Rodák zo Spišskej Novej Vsi nám exkluzívne porozprával príhody z lezenia a ako sa navždy musel v horách rozlúčiť so svjím dobrým kamarátom a mentorom.

 Zachutilo vám lezenie najprv v našich veľhorách ? Ako ste vlastne začínal?

Vďaka miestu môjho narodenia som mal dokonalé podmienky na lezenie v Slovenskom raji a Vysokých Tatrách a vykonávanie rôznych adrenalínových športov. Je to také moje detské ihrisko. Začínal som ako turista a v 14 rokoch som po prvý krát vyskúšal lezenie na Tomašovskom výhľade, kde som lezeniu podľahol. Postupom času lezenie na skalkách prešlo do lezenia vo Vysokých Tatrách a horách po celom svete.

Ste jeden z najtalentovanejších horolezcov akých tu máme. Máte za sebou aj takzvanú Alpskú trilógiu. Zdolal ste Matterhorn , Eiger a Grandes Jorasses. Ako si spomínate na tieto vrcholy a čo ste na nich najzaujímavejšie  zažil?

Bola to moja prvá skúsenosť s najväčšími alpskými stenami. S mojím parťákom Janom Čechom sme mali v pláne vyliezť na tieto steny v čo najkratšom čase. Podarilo sa nám to v priebehu 16tich dní. Boli to výborné zážitky, ktoré bohužiaľ zatienil smutný koniec.  Pri zostupe z posledného vrcholu Grandes Jorasses Jano nešťastné spadol pri zlaňovaní. Kvôli zlému počasiu záchranári prišli až na druhý deň, keď sa mu už nedalo pomôcť. Jano bol mojím učiteľom nielen v lezení ale odovzdal mi aj veľa nenahdraditeľných životných skúseností.

Na patagónsky Cerro Torre, Fitz Roy či Veľké Trango v Karakorame ste absolvoval aj náročný prvovýstup a dostali ste sa na popredné svetové priečky v horolezectve. V čom je lezenie v Patagónii iné a aká situácia vás tam najviac preverila?

Na expedíciu do Pakistanu ma zavolal skúsený alpinista Dodo Kopold. Pobyt v Pakistane, ktorý je sám osebe drsným krajom, a lezenie v Karakorame, kde sme urobili prvovýstup v 1500 metrovej stene na Veľké Trango (6386 m.n.m) bolo v mojom lezeckom živote ďalším veľkým posunom. Po návrate som sa cítil dostatočne pripravený na prechod hlavným hrebeňom Tatier, ktorý tvorí krásnu logickú líniu v našich najmenších veľhorách na svete. Tento prechod ma už predtým lákal. S Adamom Kadlečíkom sme ho preliezli za 15 dní alpským štýlom, čo znamená, že sme si všetko jedlo a výbavu niesli sami. Považujem to za najnáročnejšie, čo som doteraz zažil, a je to dôkazom toho, že aj na Slovensku sa dá uskutočniť svetový výkon.

foto: archív Michal Sabovčík

Patagónia sa nachádza na odľahlom mieste južnej Ameriky a je charakteristická tým, že tam fúka silný pacifický vietor a na vrcholoch vytvára pre túto oblasť špecifické snehové preveje, čo často znemožňuje výstup. Nedávno sa cez ne skupina lezcov „prekopávala” niekoľko dní. Nám sa vďaka vtedajším priaznivým podmienkam podaril výstup na Cerro Torre za jeden deň. Na tomto výnimočnom vrchole sme so Stanom Filkorom a Jánom Smoleňom stáli ako prví Slováci. O rok na to sme s Jánom Smoleňom vyliezli ťažký prvovýstup na legendárny Fitz Roy. Patagónsky Poincenot, Cerro Torre a Fitz Roy, ma tak očarili, že sa do Patagóie rád vraciam, a s pohárom vínka sa na ne z pohľadu turistu pozerám s dobrým pocitom, že sa mi na nich podarilo stáť.

Asi nie je jednoduché zháňať financie na expedície. Koľko vás stála tá najdrahšia a ktorá to bola?

Veľké expedície sú finančne náročná záležitosť, všetky som si z väčšej časti hradil sám, ale postupným vybudovaním dobrého mena už nemám problém zohnať si sponzorov. Na poslednej expedícii na Antarktíde, ktorá bola ako prvá pokrytá zdrojmi od sponzorov som zistil, že to vytvára určitý záväzok a povinnosti navyše, ktoré uberajú lezeniu na kráse a slobode v čom tkvie jeho podstata. Preto som najradšej ak si lezenie môžem užiť v čo najväčšej romantike.

S legendou slovenského horolezectva Petrom Hámorom ste zdolali svoju prvú osemtisícovku Dhaulagiri, pre neho to už bola posledná z koruny Himalájí. Ako ste sa dokázali z horolezectva prenastaviť na takýto zdĺhavý výškový  dril? 

Osemtisícovky sú ďalším prirodzeným posunom v alpinizme. Vyliezť na najvyššie kopce je samo o sebe veľký výkon, no najvyššou métou je prvovýstup alpským štýlom. Nám sa s Peťom podaril výstup klasickou cestou na siedmu najvyššiu horu sveta. Na lezenie vo vysokých nadmorských výškach však nestačia len skúsenosti, ale človek musí mať aj určitú predispozíciu, aby tento pobyt zvládol.

Plánujete aj ďalšiu osemtisícovku?

Na Dhaulagiri som zistil, že pobyt vo vysokých výškach zvládam dobre. Tento rok som mal možnosť ísť s Peťom Hámorom na Everest, no viac ma zlákala dobrodružná Antarktída. Čas ukáže, aké výzvy ma čakajú ďalej.

