Zbrane 2. svetovej vojny: Solothurn S18-100 bola vrcholom svojho druhu

Po ukončení 1. svetovej vojny a podpísaní Versaillskej zmluvy (1919) ostal kedysi mohutný nemecký zbrojný priemysel oklieštený. K obmedzeniam patril aj vývoj zbraní veľkého kalibru schopných ničiť tanky. Aby sa Nemci vyhli obmedzeniam, tak zbojovka Rheinmetall založila v roku 1929 švajčiarsku pobočku Waffenfabrik Solothurn. To znamenalo, že nemeckí inžinieri mohli navrhovať, testovať a vyrábať zbrane bez obáv pozornosti od Spojencov

K slovu sa dostal aj projekt poloautomatickej protitankovej pušky Solothurn S18-100. Bola navrhnutá tak, aby umožnila pechote vyradiť obrnené bojové vozidlá a vedela aspoň čiastočne zastúpiť protitankové delostrelectvo. Kvôli veľkej a výkonnej munície mala zbraň veľký spätný ráz a jej veľkosť sťažovala prenosnosť. Puška bola vybavená železnými mieridlami aj optickým zameriavačom. Ďalšou nevýhodou bol komplikovaný systém, čo znamenalo, že nesprávne použitie alebo nedostatok pozornosti mohli zbraň ľahko poškodiť. Napriek týmto neduhom bola medzi avojakmi obľúbená. Vystrelený náboj dokázal preniknúť 35 mm pancierového plátu na 300 metrov. Rovnako ako mnoho protitankových pušiek tej doby sa dodávala s integrovanou dvojnožkou. Jednou z možností bola montáž na dvojkolesovom podvozku SO9.

Počas vojny sa puška objavila aj vo výzbroji talianskej, rumunskej a holandskej armády. Sporadicky ukoristené kusy využili cudzie jednotky len do spotrebovania vhodnej munície. Dochované záznamy hovoria, že pravdepodobne krst bojom si puška odbila v holandskej armáde, ktorá ju využila na obranu mostov počas nemeckej invázie do krajiny v roku 1940. Asi stovka pušiek neskôr objavila aj v rukách Talianov v africkej kampani. Po vojne sa stala lukratívnou korisťou zberateľov zbraní.

Solothurn S18-100
Výroba: v rokoch 1934-1943
Dĺžka: 1760 cm (zbrane), 925 mm (hlavne)
Hmotnosť: 45 kg
Úsťová rýchlosť: 735 m/s (s použitím maďarského náboja APHE- T)
Zásobník: odmínateľný boxový na 5 až 10 nábojov kalibru 20 mm
Vyrobených: cca 1000 kusov