú spotrebu. Obeťami sa pritom nestávali len zvyšní súkromníci, ale i roľníci, ktorí už boli združení v kolchozoch a sovchozoch. V rámci ZSSR navyše prebiehala masívna industrializácia, ktorú bolo treba z niečoho zaplatiť. Štát tak do zahraničia predával úrodu za tvrdú menu a bolo mu jedno, že ľudia nielen na Ukrajine nemajú čo do úst. Áno, skutočne nešlo len o Ukrajinu, hladomor v rokoch 1932 až 1933 tvrdo zasiahol aj severný Kaukaz, Kazachstan či Povolžie. Na Ukrajine sa ale prejavoval najkrutejšie.

Foto: wikipedia

Prostitútky a kanibali
Po dedinách sa premávali ozbrojenci, ktorí zisťovali, či si ľudia pre seba nenechávajú úrodu. Chodili po domoch i pozemkoch a prehľadávali každý kút. Ak našli obilie, ovocie či zeleninu, majiteľa neminul prísny trest. Ak ho namieste nezbili, putoval do väzenia či rovno do gulagu, prípadne ho popravili. Darmo niekto argumentoval tým, že potrebuje osivo. Zakázané bolo dokonca aj paberkovanie na poliach. Do úvahy neprichádzala ani vnútroštátna mobilita, presúvanie sa do iných dedín či miest sa nepripúšťalo. Asi tretina ukrajinských dedín sa ocitla na čiernej listine a nepovoľoval sa sem dovoz akýchkoľvek zásob. Preživší si neskôr spomínali na to, ako jedli kôru stromov, korienky, trávu, seno, listy, plevy či polievku zo šišiek. O vlastníctve domácich zvierat nemohlo byť reči, sliepky, psy a mačky padli za obeť ešte na začiatku Holodomoru. Kto vládal, lovil divé vtáky, ľuďom ale síl postupne ubúdalo.

Paradoxné je, že čestní zomierali medzi prvými. Kto mal zábrany kradnúť, nemal šancu zohnať niečo do úst. Ženy sa uchyľovali k prostitúcii výmenou za jedlo. Stávalo sa dokonca aj to, že rodičia, ktorí odmietli zjesť svoje deti, zomreli len krátko predtým, než sa na druhý svet odobralo ich potomstvo. Za kanibalizmus odsúdili počas Holodomoru vyše 2500 ľudí. Vidieť mŕtvoly na chodníkoch či vedľa ciest nebolo ničím výnimočným, pochovávať sa nestíhalo. A do masových hrobov občas putovali aj tí, ktorí naposledy vydýchli až potom, ako ich zahrnuli hlinou. Jednoducho nemali síl na to, aby vzdorovali.

Klamstvá na Západe
Koľko ľudí vlastne zomrelo? To je dodnes predmetom diskusií a bádania rovnako ako otázka, či išlo o cielenú genocídu, alebo len nesprávne Stalinove rozhodnutia. Odhadom zomreli iba na Ukrajine asi štyri milióny ľudí, išlo však aj o etnických Rusov, a práve preto časť historikov tvrdí, že Holodomor nebol etnickou čistkou. Na druhej strane však táto katastrofa úspešne utlmila odpor ukrajinských roľníkov a včlenila ich do ZSSR. Národné povedomie Ukrajincov sa začalo výraznejšie opäť budovať až pod páde Sovietskeho zväzu.

A aká bola reakcia zahraničia na Holodomor? Mierne povedané, vlažná. Podstatná časť vplyvných západných vzdelancov tvrdila, že hladomor na Ukrajine neexistuje, a to pod vplyvom lživých informácií zo strany ZSSR i samotného Stalina. Niektorí žurnalisti dokonca Ukrajinu navštívili, avšak v rámci vládou organizovanej návštevy, ktorá prebiehala podobne ako dnešné výlety do KĽDR. Novinári nevideli realitu, ale potemkinovskú dedinu, ktorú im predostreli úradníci. Len pár odvážnych redaktorov videlo katastrofu na vlastné oči, ich hlasy ale utíchli v kriku tých, ktorí tvrdili, že Holodomor neexistuje. Jedným z takýchto žurnalistov bol aj Welšan Gareth Jones, ktorého v roku 1935 zrejme zavraždila NKVD. Pojednáva o ňom film Mr. Jones z roku 2019. V súčasnosti Rusko síce existenciu hladomoru v rokoch 1932 až 1933 na Ukrajine pripúšťa, nešlo však podľa neho o genocídu. Za genocídu, naopak, Holodomor, vrátane Ukrajiny, považuje 17 štátov, medzi inými aj Maďarsko a Poľsko.

Popravené obrodenie: Týmto termínom sa označuje generácia ukrajinských básnikov, spisovateľov a umelcov z 20. a začiatku 30. rokov 20. storočia, ktorých sovietska vláda dala popraviť a lebo ich dohnal a k samovražde či úteku do zahraničia. Dialo sa tak v rámci Stalinovej rusifikácie Ukrajiny.

Foto: wikipedia

Mohlo by vás zaujať:

Masaker v Ohiu: Keď Národná garda strieľala do bezbranných
Tomás de Torquemada: Krutý inkvizítor zmenil podobu dejín
Cesty pandémií: Z východu prišil mor aj cholera