S Jurajom Koreňom ste sa vybral na veľmi odvážnu púť po siedmych svetadieloch kde plánujete vyliezť na pannenské vrcholy na ktorých ešte nikto nestál a z nich zletieť na paraglide. Kedy ste sa pre niečo takéto rozhodol?

Túto myšlienku som nosil v hlave už niekoľko rokov. Pred dvoma rokmi ma na horolezeckom festivale oslovil Juraj Koreň s myšlienkou ,,Ty ma nauč liezť, ja ťa naučím lietať.” Môj pôvodný zámer vyliezť na sedem panenských vrcholov na siedmych svetadieloch sa doplnil o výzvu z nich aj zletieť. Pred rokom som po zostupe z Dhaulagiri v krčme v Kathmandu náhodne stretol Mára Holečku, českého alpinistu, ktorý mi povedal, že majú v pláne sa preplaviť na malej plachetnici z južnej Ameriky na Antarktídu. Potužený niekoľkými pivečkami som ani na sekundu neváhal a projekt Seven virgin summits sa mohol začať.

Podaril sa vám výstup na panenský vrchol v Antarktíde, z ktorého ste následne zleteli.. 

Samotná expedícia na Antarktídu trvala 25 dní. Z toho 12 dní sme strávili plavením sa na rozbúrenom mori cez Draekov prieliv, označovaný ako Everest námorníkov, čo bola pre nás asi najťažšia časť expedície. Veľká časť 8člennej česko-slovenskej posádky strávila väčšinu času morskou chorobou s „grcátkom” v ruke. Oproti tomu bolo lezenie a lietanie úplná pohoda. Na samotnej Antarktíde sa nám podarilo vystúpiť na 5 vrcholov, z ktorých najvyšší a panenský mal 1056 m.n.m.. Na tento vrchol sme od hladiny mora liezli 7 hodín, zletieť nám ho trvalo len 7 minút. Na celom lezení a lietaní bolo najnebezpečnejšie to, že sme museli aj napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam pristáť na predmom určenom mieste  čo najbližšie pri lodi. Antarktída je totiž miesto, na ktorom sa dá spoliehať len na pomoc kamarátov.

foto: archív Michal Sabovčík

Dokonca ste aj spomínaný vrchol Antarktídy pomenovali, je to pravda?

Keďže podľa všetkých dostupných informácii na tomto vrchole ešte nikto nestál, mohli sme cestu aj samotný vrchol pomenovať. Vrchol sa nachádza v hrebeni, ktorý bol v mape  označený ako Wild Spur, takže sme ho nazvali Divoká a cestu Život je life.

A aký bude váš najbližší cieľ?

V projekte Seven virgin summits už máme na leto 2019 naplánovanú expedíciu plachetnicou do Grónska, kde sa opäť pokúsime o ďalší panenský vrchol. Medzitým ešte premýšľame nad Afrikou alebo južnou Amerikou, kde sme si nechali depozit materiálu.

Kde ste sa vlastne naučil lietať na paraglide?

Lietať som začal pred 4 rokmi na Slovensku, lebo som chcel vyskúšať niečo nové, a plusom lietania je, že si ušetrím zdĺhavý zostup a náročnú záťaž na kolená. Moja výstroj na lietanie váži iba 2 kilá, čo ma pri lezení až tak nezaťažuje. Intenzívnejšie som začal lezenie spájať s lietaním pred dvoma rokmi s Jurajom Koreňom.

Čím sa vlastne živíte „v civile“?

Podnikám v oblasti obchodu so železiarskym a horolezeckým materiálom.

Máte nejaký špeciálny spôsob prípravy na výstupy?

Za základ mojej prípravy považujem veľkú časť času stráveného v horách a prírode. Vďaka tomu som nadobudol inštinkty, ktoré môžem využiť pri ťažkých výstupoch kdekoľvek na svete. Tento pobyt v horách okrem lezenia zahŕňa aj bicykel, jaskyniarstvo, kajak, lyžovanie, skialpinizmus. Jednu z najdôležitejších  súčastí lezenia však pre mňa je, že si s lezeckým partnerom sadnem nie len v lezení, ale aj pri pive.

 

MICHAL SABOVČÍK 

Narodil  sa v Spišskej Novej Vsi, kde aj žije. S lezením začal v štrnástich rokoch na Tomášovskom výhľade. Lezenie v našich Vysokých Tatrách ho vycvičilo tak, že môže bez problémov podnikať tie najnáročnejšie výstupy vo svetových pohoriach.

Ako 21-ročnýstál na Piku Lenina 7134m. Na konte má Alpskú trilógiu najväčších severných stien,  zdolal Great Trango v Karakorame, prešiel v zime za 15 dní celý hrebeň Tatier. Ako prvý Slovák stál s kamarátmi na vrchole Patagónskeho Cerro Torre a podaril sa mu aj prvovýstup na legendárny Fitz Roy. Získal niekoľko ocenení od Slovenského horolezeckého spolku JAMES a mesta Spišská Nová Ves. Miluje zimný alpinizmus a výzvy s tým spojené.  Prepadol aj extrémnemu speleo-horolezectvu, lietaniu, vodáctvu, skialpinizmu a cyklistike. Pôsobil v Slovenskej horolezeckej reprezentácii. Je predsedom horolezeckého klubu ClimBeer team a organizátor “Ľadového a drytool maratónu v Slovenskom raji”, ktorý spadá pod Slovenský pohár v ľadovom lezení a drytoolingu.