Maximilián I. sa narodil v roku 1832 ako Ferdinand Maximilián Jozef do rodiny Habsburgovcov. Už v mladosti ho zaujímali veda a umenie a miloval cestovanie po mori. Aj preto trávil veľa času v Stredozemí a plavil sa na Krétu, do Palestíny i Egypta. Ako 21-ročný sa vďaka týmto skúsenostiam stal hlavným veliteľom rakúskeho námorníctva.

Osudové stretnutia
Pre Maximiliána sa stal pomerne dôležitým rok 1856. Stretol totiž svoju budúcu manželku Charlottu Belgickú. Ich sobáš nebol vopred dohodnutý, ako tomu bývalo u aristokratov zvykom, ale Charlottin otec s ním napokon súhlasil. V tom istom roku sa Habsburg zoznámil aj s francúzskym cisárom Napoleonom III., ktorý ho neskôr výrazne podporoval v snahe zasadnúť na mexický trón.

O rok neskôr sa manželia stali rakúskymi regentmi v Miláne a Maximilián tu získaval cenné vladárske skúsenosti. V roku 1859 ho ale cisár František Jozef I. z funkcie odvolal a oni museli Miláno opustiť. Utiahli sa do Terstu, kde trávili čas najmä čítaním a obdivovaním umeleckých diel.

V októbri 1863 do mesta zavítala delegácia z Mexika a ponúkla Maximiliánovi mexickú korunu. Sociálny, politický i ekonomický stav v krajine bol po vojne za nezávislosť tragický. O moc súperili liberáli, ktorí sa snažili presadzovať reformy, a konzervatívci. A boli to práve konzervatívci, ktorí sa obrátili na Maximiliána a chceli z neho urobiť mexického panovníka. Reformy liberálneho mexického prezidenta Benita Juareza im totiž v žiadnom prípade nevoňali.

Foto: wikipedia

Sfalšované referendum
Maximilián najprv odmietol a od konzervatívcov chcel, aby v Mexiku usporiadali referendum s otázkou, či ho tamojší ľud vôbec chce mať na čele krajiny. To sa napokon konalo po francúzskej intervencii v Mexiku na popud Napoleona III. a na základe jeho výsledkov napokon Maximilián v roku 1864 ponuku prijal.

Manželský pár sa na vládnutie v cudzej krajine tešil a Habsburg videl všetko vo svetlých farbách. Nemohol vedieť, že výsledky referenda boli sfalšované a on usadne na trón len za podpory mexických konzervatívcov a Napoleona III. A prečo sa vlastne vo všetkom angažovali aj Francúzi? Dôvod bol jediný: peniaze. Prezident Benito Juarez totiž zastavil vyplácanie dlžôb Francúzsku a Napoleon III. videl v Maximiliánovi I. možnosť, ako sa k peniazom opäť dostať. Aj preto mu ochotne poskytol vojenskú podporu pri preberaní trónu.

Foto: wikipedia

Cisár a jeho snahy
Maximilián I. a Charlotta, teraz už Mexická, dorazili do Mexico City 12. júna 1864. O dva dni neskôr sa už cisár naplno venoval svojim povinnostiam. Menoval ministrov a konzulov, organizoval súdy či ustanovil štátnu vlajku. Pozíciu monarchu bral veľmi vážne, chcel pôsobiť ako vodca a nie ako tyran. Dokonca na každé nedeľné popoludnie ustanovil verejné fórum, na ktorom mu občania mohli klásť otázky a obracať sa na neho so svojimi problémami.

Dobre vedel, že pri moci ho udrží najmä lojalita bežných ľudí. Maximilián I. zrušil poddanstvo, zakázal detskú prácu a sústredil sa na rast miezd. Spolu s manželkou tiež brojili za všeobecné vzdelávanie a špeciálne u tých detí, ktoré vyrastali v chudobe. Cisár sa zaslúžil aj o výstavbu nemocníc, ktoré mali poskytovať zdravotnú starostlivosť všetkým ľuďom.

Pozitívny ohlas si získal aj tým, že si o tretinu znížil príjem a dve tretiny zo zvyšku peňazí dával na charitu. Spolupracoval tiež s prezidentom Juarezom a dával priestor realizácii jeho reforiem, čo sa však pre samotného Maximiliána I. ukázalo ako chybné rozhodnutie. Nebol na Juareza dostatočne tvrdý, a tak prezident na severe krajiny mohol zhromažďovať vojsko v snahe zvrhnúť cisárstvo.

Maximilián I. sa ale naďalej snažil nadviazať s prezidentom také spojenectvo, ktoré by zachránilo monarchiu. Dokonca ponechal v platnosti Juarezove reformy, ktoré odňali pôdu katolíckej cirkvi a odlúčili cirkev od štátu. Prezidentovho uznania sa ale nedočkal a navyše sa týmito krokmi odstrihol od podpory cirkvi i konzervatívcov. V konečnom dôsledku práve tieto kroky viedli k cisárovej smrti.

Foto: profimedia.sk

Kruh sa uzatvára
Po americkej občianskej vojne, ktorá skončila v roku 1865, začali USA vo veľkom dodávať zbrane Juarezovým mužom. Pre Američanov išlo o pochopiteľný krok, nechceli, aby sa európske mocnosti miešali do záležitostí v susedstve USA. Maximilián I. sa povstalcov snažil odzbrojiť takzvaným Čiernym dekrétom, ktorý bežným občanom zakazoval nosenie zbraní. Tým však proti sebe len poštval ďalších ľudí, ktorí ho začali vnímať ako tyrana.

Keď sa v roku 1866 začali množiť ozbrojené konflikty, Charlotta cestovala do Európy a žiadala pomoc od francúzskeho cisára, pápeža Pia IX. aj od Františka Jozefa I., Maximiliánovho brata. Ale márne. Napoleon III. odmietol, keďže sa nedočkal splácania dlžôb. Pápež mal rovnako odmietavý postoj, keďže sa mu nepáčilo, čo Maximilián I. urobil s katolíckou cirkvou. Od Františka Jozefa I. sa mexický cisár taktiež nedočkal pomoci. Napoleon III. navyše stiahol z Mexika všetky svoje jednotky a Maximiliánovi I. ostalo len malé vojsko.

V máji 1867 musel Maximilián I. opustiť Mexico City a utiahnuť sa do Querétara, kde mal byť v bezpečí. Stále dúfal, že mu nejaká armáda z Európy príde na pomoc, ale blížili sa len Juarezovi vojaci.

Foto: wikipedia

Zrada a smrť
V jednu noc zasiahla kapitána strážiaceho bránu do Querétara zozadu guľka. Umierajúc zbadal, že ju vystrelil plukovník Miguel Lopez, dovtedy jeden z najvernejších cisárových nasledovníkov. Do rána už bolo vojsko Maximiliána I. obkľúčené republikánmi. Panovník sa o zrade dozvedel až v ranných hodinách a reagoval mlčaním. Nechal sa Lopezom zatknúť, izolovať a uväzniť. O jeho osude rozhodol vojenský súd, ktorý cisára odsúdil na smrť a spolu s ním aj jeho generálov Tomása Mejíu a Miguela Miramóna.

Žiadosti o milosť od mnohých európskych panovníkov a politikov vrátane Františka Jozefa I. nepomohli. Benito Juarez chcel urobiť z Maximiliána I. odstrašujúci príklad, aby zabránil ďalším intervenciám európskych mocností do záležitostí Mexika. 19. júna tak životy troch mužov ukončila popravná čata. Posledné slová Maximiliána I. zneli: „Viva Mexiko!“

Foto: wikipedia

Charlotta po smrti Maximiliána“: Charlotta Belgická sa po manželovej poprave psychicky zrútila a v neskoršom veku mávala halucinácie o tom, že je stále mexickou cisárovnou. Dokonca mala vedľa postele bábiku, ktorú volala Max. Manžela prežila o takmer 50 rokov a zomrela v roku 1927.

Mohlo by vás zaujať:

Ivar Bezkostný: Vikingský postrach Anglicka
Jakob Fugger: Boháč, ktorý si vyrobil cisára
Giacomo Casanova: Skutočný príbeh najznámejšieho milovníka žien